V poslednom čase sa o Nemecku píše v médiách naozaj často, prepieranú Merkelovej politiku „otvorených dverí“ nedávno nahradila (či skôr „obohatila“) nová téma, ktorá je tŕňom v oku nemeckej spoločnosti, v podobe sexuálnych útokov a krádeží, ktoré sa rozmohli po celej krajine. Politici, ale aj spoločnosť sa v súčasnosti zmietajú v neľahkej situácii. Jeden nepodarený politický krok môže postúpať po nohách tisícom Nemcov, ktorí túto chôdzu opilca už nebudú musieť ďalej tolerovať. A ako sa na situáciu a atmosféru v tejto krajine pozerajú „imigranti“ z našich vlastných radov?
Smer Berlín
Popradčanky Anežka aj Barbora dali zbohom svojej „rodnej hrude“ pred piatimi rokmi a podarilo sa im usadiť v Berlíne. Anežka študovala slovensko-nemecké bilingválne gymnázium, ktoré ju pripravilo (hlavne po jazykovej stránke) na život v tejto krajine. K tejto „schopnosti“ sa pridala aj láska k umeniu – filmu (študuje scenáristiku) a aj láska k Svenovi (rodený Berlínčan), s ktorým má ročnú dcérku. Sven ako dobrovoľník pomáha v opravovni bicyklov, určených aj cudzincom, medzi ktorými sú aj Sýrčania.
Anežkin priateľ Sven pôsobí ako dobrovoľník v opravovni bicyklov, ktorá slúži aj pre cudzincov zo Sýrie.
Barbora vyštudovala právo a tomuto odboru sa v Berlíne aj venuje. Anežka upozornila na akési spojivo medzi jej osudom a osudom imigrantov z Blízkeho východu. „Sama viem, že opustiť rodnú krajinu a odhodlať sa žiť a vlastne aj začať inde, nie je ľahké, pritom sa moja a ich situácia absolútne porovnať nedá. Neutekala som pred režimom ani pred vojnou, ‚domov domov', ako s kamarátkami hovoríme, keď máme na mysli Slovensko, sa môžem vždy vrátiť,“ hovorí Anežka.
Barbora chápe utečeneckú krízu ako obrovskú katastrofu a čuduje sa, že v 21. storočí musia tisíce rodín opustiť násilne svoje domovy. V pozadí problematiky vidí však aj zlyhanie zo strany Európskej únie: „Pre mňa je utečenecká kríza hlavne smutným dôkazom zlyhania Európskej únie. Bez ohľadu na to, ako sa momentálne mnohé štáty (medzi nimi aj Slovensko) bránia kvótam a prijímaniu ľudí a vyberajú si, či prijmú len kresťanských utečencov alebo aj moslimských, alebo, ešte lepšie, sa tvária, že sa ich tento problém netýka, pre mňa je to jednoznačne problém celej EÚ.“
Obidve Popradčanky Berlín berú ako multikulturálne miesto, priestor, ktorý slúži v tej istej miere rodeným Nemcom, ale aj prisťahovalcom. Pojem „cudzinec“ tu postupne stráca význam. „Žijem vo veľmi multikultúrnom Berlíne a to, že stretávam cudzincov, či už z inej európskej krajiny, alebo z USA či zo severnej Afriky, alebo stredného Východu, patrí ku každodennej rutine. Berlín je otvorené mesto a ak človek chce, veľmi rýchlo tu prestane ľudí deliť na cudzincov a domácich. Určite to neplatí o celom Nemecku, v Berlíne a iných veľkých mestách je ale kontakt s cudzincami bežný,“ približuje situáciu Barbora. Anežka prezradila, že napriek náladám, ktoré panujú v určitom spektre spoločnosti, utečenci nie sú tí, ktorých sa bojí.
„Keď niekde zachytím iné názory, hlavne tie z extrémnych vôd, som väčšinou viac paralyzovaná, ako by som sa chcela hádať, biť, argumentovať. Určite to nie je tá správna cesta, ale to je to, čoho sa bojím. Utečencov nie,“ hovorí a dodáva: „Viem, že veľa ľudí má strach, mnohí majú obavy, čo sa ešte len bude diať. Desia sa toho, čo sa bude diať, čo sa môže stať.“
Krajinou nedávno zarezonovali správy o útokoch, ktoré sa pripisovali hlavne „po arabsky hovoriacim“ občanom alebo žiadateľom o azyl z krajín Blízkeho východu. Následky, ktoré tieto incidenty vyvolali, sa automaticky nedotýkali len Nemecka, ale začali sa rozpínať aj do ostatných štátov. No v každom prípade sú touto situáciou zasiahnutí práve Nemci. Zmenil sa ich prístup k imigrantom či cudzincom? „Všimla som si, že mnohí z nich sú neuveriteľne ochotní pomôcť. Nezdráhajú sa nasťahovať k sebe mladého Sýrčana, chodia do utečeneckých táborov, pomáhajú pri registrácii a pod. V Nemecku existuje už roky, ak nie desaťročia, široká paleta názorov na imigráciu a moslimskú komunitu. Či a aká zmena nastala za posledný rok, neviem paušálne povedať,“ hovorí Barbora a dodáva, „po udalostiach v Kolíne, Hamburgu a Stuttgarte vnímam skôr hnev, ktorý sa vznietil nad hlavami polície za to, že počas silvestrovskej noci zlyhala a že sa pokúsila udalosti, ktoré sa odohrali, zretušovať.“
Berlínska ubytovňa pre utečencov v pozadí (sivá budova).
