Venujme sa spočiatku vlaňajším útokom, ktoré zosnovali teroristi z IS v uliciach Paríža. Čo im predchádzalo z politického hľadiska? Bola reakcia zodpovedných na útoky dostatočná, ak prihliadneme k tomu, že sa po útokoch objavili aj názory, že francúzske tajné služby mali informácie, ale nezareagovali?
To je večná otázka, ktorá sa týka nielen útokov, ku ktorým došlo vlani v novembri, ale aj toho predchádzajúceho útoku v Paríži na Charlie Hebdo. Je zaujímavé, že vždy dva, tri týždne po teroristických činoch vyjde najavo, že „páchatelia boli známe osoby, boli aj monitorované, ale, žiaľ, darilo sa im cestovať medzi Francúzskom, Belgickom a podobne, pričom tajné služby teoreticky mohli aj zasiahnuť“. Stále sú naporúdzi pseudoargumenty. Potom je veľmi čudné, keďže tajné služby všetko vo veľkom monitorujú, ako predsa len dôjde k niečomu nečakanému? Nehovoriac o „Veľkom bratovi“, NSA a podobne, čo už naznačil, samozrejme, Snowden, Assange a okrem nich aj viacerí alternatívni žurnalisti, že tieto tajné služby majú prehľad, teoreticky by mali predísť útokom, ale nepredídu im. Samozrejme, vždy sa to zdôvodní tým, že nemajú taký technický potenciál a potrebné množstvo ľudí, čiže ide opäť o navýšenie rozpočtu pre tajné služby. Potrebujú stále viac prostriedkov, aby mohli kontrolovať teroristov, ale naozaj ide len o kontrolu a prevenciu terorizmu? Lebo tá prevencia evidentne zlyhala.
Po útokoch v Paríži sa objavili snahy, aby sa na internete nezačala šíriť nenávisť voči samotným moslimom. Napríklad nemecká kancelárka Angela Merkelová sa stretla so šéfom Facebooku Markom Zuckerbergom, aby s ním hovorila o prísnejšej kontrole protiislamských komentárov na sociálnej sieti. Je to len výsledok toho, že sa internetom šíri nenávisť voči utečencom?
Samozrejme, že takéto akcie vyvolávajú rôzne reakcie v spoločnosti. Vzniknú dva tábory. Jeden je radikálny a chce s tým niečo robiť, snaží sa, aby sa riešil problém bezpečnosti a poukazuje na dôsledky multikulturalizmu, masového prílevu utečencov a ústretovej imigračnej politiky. Druhý tábor nazývaný „slniečkári“, „pravdoláskari“ a podobne dáva vehementne najavo svoj okázalý humanizmus a toleranciu ku všetkým, bez ohľadu na následky. Tieto tábory sa, samozrejme, dostanú do konfliktu, veď to zákonite možno očakávať.
Môže sa takéto rozširovanie kontroly dostať do fázy, keď už nepôjde len o zmierňovanie nenávistných, rasistických a xenofóbnych prejavov, ale začne to hraničiť skôr s cenzúrou a obmedzovaním slobody slova?
Ono to súvisí aj s prvou otázkou, lebo v podstate môžeme očakávať, čo takýto teroristický útok spôsobí a preto mu radšej ani nepredídeme, ale čakáme na následky, s ktorými sa dá veľmi dobre kalkulovať. A tu sa začína sprísňovanie bezpečnostných opatrení a obmedzovanie slobody prejavu, lebo už samotné konštatovanie daného stavu možno definovať ako nenávisť, hatespeach (nenávistné vyjadrenia), rasistické či xenofóbne prejavy a podobne. Stačí spomenúť najnovšiu udalosť v Česku, keď Facebook zrušil stránku Islam v Česku nechceme, lebo jej obsah je údajne xenofóbny a rasistický, ale toto sa dá uplatniť aj na iné stránky alebo iné formy prejavu. Rôzne nepohodlné stránky však časom môžu byť označené ako antispoločenské a nebezpečné. Sloboda prejavu sa tým začne okliešťovať.
Sú prísnejšie bezpečnostné opatrenia, ktoré prijali po útokoch viaceré štáty EÚ, skutočne potrebné a účinné? Povedú k prevencii teroristických útokov?
