V Iraku nežijú len moslimovia, veľké zastúpenie tam mali aj kresťania, a to dokonca aj tí, ktorí hovoria ešte pôvodným jazykom Ježiša Krista. V meste Karakaš kedysi bývalo pol milióna ľudí. Nič nenasvedčovalo tomu, že nemôže byť pokojným mestom. No v lete v roku 2014 sa všetko zmenilo. Islamskí radikáli začali vyčíňať naplno. Kríže nahradili typické čierne vlajky a niektoré ženy si násilím poodnášali ako sexuálne otrokyne. Z pokojnej oblasti sa razom stalo peklo. Čo teda ostane tým, ktorí vidia, že ich mesto nie je v bezpečí, no odmietajú konvertovať? Obyvatelia mesta v tom mali jasno. Čo najrýchlejšie odísť.
Myslíte, že máme na výber?
Dokument stanice ABC zobrazuje príbehy Iračanov, ktorí museli svoje rodné mesto opustiť a uchýliť sa do toho bezpečnejšieho, kde je utečenecký tábor. Tak sa ale nedá žiť naveky a časť z nich preto prijalo Slovensko. Konkrétne šlo o 149 utečenecov. Dokument opisuje ich životné príbehy, ako aj to, ako sa z prijatia od Slovenska nesmierne tešili. Hoci museli opustiť svojich priateľov a pretieklo preto more sĺz. A hoci ich príchod spustil vlnu nevôle najmä u obyvateľov obcí, do ktorých mali byť rozdelení, nič im za posledné obdobie neprinieslo toľko radosti ako fakt, že môžu prísť na Slovensko a konečne žiť v bezpečí, bez obáv, čo sa s nimi stane, keď sa nevzdajú svojej viery.
(Zdroj: ABC)
Záchranu irackých rodín zorganizoval manželský pár Joseph a Michele Assadovci. Vybrali sa do mesta Arbíl v Iraku, ktoré slúži aj ako utečenecký tábor. Hoci je mesto prevažne moslimské, nachádza sa tam aj oblasť, ktorá je domovom pre kresťanov. V utečeneckom tábore v Arbíle sa nachádzali aj tí kresťania, ktorí prišli na Slovensko. Na starosti ich mal otec Douglas, ktorý s nimi absolvoval aj cestu na Slovensko. „Myslíte, že máme na výber? Nemáme. Som skôr prekvapený, ako títo ľudia tu dokážu existovať,“ zhodnotil bezútešnú situáciu.
Jedni za plotom, druhí na ceste preč
Na Slovensko dorazili utečenci v decembri minulého roka, ich prvým domovom sa stal tábor v Humennom, kde museli podstúpiť aj povinnú karanténu. Na Slovensko sa dostala len časť z 500 utečencov v Arbíle, ktorá prešla bezpečnostnou previerkou. Muž menom Nissan, bývalý lekárnik, opísal hrôzy, keď iracké mesto Karakaš museli jeho obyvatelia opustiť. Podľa neho išlo o čistý chaos. Nissan na Slovensko dorazil tiež. Radosť a dojatie vôbec neskrýval. Pritom dobre vedel, ako sa niektorí Slováci k ich príchodu stavali. „Niektorí Slováci hovoria, že všetci ľudia z Iraku sú Islamský štát. Keď tam prídem s rodinou, tak uvidia, že to tak nie je,“ nádejal sa ešte v Iraku. Pri príchode do zariadenia v Humennom mu neschádzal úsmev z tváre. Sám má pritom desaťčlennú rodinu.
Lúčenie v Arbíle bolo ťažké pre všetkých. Utečenci tam strávili viac ako rok a vytvorili si medzi sebou putá. Obavy mala aj istá žena, ktorú televízia vyspovedala. „Je to pre mňa ťažké, pretože rozmýšľam nad tým, čo sa stane, keď pôjdem preč. Čo budem robiť tak ďaleko?“ obávala sa žena. Potom vyslovila nápad, že ak sa trochu naučí náš jazyk, možno si otvorí na Slovensku reštauráciu. Neubránila sa však slzám. Opustiť nedobrovoľne rodnú krajinu nie je pre nikoho jednoduché. Mnoho sĺz pretieklo najmä vtedy, keď nastal deň odchodu. Lúčiť sa s priateľmi, ktorých už možno nikdy v živote neuvidíte a ktovie, čo sa s nimi v Iraku stane… To nie je jednoduché ani pre tie najsilnejšie povahy. Srdcervúci bol aj pohľad na tých, ktorí ostali v tábore naďalej, za plotom, držiac sa ho a nespúšťajúc oči z odchádzajúcich. V nich sa zaiste miešali protichodné emócie. Na jednej strane boli šťastní, že odchádzajú na Slovensko, na druhej ich premáhal smútok za Irakom a priateľmi.
Lúčenie v utečeneckom zariadení v Arbíle. Foto: Reprofoto/Youtube
Po príchode na Slovensko Nissan ďakoval Bohu i vláde za to, že ich prijala. Ako totiž uviedli manželia Assadovci, týchto utečencov odmietlo až neuveriteľných 12 krajín, až Slovensko sa podujalo prijať ich. Slovenčinu sa učili už v Iraku, aby boli čo najlepšie pripravení. Sami si už čo-to o Slovensku zisťovali. Jedno mladé dievča malo obavy z chladného počasia, dve sestry sa, naopak, tešili na to, ako si postavia snehuliaka. Keď dorazili Iračania do Košíc, boli milo prekvapení. Mladé dievča skonštatovalo, že nie je taká zima, ako si pôvodne myslela. „Je tu nádherne,“ povedala. V zariadení v Humennom prebehne azylový proces a Iračania sa môžu ďalej učiť slovenčinu. Otec Douglas, ktorý priletel s nimi, sa musel vrátiť, no ešte predtým stihol pre nich odslúžiť omšu. A potoky sĺz opäť nechýbali. „Keď som videl slzy mojich ľudí… Sú radi, že sa dostali zo situácie, z genocídy a prenasledovania v našej krajine. Ale zároveň hovoria zbohom svojmu spoločenstvu,“ povedal otec Douglas. Pre Michele a Josepha Assadovovcov je však misia splnená. Slovensko si vybralo týchto ľudí po ich odmietnutí 12 krajinami. „Je to veľmi uspokojujúce,“ povedal Joseph. „Je to zázrak,“ doplnila ho Michele.
