Boli ste jednou z najvýraznejších tvárí protestného pochodu študentov v Bratislave, ktorý upozornil na upálenie Jana Palacha a predovšetkým na odkaz, ktorý chcel týmto odvážnym činom zanechať. Ako si spomínate na roky 1968 – 1969?
To obdobie by som charakterizovala slovami – vzácne stmelený národ proti jednému ideologickému nepriateľovi, ktorým bol v tom čase Sovietsky zväz. Aj keď sa niektorí vtedajší politici snažili o revíziu tej chorej ideológie, nepodarilo sa im to, lebo ich ihneď odstránili z pozícií. My mladí ľudia sme toto všetko pozorovali a dá sa povedať, že sme si aj v určitej miere uťahovali z celej komunistickej vlády, pretože pre nás to neboli intelektuáli alebo vzdelaní ľudia, ale vnímali sme ich ako partajníkov, ktorí sa dostali do pozícií. Podobne ako Chruščov či Stalin. Cítili sme, že sme v zovretí. Nemohli sme robiť to, čo sme chceli. Boli sme väzňami vo vlastnej krajine. Zobrali nám pasy a napríklad človek, ktorý sa angažoval v kultúre ako ja, mal veľmi obmedzený obzor.
To bol hlavný dôvod, prečo ste sa zúčastnili na protestnom pochode proti vstupu vojsk Varšavskej zmluvy na územie ČSSR?
Keď som sa dozvedela od Martina Bútoru (po sovietskej okupácii bol v politickej nemilosti, spoluzakladal VPN, pozn. red.), že sa v Prahe polial benzínom a zapálil akýsi študent, tak sa táto závažná informácia objavila v novinách len ako malinký trojriadkový oznam, ktorý hovoril, že je to čin psychicky nespoľahlivého chlapíka. Palachov počin teda verejnosť vtedy nevedela pochopiť. (Študent histórie Filozofickej fakulty Karlovej univerzity v Prahe sa 16. januára 1969 upálil na protest proti okupácii ČSSR sovietskymi vojskami. O tri dni nato zomrel. Pozn. red.). Pre mňa je to jeden z najodvážnejších činov v histórii, pretože ten mladý človek sa rozhodol dať svetu najavo to, o čom sa nesmelo ani len hovoriť, nieto ešte písať.
Postavili ste sa na odpor voči sovietskej invázii. Nemali ste strach?
Nie, vôbec. To je situácia, keď ide človek za svojou ideou, za silným presvedčením a to chcenie ho ženie. Ja som cítila, že chcem byť solidárna s Prahou a Palachom. Preto sme zosnovali pochod na počesť Jana Palacha.
Ako a s kým ste ho zorganizovali?
Pochod študentov sme zorganizovali v našom byte s mojím vtedajším manželom Andrejom Mrázom a s Martinom Bútorom. My traja sme celú noc telefonovali študentom a známym a vtedy som zistila, že nie každý sa chcel do pochodu zapojiť, nie každý bol zapálený za tú ideu, väčšina bola zbabelá. To je veľmi smutné konštatovanie. Táto demonštrácia bola v tom čase veľmi dôležitá. Ja ju vnímam ako predchodkyňu novembrovej demonštrácie, ale bola ešte nezrelá proti vtedy takému silnému systému. Je však potrebné zdôrazniť, že to nebola len demonštrácia za Palacha, ale bola to vzbura proti obsadeniu Československa vojskami Varšavskej zmluvy, pričom to bola jedna z najväčších antikomunistických demonštrácií.
Čo sa dialo počas pochodu? Mohli by ste nám priblížiť atmosféru?