V súvislosti s bezpečnostnými opatreniami sa postupne podsúva verejnosti názor, aby v záujme bezpečnosti prijala dobrovoľne prísnejšiu kontrolu. Napríklad po novembrových útokoch v Paríži vyšlo najavo, že sa tomu dalo v podstate zabrániť, ak by v Belgicku neplatili rôzne obmedzenia – napríklad sú zakázané nočné domové prehliadky. A už tu sa niečo naznačuje. Zodpovední hovoria: „No tak, vážení, povoľme nočné domové prehliadky, lebo to bude v záujme toho, aby sme predišli teroristickým útokom.” Čiže vždy sa nájde zámienka ako posilňovať bezpečnosť. Sú tu určite osoby, ktoré sú rizikové, sú tu potenciálni stúpenci rôznych radikálnych teórií, v tomto prípade saláfizmu, wahábizmu a podobne, ale z tohto môže vzniknúť zámienka na kontrolu celej spoločnosti nielen potenciálnych radikálov a teroristov.
Čo je pravou príčinou takej masovej migrácie zo severnej Afriky a krajín Blízkeho východu, ktorá sa začala naplno prejavovať až v uplynulých dvoch rokoch?
Tu môžeme zase pátrať po príčinách, ale tie už sú jasné a pripúšťa to aj „mainstream“, hoci donedávna sa tomu venovala len spravodajská alternatíva. Vojenské ozbrojené zásahy v troch základných krajinách, ktorými sú Sýria, Líbya, Irak a, samozrejme, pred tým Afganistan vytvorili súčasnú situáciu a dalo sa rátať s tým, že to bude mať následky. Veď povedzme si otvorene – politici predsa nie sú takí hlúpi a naivní, aby nevedeli, čo tieto vojenské zásahy takzvaných medzinárodných mierových síl spôsobia v daných krajinách. Tá masa vyhnaná vojnou sa, samozrejme, niekam pohne. Pohla sa, samozrejme, do Turecka, ale odtiaľ a zároveň aj cez ďalšiu trasu cez Stredozemné more do Európy, ale s tým sa predsa dalo rátať a preventívne sa dalo zvažovať, do akej miery v Iraku a Líbyi uplatňovať útoky proti Saddámovi Husajnovi a Muammarovi Kaddáfímu.
Je teda dnešná situácia v Európe, ktorá čelí náporu utečencov, výsledkom zahraničnej politiky Západu? A nie sú strach a riziko, o ktorých sa hovorí v súvislosti s hroziacimi teroristickými útokmi v Európe, prehnané?
Už to, že sa spoločnosť rozdelila na dva tábory (za a proti utečencom) ju vnútorne destabilizuje a odvádza pozornosť. To je tiež určitý zámer, odvádzať pozornosť spoločnosti od rôznych ekonomických zásahov a geopolitických akcií. Zamestnávať ľudí vnútornou nenávisťou je jedna vec, ale druhá vec je zase zlyhanie multikulturalizmu, ktoré už priznali aj niektorí európski politici. Ideálne spolužitie rôznych etník, náboženstiev a rozmanitých rás nefunguje. Niekde v určitej oblasti a vo výnimočných prípadoch áno, ale celkovo skutočne vytvára nové problémy a nevraživosť. Nie je žiadnym tajomstvom, že existujú takzvané no-go zóny, ktoré vznikajú so zámerom vytvárať si vlastný islamský svet v rámci Európy a ten, žiaľ, chápe toleranciu ako slabosť a zneužíva ju. Samozrejme, že potom dochádza k radikálnym výčinom a s tými kalkuluje každý. Tým myslím wahábistov aj bezpečnostné služby. Celý tento proces sa zneužíva na to, aby boli ľudia vystrašení a zároveň naštvaní.
Keď sa ukázalo, že sa útočníci dostali do Európy, medzi utečencami vznikla vlna pobúrenia a nespokojní ľudia vyšli do ulíc, ale medzi tisíckami utečencov bolo len zopár džihádistov, tak prečo vládne v spoločnosti taká nevraživosť voči utečencom prichádzajúcim do Európy?
