Keď sa po silvestrovských útokoch na nemecké ženy v Kolíne nad Rýnom a ďalších mestách začalo hovoriť o fatálnom zlyhávaní nemeckého štátu, patril k tým, ktorí kancelárku Merkelovú kritizovali najhlasnejšie, bývalý sudca Spolkového ústavného súdu Udo di Fabio.
Di Fabio, ktorý pôsobil v nemeckom Spolkovom ústavnom súde v rokoch 1999 až 2011, prezentoval v januári svoj odborný posudok, spracovaný na žiadosť bavorskej krajinskej vlády. Krajina na juhovýchode totiž nesie väčšinu záťaže prichádzajúcej utečeneckej vlny a premiér Horst Seehofer dlhodobo namieta, že spolková vláda v Berlíne situáciu nezvláda. Spoločne s ním vystúpil jeho niekdajší kolega zo Spolkového ústavného súdu Hans-Jürgen Papier. A ich zdrvujúca kritika vlády vzbudila v januári značný rozruch.
Ústavní experti vo svojom posudku úplne otvorene písali o tom, že vláda kancelárky Merkelovej otvorene porušuje právo. Uvádzali v ňom najmä fakt, že spolková vláda kladie úlohy na jednotlivé krajiny bez toho, aby im zabezpečila prostriedky na ich splnenie. Krajiny boli podľa nich ponechané viac-menej napospas osudu.
Kritizovali tiež niektoré provizórne opatrenia spolkovej vlády, ktoré podľa nich vôbec neboli v súlade s právom. Obchádzali totiž parlament aj vôľu spolkových krajín. Sudcovia Papier a Di Fabio sa pozastavili aj nad veľmi širokým výkladom pojmu „slušné zaobchádzanie“, ktoré je garantované v nemeckej ústave. Podľa nich je absurdná predstava, že by takéto slušné zaobchádzanie a z neho vyplývajúce právo na legálny vstup do Nemecka mohli byť sprístupnené každému človeku na tejto planéte.
Kritizovali tiež názor kancelárky Merkelovej, že jej utečenecká politika nemá alternatívu. „Jediné, čo nemá alternatívu, je dodržiavanie práva,“ odkázali kancelárke ústavní sudcovia.
Udo Di Fabio vzbudil svojím vystúpením značný rozruch. Server n-tv.de ho vyhlásil za „osobnosť týždňa“ a v komentároch sa mu venovali prakticky všetky nemecké denníky.
Kto je Udo Di Fabio
Vďaka tejto kauze sa tak pripomenula osobnosť, ktorá už v minulosti vzbudila v Nemecku značný rozruch. Udo Di Fabio patril už v čase svojho pôsobenia v Spolkovom ústavnom súde k najvýraznejším sudcom tohto tribunálu a okrem toho vzbudil rozruch aj ako intelektuál.
V debate o budúcej podobe Nemecka v situácii stále rastúceho počtu migrantov je za najvplyvnejšieho kritika „vítacej politiky“ dlhodobo považovaný Thilo Sarrazin. Niekdajší člen bankovej rady do debaty razantne vstúpil v roku 2010 svojou knihou s atraktívnym názvom „Nemecko pácha samovraždu“.
Sudca Udo Di Fabio však už v roku 2005 napísal knihu „Die Kultur der Freiheit“. V roku 2009 vyšlo druhé upravené vydanie, ktoré bolo neskôr preložené do češtiny pod názvom „Kultura svobody“. V nej sa ústavný sudca zamýšľal nad témami, ktoré sú dnes považované za mimoriadne dôležité, ako je spolužitie s moslimskou menšinou alebo celková budúcnosť európskej civilizácie. Otázky, ktoré v roku 2005 ešte neboli považované za zásadné, ale s pribúdajúcim časom ich naliehavosť výrazne stúpala. Paradoxom je, že samotný Di Fabio je potomkom migrantov. V roku 1954 sa narodil talianskym rodičom, ktorí prišli do Nemecka za prácou.
Zabúdame na hodnoty
Udo Di Fabio svoju knihu postavil na úvahe, že každá civilizácia potrebuje svoju kultúru. Tú definuje nielen ako umenie, ale aj ako celkové praktické napĺňanie civilizačných hodnôt v každodennom živote. Obáva sa však, že západné civilizácie svoju „kultúru“ v zmysle dodržiavania civilizačných hodnôt už dávno stratili. Nahradili ju kultúrou konzumu, ktorá síce Západu umožnila stať sa globálnym lídrom (pretože bola zrozumiteľná aj pre príslušníkov všetkých ostatných civilizačných okruhov), ale nakoniec sa obráti proti Západu. Ten totiž preto dávno zabudol, aké hodnoty ho vlastne k úspechu priviedli.
„Nie je málo tých, ktorí veria – vždy s pózou pevného presvedčenia o svojom úsudku –, že rodinné, náboženské a národné spoločenstvá sú ako životné formy dávno prekonané, že nepredstavujú nič iné ako iracionálne zvyšky sveta včerajška,“ píše s tým, že niektorí dokonca požadujú, aby táto rozluka s minulosťou bola uskutočnená silou – teda politickým diktátom.