Pochod cez bratislavské Staré Mesto sme robili 26. januára 1969, teda niekoľko dní po tom, čo Palach na následky popálenín v nemocnici zomrel. Konal sa na bývalom Gottwaldovom námestí, presne oproti dnešnému Prezidentskému palácu. Pochodovali sme na Vysokej ulici, kde sme boli zovretí dvomi autobusmi policajtov, ktoré mali nadpis zájazd. Navonok vyzerali ako robotníci, ale v skutočnosti to boli policajti. Vtedy nás bolo len okolo 200. Policajti nás teda zastavili a žiadali, aby sme sa rozišli. Nás ale nič nezastavilo, pochodovali sme ďalej. Spomínam si, že ja som mala v ruke veľkú novinovú stranu, na ktorej bolo písané o Palachovi. Boli sme presvedčení, že Palach bol odvážnejší než my všetci dokopy. Riskoval svoj vlastný život a aj ním zaplatil. To je najvyššia obeť. Niektorí ľudia nerozumeli, prečo sa spálil. Že to bol vlastne druh protestu, ako sa napríklad kedysi upaľovali tibetskí mnísi, lebo im čínski komunisti zatvárali kláštory a ničili knihy. Palach bol náš hrdina. Takže nie je pravda, že v Bratislave sa nič nedialo.
Pochod sa končil pri Univerzite Komenského, kde na vás už s najväčšou pravdepodobnosťou čakali policajti. Ako sa k vám správali?
No tam na nás už čakali vodné delá. Bolo tam vtedy okolo 3 000 ľudí. Policajti brali ľudí do áut. Neviem, čo sa s nimi stalo, proste zmizli. Bolo to veľmi nebezpečné, preto sa na nás začali ľudia pozerať ako na odvážnych. Pre nás to ale bolo niečo prirodzené, že musíme priložiť ruku k dielu a spoločne s Prahou protestovať proti obsadeniu Československa týmito vojskami.
V tejto súvislosti sa chcem opýtať na kľúčovú politickú osobnosť tohto obdobia, na Alexandra Dubčeka. Ako ste vtedy vnímali tohto politika?
Vtedy som ho vnímala tak, že je to politik, ktorý pokrýval idey určitej časti inteligencie, ale aj tej marxisticky vzdelanej, ktorá chcela urobiť len určité revízie v tzv. komunistickom režime, ktorý tu, mimochodom, nikdy nebol. V Československu sme mali tzv. reálny socializmus. Tento termín používal môj profesor filozofie Milan Šimečka. Bol teda iný ako napríklad švédsky socializmus. Ten sovietsky model nám bol nasilu vnucovaný, ale my sme sa cítili pokračovateľmi demokracie, ktorá vznikla za Masaryka. Ale späť k Dubčekovi.
Do Dubčeka vtedy väčšina ľudí vkladala veľké nádeje. Ale on bol len taká pekná fasáda, pretože za ním stála celá mašinéria vycvičená Biľakom a inými bezvýznamnými ľuďmi. Títo nevzdelaní ľudia jednoducho nesedeli celej kultúrno-politickej vrstve, ktorá tu celé roky žila. Až keď som ušla do Spojených štátov, tam som si uvedomila, že Dubček jednoducho nemal Sovietom, Brežnevovi dovoliť vstup do Československa. Mal Moskve povedať, len cez moju mŕtvolu. Keby toto povedal, tak by si oni nemohli dovoliť nás potrestať ako neposlušnú planétu, ktorá si dovolila odísť zo svojej zabehnutej dráhy okolo sovietskeho centra.
To je trošku silné tvrdenie, že Dubček mal hoci aj za cenu vlastného života zabrániť okupácii Československa vojskami Varšavskej zmluvy. Jeho vyjednávacia pozícia nebola ani zďaleka taká jednoduchá, nemôžeme povedať, že by hneď hodil flintu do žita…
Áno, bol zastrašovaný, ale keby neustúpil, stal by sa martýrom, hrdinom, ale len v prípade, keby sa postavil na zadné. Keby ho usmrtili, tak by sa to dozvedel celý svet a bol by z toho medzinárodný škandál. Bola by to voda na mlyn všetkým disidentom, ktorí v tom čase začínali.
Vráťme sa späť k vášmu životnému príbehu. Čo sa dialo vo vašom živote po roku ´68?
V roku 1970 ma komunisti odstavili. Zakázali mi verejné účinkovanie. Spomínam si, ako za mnou vtedy prišla Kity Cikerová, manželka nášho národného umelca Jána Cikera, a povedala mi, nech nevystrkujem rožky, lebo som na ministerstve kultúry zapísaná ako čelo sprievodu za Jana Palacha.
V sedemdesiatych rokoch vám zakázali verejné vystupovanie. Čomu ste sa venovali?