Treba si priznať, že medzi utečencami sú tri skupiny ľudí. Ide o tých, ktorí utekajú pred vojnou a nemajú skutočne iné východisko ako závod o život. Medzi nimi je aj značná časť ekonomických migrantov, ktorí jednoducho vidia, že v Európe je úžasný sociálny systém. Nečudo. Keď imigranti prechádzajú cez jednotlivé krajiny, ich nezaujíma Grécko alebo balkánske krajiny ako Srbsko a Chorvátsko či Maďarsko. Ich láka Nemecko, Švédsko a Dánsko, ale prečo? No jednoducho preto, že tam hľadajú fungujúci sociálny systém a z toho plynúce len ekonomické výhody. Pokiaľ niekto uteká pred vojnou, tak mu je dobre aj v Srbsku, lebo ho tam nikto nebombarduje, ale pokiaľ niekto má záujem sociálne ťažiť, tak je úplne jasné, že si bude vyberať tie najbohatšie krajiny v Európe. To by mohli povedať, ale aj Bulhari alebo Rumuni, aj iné národy východnej Európy, že sa chcú všetci premiestniť do Švédska, lebo je tam vysoká životná úroveň a špičkový sociálny systém. To je ten ekonomický rozmer a potom je tu ešte tretia skupina, ktorá sa v tom dave len veľmi ťažko identifikuje a to sú stúpenci IS.
Rovnako ako medzi utečencami sa objavujú radikálni islamisti aj medzi moslimami, ktorí žijú v Európe alebo sa dokonca na starom kontinente narodili. Prečo takýto ľudia, ktorí poznajú život na Západe, inklinujú k myšlienkam radikálneho islamu?
Ide o takzvane naturalizovaných Belgičanov a Francúzov alžírskeho, marockého, pakistanského či líbyjského pôvodu, ale oni sú už druhou i treťou generáciou, ktorá žije v európskych krajinách a je zaujímavé, že tolerancia ich nechytila nejako za srdce. Oni jednoducho tú spoločnosť a krajinu, v ktorej žijú, považujú za svojho nepriateľa a svoj ideál, a vzor vidia v akomsi islamskom kalifáte. Jasné, že tí, ktorí oponujú, povedia: „Ale veď tí ľudia spolunažívajú, pozrite.“ Áno, spolunažívajú, ale takisto majú vlastné štvrte, žijú si svoj život, majú svoje mešity a jednoducho s tým európskym prostredím nie že by nesplynuli, ale oni s ním ani nechcú splynúť a chcú sa z neho vyčleniť. Krajinu, v ktorej žijú, chápu ako niečo dočasné, čo časom zmenia na svoj obraz. Preto odporcovia moslimov vravia: „Vážení, utekáte zo svojich krajín, kde sú prísne pravidlá a tyrania vládcov, tak prečo potom prichádzate do Európy a chcete ju paradoxne premeniť na tie krajiny, z ktorých utekáte?“ Oni v rámci tohto úsilia vlastne menia európske štáty na novú Sýriu, nový Irak či novú Líbyu, ale to zákonite povedie ku konfliktom, lebo arabský svet prechádza tým, čo Európa zažila počas 30-ročnej vojny, keď sa katolíci a protestanti navzájom zabíjali len pre odlišný výklad jedinej “správnej” viery . V súčasnosti dosahuje vrchol práve šiítsko-sunitská rivalita, ale to má svoje pozadie v politike USA a Saudskej Arábie.
Predstavuje najväčšie nebezpečenstvo, čo sa týka radikalizácie, práve generácia mladých moslimov, z ktorej sa množstvo ľudí nedokázalo uplatniť v európskej spoločnosti a môžu sa preto cítiť odstrčení na okraj?
