Niektorí kolegovia kvôli mojej politickej aktivite krútia hlavou. S tvorbou prestať nechcem. Návrh zákona, pod ktorým bol podpísaný Mikloško, bol pascou na poslancov. Slovensku najviac škodil Mečiar, tvrdí nová nádej KDH

Prečo idete do politiky?

Moje rozhodnutie vstúpiť do politiky nebolo náhle a ani náhodné. Veľa som premýšľal. Aj preto, lebo som nechcel stratiť svoju filmársku prácu a aj profesiu pedagóga. Ako sa hovorí, na dvoch stoličkách sa nedá sedieť a na troch už vôbec nie. Uvedomujem si náročnosť práce poslanca a jeho zodpovednosť, obzvlášť v súčasnosti, keď sa na každom kroku skloňuje slovo kríza a korupcia.

Človek v určitej etape svojho života zistí, že je dobré podeliť sa so svojimi skúsenosťami a poznaním, a urobiť ešte niečo viac pre druhých. Nedostatky v našej spoločnosti je potrebné  odstraňovať a poukázať na nové cesty a riešenia, ktoré by boli užitočné pre všetkých. Ak sa mám vybrať na novú cestu, tak je to cesta Kresťanskodemokratického hnutia s programom bezpečného  domova, programom čistoty verejného života, úcty k starobe a všestrannej podpore mladých ľudí a rodiny.

Umenie a politika je trochu netradičná kombinácia. Bola politika tým, čomu ste sa v budúcnosti chceli venovať, respektíve, kedy sa u vás prejavili politické ambície?

Áno, je to netradičná kombinácia. I keď boli umelci, ktorí sa istý čas venovali politike. Spomeniem iba tých na Slovensku – Ladislav Chudík či Ľubo Roman. V súčasnosti je ministrom Marek  Maďarič, absolvent VŠMU, a v Čechách je ministrom herec Martin Stropnický. Nechcem o politike len hovoriť. Chcem sa pokúsiť o zmenu. A bez účasti v priamej politike to nejde.

Čo bude mať Slovensko alebo volič z toho, ak vy budete sedieť v parlamente?

Z toho, že by som iba sedel v parlamente, by volič nemal nič. Dokonca by škodoval. Mojou ambíciou je skultúrniť parlamentný život, prispieť svojimi postojmi, dialógmi s partnermi a všade, kde budem, aby stretnutia boli korektné, poctivé, bez predsudkov. Iniciovať také zákony, ktoré by vniesli do našej spoločnosti viac kultúry a kultúrnosti.  Začať treba už na základných a stredných školách.

Ak by ste sa stali poslancom, išla by vaša aktivita, napríklad čo sa týka tvorby, bokom?

Nechcel by som prestať s tvorbou. Som filmovým a televíznym producentom a sporadicky aj scenáristom a režisérom dokumentárnych filmov, čo je moje pôvodná profesia. Určite by sa našiel čas a priestor, aby som za dva roky vyprodukoval aspoň jeden dokumentárny film. V hlave nosím veľmi zaujímavé témy, ktoré súvisia s politikou.

Ako ste sa dostali na kandidátku?

Dostal som pozvánku od predsedu Jána Figeľa. Prvýkrát som kandidoval v roku 2010. Vtedy som vstúpil aj do KDH. Dvakrát som mal číslo 150. Teraz mám na našej kandidátke číslo 34. To vyplynulo z vnútorného mechanizmu tvorby kandidátky, ktorú schválila Rada KDH.   

Ako to vnímajú vaši kolegovia z VŠMU? Bavíte sa s nimi, prípadne aj so študentami, o politike?

Všetci moji kolegovia, ktorí sa zaujímajú o politiku, vedia o mojej politickej aktivite. Niektorí mi fandia, niektorí krútia hlavou. Ani nie preto, že hájim farby KDH, ale preto, že som sa dal na politiku. So študentami občas rozprávame o politickej situácii. Nehovoríme o politických stranách, ale skôr o príčinách medializovaných udalostí. Spoločne hľadáme riešenia. Sú to veľmi zaujímavé a pre mňa obohacujúce diskusie.

V rámci KDH ste expertom na kultúru. Ak sa stanete poslancom, budete sa prioritne zameriavať na túto oblasť, prípadne na akú ďalšiu oblasť by ste sa zamerali?

Celý život sa pohybujem v kultúre a v školstve. Poznám ich boľavé miesta. Kultúra je, zdá sa, na tom lepšie. V súčasnosti máme dva samostatné verejnoprávne fondy na podporu umenia a tvorby umeleckých diel. Je vytvorený legislatívny rámec, ktorý určuje štátu aj komerčnej sfére povinný odvod finančných zdrojov do obidvoch fondov. Fondy sú riadené umelcami a pracovníkmi z kultúry. Iba oni rozhodujú, ktoré umelecké počiny, respektíve projekty, budú podporené a ktoré nie.