Odišla som z Univerzity Komenského v Nitre, kde som pracovala ako pedagogička na Hudobnej fakulte pre tzv. čistky. Komunisti od nás žiadali, aby sme udali svojich študentov a seba, čo sme robili v roku ´68. Teda či sme sa zúčastňovali nejakých protištátnych akcií. No tak bola by som blázon, keby som sa udala alebo keby som udala nejakého svojho študenta, to by bolo to posledné amorálne, čo som mohla urobiť. Dala som výpoveď a bola som štyri roky nezamestnaná.
Počas obdobia, keď ste zostali bez práce, ste mali status tzv. slobodného umelca. Pod týmto termínom sa skrývalo všeličo…
Áno, to bola taká „prikrývka“ pre veľa výtvarníkov, básnikov a ľudí, ktorí boli aktívni v umeleckej sfére.
Čo nasledovalo po tomto období?
Znova som sa chcela učiť na univerzite, na Katedre muzikológie, ale podmienkou bolo vstúpenie do strany. Čo som, samozrejme, odmietla, ale zaručil sa za mňa profesor Eugen Suchoň, lebo argumentoval, že som vynikajúca klaviristka. Kolegovia vtedy, našťastie, netušili, že mám na rováši toho Palacha. O tom vedeli len politické špičky. Po desiatich rokoch môjho pôsobenia na univerzite sa to už ale prevalilo a musela som zo zamestnania odísť. Boli to pre mňa veľmi smutné roky. Keď nemôže hudobník hrať, to je ako keby ste poslali herca do hrobu. To sa nerobí. Len zato, že máte iný názor. Čo keby som ja teraz poslala nejakého komunistu preč z práce? To proste nie je ani humánne. To je duševné zabitie človeka.
Elena Letňanová. (Foto: Paul Weber)
V auguste 1984 ste emigrovali na Západ. Zobrali ste so sebou aj svoju vtedy osemročnú dcéru. Ako sa vám podarilo utiecť?
Z Československa som ušla do Juhoslávie. Tam som bola dva týždne a každý večer som chodila prosiť do prístavu, či nás niekto zoberie na loď. Bolo to v Pirane (dnešné Slovinsko – pozn. redakcie). Odtiaľ som sa dostala do talianskeho Terstu, potom do Ríma a z Ríma do medzinárodného utečeneckého tábora v Latine. Boli tam väčšinou utečenci zo štátov vtedajšieho socialistického bloku.
Aj dcéra bola jedným z dôvodov, prečo som ušla. Ona nevidela svojho otca štyri roky, emigroval do Nemecka. Ušla som ale z viacerých príčin. Nemohla som publikovať ani hrať a pre odmietanie vstupu do komunistickej strany som bola stále na najnižšej platovej priečke.
Ako dlho ste boli v Taliansku a ako si spomínate na tieto časy?
Bola som tam osem a pol mesiaca. Bol to úžasný pocit slobody. Pri myšlienke, že už nikdy nebudem musieť ísť na tie komunistické schôdze pre nestraníkov, že už nikto nebude siahať na moju slobodu. Napísala som o tom aj knihu Zamrežovaný denník. Celá spoločnosť za socializmu žila v strachu. Boli sme väznení dlhodobými klamstvami.
Aké boli podmienky v utečeneckom tábore? Nechýbalo vám tam niečo?
Nie. Bolo to veľmi zaujímavé. Celý ten útek a to, že sa to vôbec podarilo, to bola veľká radosť. Bol to však aj stres. Ja viem, čo je to byť ukrižovaný na kríži. Psychicky som bola taká zničená, že som už len čakala, že od vysilenia odpadnem. V utečeneckom tábore v Latine sme boli prvé dva mesiace. Bola to sranda. Učili nás tam po anglicky. Ale spali sme na spacákoch zo slamy. Mňa po krátkom čase premiestnili ako matku s dieťaťom do trošku lepšej izby. V tej klasickej izbe napríklad spali šiesti muži na slame. Musím však povedať, že tam bola výborná strava, vzdelávali sme sa.
Potom si riaditeľka toho centra všimla, že ja som koncertná pianistka, tak povedala, že tam nebudem, lebo sú tam takí primitívnejší ľudia. Presunula ma aj s dcérou do Ríma, kde sme bývali v takom jednoduchom hoteli.
