Samozrejme, že Lorenz urobil viaceré výpočty a dosadzoval do svojich modelov podobné, veľmi malé chyby. Pri opakovaní matematických operácií s týmito chybami dostal vždy nové modely, ktoré nemali nič spoločné s pôvodnymi. Vyzeralo to tak, ako keby sa každá miniatúrna chybička sama od seba “rozhúpala” podobným efektom ako húpačka, aby potom v istom kulminačnom bode dostala celý, pôvodne stabilný systém natoľko z rovnováhy, že sa začal vychyľovať zo svojho pôvodného stavu a napokon si vyhľadal si úplne nový priebeh, ktorý sa od pôvodného extrémne odlišoval.
Lorenz teraz vedel, že týmto spôsobom boli pochované všetky nádeje na akékoľvek exaktné predpovede počasia, lebo meteorologické údaje sú zásadne a principiálne nepresné. Obsahujú vždy istý faktor nepresnosti a neistoty a na takom základe je prakticky akákoľvek dlhodobá exaktná prognóza počasia nemožná.
Teraz ti je jasné, že Lorenz sa týmto stal zároveň aj hrobárom Laplacovho démona. Ďalším klincom do rakve tohto démona bola Heisenbergova kvantová teória z dvadsiatich rokov minulého storočia – najmä tá jej časť, ktorá sa nazýva relácia nurčitosti. Podľa nej ani najprecíznejšie meracie prístroje nedokážu zmerať úplne presne a súčasne rýchlosť nejakej častice a miesto, kde sa práve nachádza. Neskôr potom zaviedol pre túto situáciu americký matematik James Yorke pojem determinovaný chaos.”
“Hm, determinovaný chaos,..hm, nevedel som, že krstným otcom tohoto termínu je Yorke, ale pojem sa mi veľmi páči. Chaotické systémy ma vždy veľmi zaujímali a fascinovali. Možno aj preto, že mám sklony k vytváraniu istej miery chaosu aj v mojom súkromí a osobne pre seba som ho vždy nazýval presne tak, len ja používam výraz hraničný chaos. To znamená, že moje osobné veci, napríklad aj na pracovnom stole, sú chaotiscky rozhodené, ale len po istú hranicu, ktorú nikdy neprekročím. A ja sa práve vtedy v nich najlepšie vyznám a vždy všetko relatívne rýchlo najdem. Ak by totiž okolo mňa bol absolutný podriadok, tak to na mňa pôsobí stereotypne a naviac aj ubíja moju kreativitu. Takže najlepšie sa cítim vtedy, ak je okolo mňa realtívny chaos. Mimochodom, aj kozmos, v ktorom by panoval absolutný poriadok, by bol len mŕtvym kozmom a nekonala by sa v ňom žiadna evolúcia.”
Uzavrel svoj príspevok k chaosu celkom nefyzikálne a s úsmevom Denis.
“Aj ja som čiastočne v tom podobný tebe, ale s tým rozdielom, že chaotický som len čo sa týka držania poriadku v mojom šatstve, tam často neviem najsť to, čo práve potrebujem. Ale na pracovnom stole musím mať poriadok.
Teraz sa ešte ale krátko vrátim k fyzike. Približne v tom čase, keď Yorke vyslovil svoju definíciu, tak sa objavil nový smer fyzikálneho myslenia v spolupráci s matematikou. Ide o fraktálnu geometriu. Na ňu som sa začal špecializovať aj ja a ľudia z mojej pracovnej skupiny. Otcom fraktálnej geometrie bol americký Poliak Benoit Mandelbrot. Verejnosti predstavil svoje fraktálne objavy v roku 1967 jednou znamenitou populárno vedeckou knihou, v ktorej si medziiným kladie otázku, aké dlhé je pobrežie Veľkej Británie v skutočnosti a čo táto skutočnosť znamená………..”
Pokračovanie nasleduje.
Roman Bednár
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na www.roman-bednar.com.
