Kedysi, v lepších časoch, kraľoval prosperujúcemu priemyselnému aj kultúrnemu centru Aleppa slávny hotel Baron, kde preslávená britská spisovateľka detektívok Agatha Christie napísala Vraždu v Orient exprese. V izbe č. 202 napríklad prebýval Lawrence z Arábie. Luxusný hotel však už dávno nehostí osobnosti zo sveta literatúry alebo politiky, ale utečencov. Pompézny Grand Salon v prízemí teraz obýva mladý sýrsky pár s tromi deťmi. „Pred troma rokmi ich dedinu ovládli príslušníci Slobodnej sýrskej armády, ktorú nielen britská vláda považuje za umiernenú. Napriek tomu sa museli všetky ženy od hlavy po päty obliecť do čiernej látky a zakázali im slobodne vychádzať von,“ píše Oborne.
„V dôsledku bojov prišiel navyše môj manžel o prácu, takže sme sa rozhodli utiecť preč. Nechali sme doma celý svoj majetok. Manžel teraz pracuje za nízku mzdu ako pouličný predavač zeleniny a náš dvanásťročný syn pomáha v miestnom krajčírstve,“ hovorí mladá žena v miestnosti, ktorá nesie zjavné stopy ostreľovania. Mesto Aleppo vynikalo predovšetkým svojím rozvinutým textilným a farmaceutickým priemyslom, vďaka ktorému sa tunajšej dvojmiliónovej populácii darilo v rámci možností nadštandardne. „Vojna všetok blahobyt zničila. Asadovej armáde sa podarilo usídliť v západnej časti mesta, zatiaľ čo východné štvrte ovládajú povstalecké zoskupenia zahŕňajúce aj teroristickú skupinu an-Nusrá,“ konštatuje Oborne.
Doterajšie boje spôsobili masívny odliv tunajšieho obyvateľstva smerom do Turecka a odtiaľ ďalej do Európy. „V minulých dňoch odišli z mesta desaťtisíce ľudí, z ktorých mnohí skončili v tureckých utečeneckých táboroch a ďalší teraz prebývajú vo štvrtiach kontrolovaných vládou. Sedemnásť z dvadsiatich študentských internátov v známej miestnej univerzite obývajú utečenci. Niektoré rodiny bývajú v miestnostiach pôvodne určených pre dvoch študentov,“ píše Oborne a tlmočí príbeh muža, ktorého rodina vlastnila v meste prosperujúcu výrobňu olivového oleja. Počas vojny však rodinnú firmu zničili teroristi z organizácie an-Nusrá.
„Vyzerá vzhľadom na prežité krutosti na sedemdesiatpäť, aj keď má len okolo päťdesiat rokov. Jedného z jeho príbuzných džihádisti sťali, druhého priviazali z jednej strany k stojanu elektrického vedenia a z druhej strany k autu. Následne sa vozidlo pohlo a nebohého muža roztrhlo. Ďalší z príbuzných bol unesený a nikto nevie, kde sa teraz nachádza a či je vôbec ešte nažive.“ Iný utečenec sa zase sťažuje na Slobodnú sýrsku armádu, pred ktorou utiekol do Aleppa. „Dorazili však sem za nami a pokúsili sa uniesť našu dcéru,“ vysvetľuje ešte dnes viditeľne otrasený muž, ktorý pred vojnou pracoval ako krajčír.
Život v meste sa stal pre jeho obyvateľov utrpením, mínometná paľba je na dennom poriadku, výbuchy sa ozývajú zo všetkých strán. „Stretol som jednu učiteľku, ktorá práve absolvovala desivú päťdňovú cestu zo štvrte Aleppa ovládanej islamistami z an-Nusrá. Pred vojnou táto cesta trvala len štyridsať minút. Džihádisti jej zakazovali učiť a doma musela byť zahalená do čiernej sutany. Nesmela prakticky vychádzať von. Výnimkou boli len situácie, keď sa musela povinne pozerať na verejné popravy ukrižovaním a ďalšie kruté demonštrácie sily Islamského štátu. Keby príkazom svojich trýzniteľov odporovala, zabili by ju. Sýrska vláda tejto statočnej žene stále platí jej učiteľský plat, a keď si ho vyzdvihne, vypraví sa späť za svojím manželom a deťmi,“ píše Oborne.
Mladá učiteľka je presvedčená, že armáda sýrskeho prezidenta Asada čoskoro oslobodí aj druhú časť mesta. Ale vôbec sa z toho neraduje. „Ešte predtým totiž z nás civilistov džihádisti urobia živé štíty,“ obáva sa žena, ktorá medzi džihádistami podľa svojich slov videla mnoho Britov, Francúzov, Američanov, Egypťanov a Afgancov. Aleppo sa podľa britského reportéra stalo mestom ovládaným okrem vojakov tiež tmou a zimou. Prívod elektriny bol prerušený pred tromi mesiacmi a ostatných dvanásť dní už netečie ani voda. „Môže za to Islamský štát, ktorý ovláda elektráreň. To isté platí o vode, ktorá sa získava z rieky Eufrat. Ľudia nemajú možnosť sa pravidelne umývať a objavili sa medzi nimi blchy. Lekári sa obávajú, že v letných mesiacoch na mesto udrie epidémia cholery.“
V súčasnosti zostalo z pôvodnej dvojmiliónovej populácie v meste približne osemstotisíc ľudí. „Jeden z tunajších obyvateľov mi povedal, že tu pred vojnou žilo 200 000 kresťanov, ale dnes ich je tu sotva desatina. Ako poznamenal, kresťania vedia až veľmi dobre, ako sa k ich náboženstvu Islamský štát stavia. Predstavitelia tunajšej cirkvi však robia všetko preto, aby tu kresťanov udržali. Poskytujú im potraviny, elektrinu a často aj ubytovanie. Pastor evanjelickej cirkvi arménskej Rev Selimian mi povedal, že by nebolo správne opustiť krajinu v jej najťažších chvíľach. Od môjho príchodu do mesta sa však veci otáčajú k lepšiemu a všetko nasvedčuje tomu, že nielen tunajšiu kresťanskú komunitu čakajú lepšie časy. Zatiaľ sa však obyvatelia mesta nachádzajú ako ľudské štíty medzi dvoma armádami. Tí do istej miery šťastnejší mesto opustili a sú v Turecku alebo v Európe,“ uzatvára Oborne.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU.