Ako ste sa potom dostali do Ameriky? A vlastne prečo Spojené štáty, keď ste mali pôvodne namierené do Nemecka?
V Ríme som sa dostala medzi špičkových umelcov. Tí mi poradili, aby som nešla do Nemecka, kde už utiekli môj brat a môj vtedajší manžel, lebo v Amerike by som mala väčšie možnosti. Dostala som sa do Texasu a po dvoch týždňoch sa mi podarilo nájsť si prácu. Bola som obyčajnou kresličkou rysov. Kreslila som komíny a iné nezmysly (smiech). Keďže som mala za sebou dva roky štúdia architektúry. Bola som skutočne šťastná aj za takú prácu. Včlenila som sa do spoločnosti. Musím povedať, že mi aj ľudia veľmi pomohli. Možno aj preto, že som nebola taký ten „vychytralý“, primitívny ekonomický emigrant. Ja som bola utečenka, ktorej bola odňatá duševná časť života.
Vážili ste si slobodu a na peniazoch vám nezáležalo?
Presne tak. Ja som chcela ujsť z komunizmu.
Ako vnímate súčasnú migračnú vlnu po vašich skúsenostiach? Mnohí zástancovia migrantov sa práve odvolávajú na fakt, že aj ľudia zo socialistického Československa utekali na Západ.
To sa vôbec nedá porovnať. Je to veľký rozdiel medzi mojím prípadom a touto masou ľudí, ktorí prichádzajú do Európy. Ja som utekala, nevedela som kam, či sa to podarí, bola to neistota. Moja nezávislosť prišla až s tým, keď som si našla prácu. Táto emigrácia je úplne iná. Je masová, podporovaná ideou, že keď preleziem nejaký plot alebo keď sa prebrodím cez more, tak tam mám istých 500 eur. To je obrovský rozdiel.
Aké bolo vaše ďalšie zamestnanie v Spojených štátoch?
Hrala som na organe v evanjelickom kostole. Potom sa mi podarilo zamestnať sa na Univerzite v Daytone, kde som si urobila aj docentúru.
November 1989. Pre vás určite veľmi významný historický medzník. Čo ste cítili, keď ste sa dozvedeli o revolučných udalostiach vo vtedajšom Československu?
To bolo úžasné. Nechcela som tomu veriť.
Nemali ste chuť ihneď sa vrátiť?
Áno. Však všetkým známym som to hovorila, že už je, chvalabohu, po komunizme, idem domov. Ale oni ma hneď schladili. Nemôžete, máte tu zmluvu ešte na dva roky. Viete, tam keď ste viazaný zmluvou a odídete, musíte zaplatiť, takže to nie je sranda.
Na Slovensko ste sa vrátili pred dvadsiatimi rokmi. Máme demokraciu, no ľudia sa teraz pasujú s inými problémami, najmä sociálnymi. Vy ste túžili po slobode. Ako vnímate súčasnú slovenskú slobodnú spoločnosť?
V súčasnosti by si ľudia mali vážiť to, čo sme si vydobyli. Je za tým veľký kus práce. Síce tie staré komunistické štruktúry, bohužiaľ, ešte stále pretrvávajú na vedúcich pozíciách v štáte.
Ktorých politikov máte na mysli?
Veď sa pozrite na našich prezidentov po rozdelení federácie. To si ja vyprosím, aby bol prezident bývalý komunista. Prvého sme mali komunistu, aj druhého, dokonca aj tretieho. Andrej Kiska je vlastne prvá hlava štátu bez komunistickej minulosti. Takže to je to pozitívne v slovenskej spoločnosti, čomu ja tlieskam.
Sledujete prezidentský predvolebný zápas v Spojených štátoch? Čo hovoríte na horúcich kandidátov?
Priznám sa, že to až tak podrobne nesledujem, ale napríklad Trumpa by som určite nevolila. Je príliš jednoduchý. Je to typ pre prostých kapitalistov.
| Doc. PhDr. Elena Letňanová (1942) – klaviristka, publicistka a vysokoškolská pedagogička bola politicky prenasledovaná ako líderka pochodu na počesť Jana Palacha, „pochodne číslo jeden“ na protest proti okupácii Československa v roku 1968. V roku 1984 emigrovala do Talianska a neskôr do USA, v 90. rokoch sa vrátila do vlasti. |