Omnoho zložitejšia je situácia v celom školstve. V nasledujúcich rokoch bude potrebná systémová zmena v prístupe ku vzdelaniu, a to ako u ministerských úradníkov, tak aj u učiteľov a rodičov. Školám, učiteľom i žiakom poskytnúť viac slobody, odstrániť nadbytočnú byrokraciu, posilniť tvorbu vlastných metód výučby, presadzovať, aby sa oveľa väčší dôraz kládol na individualitu  dieťaťa, žiaka a študenta. Jednoducho povedané, aktivizovať učenie tak, aby zmyslom štúdia neboli známky, ale vedomosti a schopnosť orientovať sa v spoločnosti a byť prínosom pre mnohých ľudí. So zmenou by sa malo začať hneď po voľbách. Prvé, čo bude potrebné urobiť, je  reštrukturalizácia všetkých pedagogických fakúlt.

Čo by podľa vás mali politici pre slovenskú kultúru robiť? V čom vidíte najväčšie nedostatky a na čo by sa mala prioritne zamerať pozornosť?

Zložitá otázka. Pomôžem si krátkou úvahou z jednej mojej prednášky. Ak sa stotožníme s dokumentom UNESCO, ktorý definuje kultúru ako súbor duchovných, materiálnych, intelektuálnych a emocionálnych čŕt spoločnosti alebo sociálnej skupiny, tak kultúra zahŕňa spolu s umením a literatúrou aj spoločný spôsob života, životný štýl, hodnotový systém, tradície a aj vieru. Potom by však kultúra mala mať v spoločnosti rovnaké miesto, aké majú politika, právo alebo ekonomika. Preto je potrebná zodpovednosť najmä politikov za každý zákon, za každý rozumný kompromis, ktorý je potrebný pri spolupráci politických strán.

Politici, ale tiež umelci, učitelia a rodičia sa podieľajú na kultivácii ľudí, na civilizácii spoločnosti. Tvoríme kultúrnu identitu národa. Teda, kultúra nás robí tým, kto sme, aj akí sme. V tomto procese má umenie v spoločnosti nezastupiteľné miesto. Ako hovorí môj priateľ, scenárista a režisér Eduard Grečner, je nielen na politikoch, ale najmä na umelcoch, aby v tejto dobe gýčových napudrovaných seriálov odkrývali temné kúty nášho života a premyslene vstúpili do boja s kultúrnou negramotnosťou spoločnosti.Nehovoriac o nebezpečenstve mainstreamu, teda mienkotvorných médií, ktoré skreslene prezentujú náš svet. V opačnom prípade sa bude prehlbovať odborná nekompetentnosť občanov rozhodujúcich o veciach, ktorým väčšinou nerozumejú. A to nechceme. Aj keď to niekomu vyhovuje.

Prečo by mal volič dať krúžok vám a nie niekomu inému?

Budem vďačný za každý krúžok. Ale tu nejde o krúžkovanie. Na Filmovej a televíznej fakulte som nielen pedagógom, ale druhé funkčné obdobie prodekanom. Ako prodekan pre vzdelanie som dennodenne riešil rôzne problémy. Robil som dve komplexné akreditácie našej fakulty. Som predsedom prijímacích pohovorov na bakalársky stupeň. Musím povedať, že až na ojedinelé  výnimky, úroveň maturantov je veľmi slabá. Som presvedčený, že Slovensko v nasledujúcich
rokoch bude potrebovať premenu školského systému.

S kým z kandidátky máte najlepšie vzťahy?

Nebolo by najšťastnejšie povedať konkrétne mená. Veľmi si vážim ženy, ktoré kandidujú. Viaceré osobne poznám. Ak sa dostanú do parlamentu, tak nielenže svojou odbornosťou a erudovanosťou bohatia našu legislatívu, ale i vnesú do parlamentu potrebnú dávku kultúrnosti.

Váš kolega z kandidátky Jozef Mikloško stál za návrhom zákona, v ktorom sa vyskytla aj možnosť väzenia kvôli umelému oplodneniu. Aký máte na tento návrh zákona názor?

Jozef Mikloško sa podpisom pridal k predkladateľom a iniciatívu podporil. Nešťastný návrh ústavného zákona, nešťastné zaradenie na posledné plenárne zasadnutie. Celá záležitosť bola nepremyslená, nepripravená, neprekonzultovaná. Nehľadala sa dohoda. Bola to skôr pasca na poslancov. To by sa pri takej vážnej legislatívnej norme nemalo stávať.

Z hľadiska vášho presvedčenia pripadá niečo také do úvahy? Respektíve, ako by ste sa zachovali, keby sa niekto z vašich blízkych rozhodol pre potrat alebo umelé oplodnenie?