Po útokoch sa tematika hrozby zo strany utečencov rozšírila aj za nemecké hranice. Táto problematika je aktuálna a riešia ju aj slovenskí politici. Asi najznámejšími sú nedávne vyjadrenia premiéra Fica na adresu moslimov a moslimskej komunity na Slovensku. „Bolo by iracionálne myslieť si, že je jedno, či človek žije v Poprade alebo v Berlíne. Na druhej strane nemám pocit, že by som sa cítila menej bezpečne po udalostiach v Kolíne. Riziko je všade a stále už niekoľko rokov,“ hovorí Barbora. Podľa Anežky tieto incidenty môžu byť ľahko zneužité: „Čo sa týka Slovenska, bojím sa skôr toho, že sa všetko, čo sa, nedajbože, stane, zneužije ako výstražný prst s podtextom ‚no vidíte, my sme vám to hovorili'. Jasné, čiastočne sa to deje aj v Nemecku, no mám pocit, že tu sú ľudia viac zvyknutí mať okolo seba inú kultúru, iné náboženstvo. Na Slovensku sú na to ľudia hákliví, radšej sa obrnia predsudkami a prichádzajú možno o čosi, čím by sa mohli obohatiť.“
Podľa Barbory sa teroristi zameriavajú na metropoly s typickými znakmi, na nacionálne a nábožensky heterogénne spoločnosti a na mestá s charakteristickou politikou pri otázke utečencov. „Nemám pocit, že by Slovensko patrilo do tejto kategórie. Samozrejme, môže dôjsť k spoločenskej, politickej či akejkoľvek inej zmene, ktorá aj zo Slovenska môže urobiť potenciálny terč útokov. Momentálne si však nemyslím, že by reálna hrozba existovala alebo mohla vzniknúť zo dňa na deň,“ hovorí.
Pokoj v Brémach
Peter v súčasnosti žije s priateľkou v blízkosti prístavného mesta Brémy, ale vyskúšal si aj život v hlavnom meste. Dusná atmosféra, spôsobená tlakom utečeneckej krízy, sa podľa jeho slov do Brém zatiaľ nedostala.
„Je to súčasť obdobia, v ktorom žijeme. Bohužiaľ či našťastie. Ako pre koho. Z môjho pohľadu je utečenecká kríza len vedľajším efektom iných záujmov veľmi vplyvných a veľmi chamtivých ľudí. Je to veľmi smutné a nesúhlasím s ničím, čo súvisí s násilím a neľudským správaním,“ vyjadruje Peter svoj názor na adresu krízy. Na rozdiel od svojich priateľov zmeny si všimol hlavne v spoločnosti a v tom, ako sa k problematike stavia. „U mojich priateľov som nijaké zmeny nepostrehol a ak nejaké sú, tak len pozitívne – darovanie oblečenia, jedla a pod. Iné je to už v rámci širšej verejnosti, začína sa objavovať viac negatívnych vplyvov. Od dôkladnejších kontrol na letiskách a staniciach až po násilné prejavy niektorých indivíduí, ako napríklad tých v Kolíne,“ popisuje Peter.
Peter v súčasnosti žije s priateľkou v blízkosti Brém (foto vyhotovené v Nórsku).
Brémy sa nachádzajú na severe krajiny a podľa Petra tam nebadať nejaké extrémnejšie zmeny v náladách ani po útokoch. Podobne ako aj ďalšie mestá, aj Brémy začali s výstavbou akýchsi provizórnych „mestečiek“ pre utečencov. V blízkosti jedného takého, asi vo vzdialenosti 500 metrov, býva aj Peter. Obýva ho približne 500 utečencov a bývajú v bytoch vyrobených z kovových kontajnerov. „Študenti z neďalekej internacionálnej univerzity (združuje vyše 100 národností) sa im snažia pomáhať, ako vedia. Oblečenie, jedlo, hračky, ale aj psychická pomoc špeciálnymi terapiami hlavne pre deti,“ opisuje situáciu v utečeneckom mestečku.