Existuje verzia, podľa ktorej sa moslimovia nemôžu úspešne začleniť do spoločnosti a to spôsobuje, že sa cítia byť akýmisi „outsidermi“ a majú pocit, ako keby nimi spoločnosť pohŕdala a preto sa radikalizujú. Majú predstavu, že ak by existoval islamský kalifát, tak by sa im žilo lepšie, ľahšie alebo spokojnejšie. Mainstream často argumentuje, že ide o sociálne problémy, za ktoré je zodpovedná väčšinová spoločnosť alebo oficiálna politika, a podobne. Treba si ale položiť otázku, do akej miery má táto radikálna moslimská mládež záujem sa prispôsobiť, keď v uliciach francúzskych miest pravidelne hrozia výtržnosti a horia autá nielen pri teroristických útokoch. Vo Francúzsku stačí akákoľvek zámienka, napríklad niekto z prisťahovalcov ukradne moped, polícia ho prenasleduje a ak dôjde náhodou k nešťastiu, tak celé ulice horia, ale to isté sa už stalo aj v Malmö vo Švédsku a podobne. Ten model správania je podobný bez ohľadu na to, či ide o Francúzsko, alebo Švédsko. Stojí preto za zváženie, či skutočne ide len o sociálny problém, alebo ide o etnický, civilizačný, kultúrny a dokonca aj náboženský problém.
V súvislosti s utečeneckou krízou sa objavila kritika, ktorá smerovala na Slovensko za to, ako chladne sa naša vláda postavila k prijímaniu utečencov zo Sýrie. Viaceré národy EÚ Slovákom pripomínali totalitu a chvíle, keď naši rodičia a prarodičia utekali za hranice, aby sa vyhli represiám bývalého režimu. Dá sa to vôbec porovnávať so súčasnou utečeneckou krízou?
Po začiatku utečeneckej krízy sa často v EÚ pýtali, prečo my, Slováci, ale aj Česi a obyvatelia ostatných východoeurópskych krajín máme teraz výhrady voči utečencom a prečo im nechceme pomáhať, keď sme prežívali niečo obdobné. Teda aspoň tí emigranti, ktorí utekali a tak isto boli ubytovaní v rakúskom Treiskirchene. Tu je ale základný problém, keď sa na to dôsledne pozrieme. Tí, ktorí tam utekali, či už to boli Poliaci, Maďari, Slováci alebo Česi, nevytvárali vlastný svet v zahraničí. Nevytvárali si svoje vlastné štvrte, neodmietali učiť sa jazyk, ale práve naopak sa snažili dosiahnuť, čo najvyššie vzdelanie, pokiaľ mali prostriedky, lebo aj to bolo ekonomicky dané. Oni sa snažili miestnemu životu prispôsobiť. Povedal by som, že tí, ktorí desaťročia žijú napríklad v susednom Rakúsku, sú už viac Rakúšanmi ako Slovákmi alebo Čechmi. To isté sa však nedá povedať o Kurdoch, Turkoch či Maročanoch v Nemecku, Francúzsku alebo v Belgicku, ktorí v prvom rade zostávajú tým, kým boli, ale vyhovuje im európsky systém, aj keď sa sťažujú na ekonomické a sociálne problémy.
Je zaujímavé, že sa utečenecká kríza začala prejavovať až vlani, keď konflikt v Sýrii trvá už štyri roky? Naplnili sa jednoducho utečenecké tábory v okolitých krajinách alebo v tom môže byť aj niečo iné?
To je pravda, že konflikty sú už dlhodobé a vyhrotilo sa to až teraz v posledných dvoch rokoch. Môžeme sa teraz pýtať, či je to spontánny a prirodzený proces, alebo je to zámer? Už sa tomu totiž nebráni ani hlavný spravodajský prúd, hoci doteraz sa to všetko označovalo za konšpirácie, ale dôležité sú podľa mňa fakty a je jedno, akého zamerania je dané médium. Zo situácie, ktorá nastala, vyplýva, že je tu určitý zámer, že to nie je úplne prirodzené a spontánne. V otázke ste to naznačili. Roky sa predsa bojuje. Ak by šlo skutočne len o boje, tak by tu (v Európe) za tie roky už bol celý Afganistan alebo Irak. Tá obrovská vlna, ktorej pomáhajú aj európske politické elity, je teraz tu. Napríklad taká Angela Merkelová mala najprv otvorenú náruč a teraz v posledných vyhláseniach priznáva, že skutočne prežívame migračnú krízu a Nemecko si už nemôže dovoliť prijímať toľkých migrantov. Na začiatku pritom tvrdila, že všetkých príjme, čiže toto je do určitej miery zlyhanie európskych politikov, ktorí sú predsa vzdelaní a rozhľadení ľudia a nemôžu byť zároveň takí hlúpi, aby nepochopili, aké následky prinesú ich rozhodnutia a vyjadrenia. Buď to robia zo zištných dôvodov, ale tu žiadne nevidím, lebo napätie v krajinách sa zvyšuje a to nie je žiaden prínos, alebo potom slúžia určitým záujmom, ktoré sú viac tieňové ako oficiálne, a voliči do nich vôbec nevidia.