Je to veľmi citlivá téma. Citlivá je aj preto, lebo predošlý komunistický režim zdevastoval vnútorný svet človeka. Popieral základné hodnoty človeka – rozum a slobodnú vôľu. Diktoval, čo je správne a čo nesprávne. Čo je etické a čo neetické. Vnucoval ľudom univerzálnu morálku. Preto je pochopiteľné, že ešte dnes veľa ľudí pristupuje k týmto základným otázkam života a smrti povrchne. Dnes samotní vedci, aj tí bez vierovyznania, hovoria, že vznik nového života je zahalený
rúškom tajomstva. Preto som prekvapený z trúfalosti zákonodarcov, ktorí nemajú problém povedať  a uzákoniť, že ľudský život začína až od dvanásteho týždňa. Ja som presvedčený, že život treba chrániť od počatia až po prirodzenú smrť. A takisto som presvedčený, že je potrebné vyvolať  verejnú diskusiu na túto tému, aby si ľudia uvedomili vážnosť a hĺbku rozhodnutí, ktoré robia alebo zvažujú urobiť.

Aký je váš majetok? Ste vlastníkom nejakých firiem, nehnuteľností alebo akcií? Čo konkrétne a v akej hodnote vlastníte?

Som spoluvlastníkom a konateľom rodinnej firmy, ktorá sídli v Oravskej Lesnej a podniká v hoteliérstve a v stavebníctve. A som spoluvlastníkom a konateľom firiem, ktoré podnikajú v audiovízii a v mediálnej oblasti. S manželkou vlastním rodinný dom v Bratislave. A v akej  hodnote? Neviem presne povedať, doposiaľ som nedal urobiť odborný znalecký odhad môjho majetku.

Pochádzate z Oravy. Keby ste boli v parlamente, angažovali by ste sa nejakým spôsobom pre  túto časť Slovenska alebo čo by pre ňu podľa vás mali slovenskí politici urobiť?

Pochádzam z Oravskej Lesnej. Vyrastal som uprostred krásnej prírody v kruhu rozvetvenej rodiny. V Bratislave žijem od študentských čias, mám tu domov a rodinu, ale Orava je Orava a Oravská  Lesná, to je miesto, kde sa veľmi rád vraciam. Mám rád Oravcov, oravských ľudí. Nielen preto, že sú úprimní, pokorní a pracovití, ale aj preto, že nečakajú doma so založenými rukami na sociálnu podporu, na milodary od vlády, ale hľadajú si prácu, častokrát ďaleko od svojich rodín. Aj preto by som robil všetko pre to, aby na Oravu prišlo viac investícií a viac práce. A najmä, aby sa vybudovala kvalitná cesta spájajúca sever s juhom.

Čo považujete za svoj najväčší životný úspech?

Celý život sa vraciam do mojich školských rokov. Moji rodičia boli divadelní ochotníci, najmä  mama. Ich záľubu som vnímal ako niečo magické a pre mňa nedosiahnuteľné. Aj preto bolo moje  smerovanie po strednej škole technika. Nabrať odvahu a ísť na FAMU do Prahy na denné štúdium s diplomom inžiniera v rukách, bolo rozhodnutie, ktoré som nikdy neľutoval. Mám rád svoje povolanie, teším sa z tvorivých počinov a aj z domácich a zahraničných ocenení.

A, naopak, čo bolo vaším najväčším neúspechom? Respektíve, čo vás najviac mrzí??

Prežil som aj veľmi zlé obdobie. V roku 1999 mi tragicky zahynul dvadsaťdvaročný syn Martin. Trvalo dva roky, kým som sa s touto udalosťou ako tak vysporiadal. Veľa som stratil. Chvalabohu, nestratil som rodinu. Bola to etapa, keď som nanovo prehodnocoval základné otázky nášho bytia. I keď som vyšiel z tohto obdobia posilnený, jazva v podobe spomienky je stále prítomná.    

Ktorý politik Slovensku najviac škodí?

Jednoznačne najviac Slovensku uškodil Vladimír Mečiar. A to nielen smerom do zahraničia, ale najmä dovnútra, do povedomia našich ľudí. Nemorálna bola jeho privatizácia. Nemorálna bola jeho amnestia. Motivoval grázlov a chamtivcov, ktorí po nadobudnutí majetku bez hanby vstúpili do politiky, aby zakryli svoje prechmaty a ekonomické trestné činy. Dozvuky vnímame dodnes.

Ktorý slovenský politik je najužitočnejší?

Vážim si viacerých politikov. Z nich vyčnievajú dvaja. Sú nimi Ján Figeľ a Mikuláš Dzurinda. Viem, že veľa ľudí má voči ním výhrady. Ale vďaka obom je Slovensko tam, kde je. Ján Figeľ najskôr ako vyjednávač vstupu Slovenska do EU a potom ako eurokomisár a Mikuláš Dzurinda ako predseda vlády. Obidvaja svoj čas vo vysokých funkciách využili na pozdvihnutie Slovenska a jeho začlenenie do všetkých elitných európskych a svetových spoločenstiev.