Dôsledkom je podľa neho zmätenie pojmov, keď sa všetci dovolávame slobody, ale nemôžeme sa zhodnúť na tom, čo si pod ňou vlastne máme predstaviť. A tak je to aj s ďalšími pojmami. Výsledkom teda je, že niektorí si slobodu predstavujú ako absolútnu voľnosť a sociálnu spravodlivosť ako vlastný nárok prakticky na čokoľvek.
Stavať navyše slobodu iba na majetkovom uspokojení je vraj samovražedné. Sudca Di Fabio do knihy v roku 2005 napísal: „Ak sa príliš spoliehame na ich pôsobenie (hospodárskych síl, pozn. PL) ako niečoho, čo podporuje slobodu, rýchlo sa nás zmocní panika, keď sa objavia systémové krízy, ktorým sa z dlhšieho časového pohľadu takmer nedá vyhnúť,“ varoval. O tri roky neskôr počas finančnej krízy nadobudli jeho slová značnú aktuálnosť.
Nasleduje Di Fabiov výklad dejín európskej civilizácie, zameraný predovšetkým na kľúčovú konštruktívnu úlohu osvietenstva a naopak deštruktívnu éru moderny, počas ktorej si už niektorí kladú otázku, či sme nestratili samotný základ nášho západného pohľadu na svet. Zásadný vplyv priznáva generácii „kvetinových detí“ šesťdesiatych rokov.
Nasleduje analýza jednotlivých fenoménov západnej civilizácie a ich postupného rozkladu. Ako príklad sa dá uviesť Di Fabiov pohľad na diskreditáciu inštitúcie rodiny. Išlo podľa neho o najbrutálnejší z útokov na „meštiacku kultúru“, pretože spochybnenie takto pevnej inštitúcie bolo najnáročnejšie. Aj napriek tomu sa to však podarilo. „Bola účinne diskreditovaná ako nútene patriarchálna inštitúcia a socializačný nástroj slúžiaci potrebám panujúceho neslobodného meštiackeho poriadku,“ píše. V pozoruhodnom kontraste bolo podľa neho chápavé ospravedlňovanie mimomanželských stykov vrátane systematickej prostitúcie. Predchádzajúce tabuizovanie týchto činností sa potom stalo vítanou palicou na „meštiacku morálku“.
Nakoniec opisuje výsledný prerod na „moderného človeka“, oslobodeného od všetkého, čo je považované za prežité. „Slobodný moderný človek“, ako ho Di Fabio nazval, je podľa neho oslobodený od všetkých tradícií a vôbec čohokoľvek, čo by ho mohlo hlbšie formovať. Je teda veľmi ľahko ovplyvniteľný reklamou, absencia záväzkov mu umožňuje byť optimálne utrácajúcim spotrebiteľom a pretože nemá nikde rodinu, môže slobodne cestovať po svete a vďaka tomu je optimálnym zamestnancom. A tento životný štýl bol propagovaný ako moderný a slobodný.
Majme rešpekt sami pred sebou
Oproti tejto značne roztrieštenej modernej spoločnosti ponúka akékoľvek náboženstvo z princípu jednotu. A nie je to jediný kontrast. Zatiaľ čo moderná spoločnosť dala do stredu uvažovania jedinca, náboženská spoločnosť odvodzuje prakticky všetko od nadprirodzeného boha. Dôsledky stretu týchto úplne protichodných princípov sa Udo Di Fabio už v roku 2005 rozhodol demonštrovať na spolužití sekulárneho Nemecka s moslimskou komunitou, už v tom čase celkom významnou.
Kultúrne rozdiely medzi oboma komunitami demonštroval (bez toho, aby tušil, čo sa o desať rokov neskôr odohrá na Silvestra v Kolíne nad Rýnom) na rozdielnom vnímaní vzťahu muža a ženy.
Za alarmujúce Udo Di Fabio považuje najmä stratu „vitality“ a sebavedomia západnej civilizácie, ktorá jej znemožňuje postaviť sa výzve moslimských prisťahovalcov. Značnú časť knihy preto tvoria úvahy, z čoho by sme svoje sebavedomie a hrdosť na západnú civilizáciu mali odvodzovať.
Sám Di Fabio zreteľne inklinuje ku konzervatívnym hodnotám, ako je meštianstvo a stredostavovská kultivovanosť.
Zamýšľa sa v tejto súvislosti tiež nad úlohou národného štátu a naopak nadnárodných inštitúcií, a to jednak politických, ako je EÚ, jednak ekonomických. Tieto úvahy lapidárne zhŕňa v jednom z medzititulkov: „Boj proti národným a kresťanským koreňom Európy nemá budúcnosť.“
Svoje úvahy o koreňoch európskej civilizácie, ktoré by nám mohli ukázať cestu zo súčasnej krízy, potom uzatvára záverečným výpočtom kľúčových hodnôt. Na úplný záver potom v kapitole nazvanej „Sebavedomie namiesto arogancie“ píše: „Dominujúca politická kultúra uplakane tolerovanej multikulturality je v skutočnosti prejavom blahosklonnosti, nebraním vecí vážne.“
Novou cestou je to, že nebudeme automaticky rešpektovať všetko, čo je iné, ale budeme brať vážne predovšetkým seba, svoje zvyky a svoju kultúru. „Kto má rešpekt sám pred sebou, vidí aj v inakosti druhého svoju vlastnú tvár,“ uzavrel svoju knihu sudca Spolkového ústavného súdu.