Peter sa pozerá na integráciu utečencov do spoločnosti a budúcnosť Nemecka či celej EÚ viac-menej skepticky. „Nie nadarmo existujú/existovali hranice. Integrácia je možná, ale za akú cenu. Bude sa o 20 rokov ešte stále volať Nemecko Nemecko? Bude EÚ? Ťažko povedať, ale je isté, že Európa pomaly vymiera už aj bez utečencov. Málo detí, veľa peňazí, kariéra a podobne – to sú akési priority moderných Európanov. A ľudia z oblasti Blízkeho východu či severnej Afriky majú asi inú náturu. Európa je príliš malá, aby zvládla také množstvo obyvateľstva, nieto ešte tak veľa rôznorodých charakterov,“ hovorí a dodáva, „ak sa chcú utečenci integrovať, musia to chcieť sami a musia spĺňať kritéria, ktoré sa od nich očakávajú – pracovať, ovládať jazyk a akceptovať, rešpektovať európsku kultúru a nepresadzovať si za každú cenu (násilím) tú svoju.“
Vidiecka idylka
Po hromadnom prepúšťaní v banskobystrických pekárňach sa Ján musel začať obzerať po inom „kšefte“. Po dvadsiatich rokoch v tomto odvetví si povedal, že okrem zmeny práce by neuškodila aj zmena „vzduchu“. Musel tiež myslieť aj na rodinu a v tomto prípade sa nejaké to „euríčko“ naviac vždy hodí. Bolo rozhodnuté. Povestné pracovné šťastie musí hľadať za hranicami Slovenska. Krajina, ktorá sa pre neho stala na päť rokov náhradnou „rodnou hrudou“, bola práve Nemecko.
Jánovo rozhodovanie uľahčila aj skutočnosť, že v Nemecku už nejaký čas žila aj jeho sestra. Nasťahoval sa teda do domu švagra v mestečku Weiltingen a podobne ako on, aj on začal robiť v miestnej strojárskej firme. „Keď som sa k švagrovi sťahoval, mal som obavy, predsa len som ho videl len asi dvakrát. Nakoniec to bolo v pohode a verím, že povahy sú rôzne ako na Slovensku, tak aj v Nemecku. Tiež som mal obavy, že títo moji nemeckí kolegovia budú na mňa zazerať, že im beriem robotu. Robí nás tam asi 12 Slovákov, v súčasnosti tam vlastne prevažujú Slováci nad Nemcami. Oni nás zamestnávajú radi, lebo robíme aj cez sviatky. Keď je nedeľa či sviatok, Nemec do roboty skrátka nepôjde,“ opisuje vzťahy na pracovisku Ján.
Zmení sa pokojný nemecký vidiek (na foto mestečko Dinkensbühl, v blízkosti ktorého Ján býva) po príchode imigrantov?
Weiltingen je podľa neho pokojným typickým mestečkom na nemeckom vidieku. Nálady a atmosféra sa u občanov začali vyhrocovať, keď vláda oznámila, že v blízkosti neďalekého Wilburgstettenu postavia ubytovne pre utečencov. „V obci Wilburgstetten, kde žije 1 200 ľudí, rozhodli, že tam príde 500 utečencov. Ľudia zostali v šoku, aj keď neboli žiadne rebélie. Bolo jedno zhromaždenie, kde bol zástupca vlády a ten povedal, že či chcú alebo nechcú, tak títo ľudia tam prídu. Občania sa sťažovali, že pomer 500 utečencov na 1 200 pôvodných obyvateľov je veľa. Podľa posledných informácií vraj polovicu imigrantov presunú ďalej o 20 kilometrov,“ vysvetľuje situáciu Ján. Podčiarkol tiež fakt, že množstvo Nemcov sa bojí aj nepomeru populačného rastu pôvodných obyvateľov Nemecka s moslimskou komunitou. „Majú trochu problém s Turkami. Pred 50 rokmi tam prišlo 700-tisíc Turkov, a teraz ich tam je asi päť miliónov,“ popisuje pohľad niektorých Nemcov na prichádzajúce vlny utečencov.
„Je fakt, že ľudia sa boja, začínajú mať strach. Radšej by im každá rodina dala tisíc či dvetisíc eur, nech tí utečenci neprídu a radšej nech im pomôžu v ich vlasti. A to je logické,“ hovorí Ján. Ďalej poznamenal, že príchod imigrantov predznamenáva aj určitú zmenu v správaní miestnych. Kde si ešte prednedávnom nechávali pred obchodom bicykel bez zámku, dnes si už niektorí začínajú stavať ploty.