Ak teda európski politici podľa vás nemôžu byť takí krátkozrakí, aby nevideli dôsledky svojich rozhodnutí, o čo im potom vlastne ide?
V rámci Európskej únie sme mali najprv veľký problém s Gréckom. Hospodárska kríza, dlhová kríza a tak ďalej. Európa sa s tým ako tak snažila vyrovnať, ale potom sme sa dostali do ďalšej krízy v súvislosti s Ruskom. Znova sa vyhrotila studená vojna a otázka Ukrajiny. Európa mala byť v tomto smere zameraná proti Rusku, veď aj je – sankcie pokračujú, ale pri týchto procesoch začala vznikať opozícia. Rozmohli sa pochybnosti o EÚ, pribúdali pochybnosti o tom, či je spojenectvo s USA výhodné. Vyvstala aj otázka, či je pre Európsku úniu prínosom ísť pre kalkulácie s Ukrajinou do konfliktu s Ruskom a rovnako nastali pochybnosti o zmysluplnosti uvalenia protiruských sankcií. Ako keby časť európskeho obyvateľstva vypovedala poslušnosť Bruselu a americkej zahraničnej politike… Ako to ale zvrátiť? Odpoveď je pomerne jednoduchá. Zrazu tu máme imigračnú krízu, ktorá nás zamestná natoľko, že už sme zabudli na Ukrajinu a zabúdame aj na vzťahy s Ruskom. Európa je teraz vo vnútornom rozklade, čo sa týka hospodárstva, migračnej krízy a vzťahu s Ruskom.
Ak je Európa taká zavalená utečeneckou krízou, že sa nedokáže sústrediť na riešenie starších problémov, kto z tejto situácie potom ťaží?
Celý arabský svet a jeho silné štáty sú rozložené. Nie je žiadnym tajomstvom, že Kissinger v roku 2013 na jednej zo svojich prednášok rozprával, že treba vytvoriť v Sýrii „súnistán“ (štát sunitov) a rozbiť ju. Irak treba rozložiť na tri časti: na kurdský, šiítsky a sunitský štát. Nehovoriac o Líbyi, kde sú dve vlády a dva parlamenty. Jednoducho silné krajiny, ktoré niečo znamenali v blízkovýchodnom regióne, sú úplne rozložené a neschopné politicky, vojensky alebo akokoľvek inak konať. Ešte je tam Irán, na ktorý sa stále útočí, no kto je tomto regióne najsilnejší? Je to Saudská Arábia, čiže spojenec USA. Táto časť sveta je teda rozložená. Európa je tiež vnútorne rozložená práve týmto migračným tlakom na obhajcov prisťahovaleckej politiky a jej odporcov, ktorých vytvára aj strach z terorizmu. Tým pádom nemá EÚ čas riešiť ekonomické súvislosti, pokiaľ ide napríklad o úzku spoluprácu s Ruskom a Čínou. Rieši sa to, do akej miery je dobré viesť ekonomický boj s Čínou a Ruskom, namiesto toho, aby sa prepájala Eurázia. Z celého tohto procesu, z rozvrátenej, slabej, vystrašenej Európy ťaží mocnosť, ktorá dokázala od seba odpútať pozornosť, pričom svojou zahraničnou politikou za účasti členských krajín NATO celú situáciu spôsobila. Pripúšťajú to aj americkí novinári a politológovia, že z celkového chaosu v najväčšej miere ťažia Spojené štáty, ktoré tiež majú, samozrejme, svoje problémy. Keď sa pozrieme na posledný vývoj, zdvihla sa vlna antiamerikanizmu v Európe a veľká vlna odporu voči európskej centralizácii.
Rozhovor s Ľubomírom Huďom pre ParlamentnéListy.sk viedol Tomáš Pilz.
- Reklama -
