Už len pár dní ostáva do konca roka 2015, ktorý bol veľmi dramatický. Mnohí ho označujú za najzložitejší v poslednom štvrťstoročí. Európu zasiahla masová migračná vlna, riešila grécku dlhovú krízu, Paríž zažil dva brutálne teroristické útoky, pokračuje konflikt v Sýrii. Bol podľa vás rok 2015 prelomový?
Prelomový je v podstate každý rok. Myslím, že dve veci sme si tento rok uvedomili celkom jednoznačne. Európska únia je tradičným typom medzinárodnej politickej organizácie. Má svoje vlastné geopolitické jadro. Ako v gréckej dlhovej kríze, tak aj v tej migračnej Nemecko dávalo jasne najavo, že ono je tým, kto bude rozhodovať o zásadných otázkach. Všetci ostatní sa museli prispôsobovať. To je veľké varovanie pre budúcnosť. Nie kvôli tomu, že sú to Nemci. Ale preto, že nikdy nemáte istotu, že Nemecko bude mať kvalitné vedenie. A ani u toho kvalitného vedenia nemáte istotu, že bude brať ohľad na národné záujmy.
Keď ste spomenul Nemecko a jeho veľký vplyv, ako hodnotíte nemecký postoj k migračnej kríze?
V súvislosti s Nemeckom sú dôležité dve veci. Na všetky krízy – grécku, ukrajinskú i migračnú – reagoval Berlín s oneskorením. Ani v jednom prípade nedokázal predvídať problémy. A keď zareagoval, tak tým spôsobom, že problém zosilnel. Do dnes vidíme, že sa Grécko čoraz viac zadlžuje cez všetky opatrenia, ktoré boli urobené. Vidíme, že sa prehlbuje či skôr umŕtvuje krízy okolo Ukrajiny a Európska únia bude platiť a platiť a platiť. To isté platí o migračnej kríze. Tam je to najjasnejšie, pretože to roztvorenie náručia a výzva – poďte všetci ku mne – je na hranici absurdného správania.
Tým netvrdím, že migráciu vidím nejako xenofóbne. Dokonca som na rozdiel od väčšiny svojich priateľov presvedčený, že až trojmiliónový migračný prúd by nemal byť tragédiou pre Európu. Európska únia má 500 miliónov obyvateľov, tri milióny migrantov je 0,6 percenta. Čo by malo byť zvládnuteľné. Nesmie to ale byť robené týmto chaotickým spôsobom, ktorý predvádza Berlín, a musíme si byť vedomí, že začlenenie menšín do Európy, čomu sa zásadne nedarí, znamená vytvoriť pre to sociálne podmienky. Tri milióny imigrantov znamená tri milióny jednoizbových alebo jeden milión trojizbových bytov. Kde ich teda kancelárka Merkelová chce postaviť? To sú nedomyslené veci v každej fáze riešenia krízy. Vedie to dokonca k posilňovaniu, nie riešenie tej krízy. Mám voči Nemecku, respektíve jeho elitám, tieto dve základné výhrady.
Aby to nebolo zamerané len voči Nemecku. Čo hovoríte – čiže pomalá reakcia na riešenie kríz – sa všeobecne vyčíta hlavne Bruselu.
V tom si, samozrejme, rozumieme. Ale práve tento rok ukázal prvoradú úlohu Nemecka v Európskej únii. Veď prečo imigranti mieria práve do Nemecka? Cítia, že to je pre nich zasľúbená krajina. Dobre vedia, že jadro riešenia je v Nemecku. To je práve to základné poučenie. Pokiaľ ide o kvóty, tlačilo na ne Nemecko aj proti vôli Francúzska. Keď sa potom pridalo, bolo to nezlomiteľné. Ostatní sa museli prispôsobiť. Aj keď všetci vedeli, že kvóty sú matematický nezmysel. Nemôže sa udávať absolútna hodnota pri čísle, ktorého veľkosť nie je známa. To je nezmysel. Všetci to vieme. Napriek tomu na tom Nemecko trvalo a dokázalo to presadiť.
Takže cesta k reálnejšiemu prístupu k riešeniu migračnej krízy vedie cez Nemecko a akýsi ich vnútropolitický vývoj?
Áno, otvorili sa dva procesy. Zmeny vo vnútri Nemecka, teda odstavenie pani kancelárky. Čo môže byť aj rozhodnutím CDU/CSU, tak ako bola kedysi rozhodnutím Konzervatívnej strany odvolaná Thacherová. Druhý model je prehlbovanie krízových vzťahov vnútri Európskej únie. To znamená, že vzniknú odstredivé sily. Jedným z tohtoročných špecifík je oživenie Vyšehradskej štvorky. To bola v podstate nepolitická inštitúcia, kde sa politickí predstavitelia bavili vlastne o ničom. Ich základnou úlohou bolo čo najrýchlejšie sa integrovať do západoeurópskych integračných štruktúr. Teraz zrazu začala táto skupina ukazovať, že má vlastné špecifiká – politické, ekonomické, geografické. To je pre mňa prekvapivý jav. Je to jedna z ciest, akým spôsobom presadzovať záujmy menších štátov voči Nemecku v rámci Európskej únie. Čo je veľmi dôležitý poznatok, uvidíme, či to vydrží.
Môže byť súčasná Vyšehradská štvorka príklad pre ostatné menšie krajiny?
Určite. Uvidíme, ako dopadne španielska vláda. Ale či začnú napríklad koordinovaný tlak Portugalsko, Španielsko, Grécko, potom sa bavíme úplne o novej situácii. Nemci tákého zoskupenia svojou neohrabanou politikou vytvárajú. Komu by pred rokom napadlo, že sa Vyšehrad bude správať tak, ako sa správa.
Pred pár dňami ste sa vrátili z Číny, čo bola možno vaša tohtoročná najvzdialenejšia cesta a určite aj veľký zážitok. Ako vidíte súčasnosť a budúcnosť tejto veľkej krajiny?
Predovšetkým by som chcel poďakovať hostiteľom za to, čo pre nás pripravili. Bol to pre mňa prekrásny zážitok. Najväčší môj dojem je obkolesený do krásnej prírody – je iná ako naša stredoeurópska – a architektúry. Okrem tej klasickej, ako je Zakázané mesto, potom a hypermoderná architektúra. Asi nie každý z nás by v nej chcel bývať, ale robí scenérie, a to dotvára umelecký obraz. Obrovské domy, krásne parky – to je prvý zvláštny dojem, ktorý človek nečaká. A ďalšie, čo s tým bezprostredne súvisí, je neuveriteľná dynamika. Pracovitosť, rozhodnutia vedenia vytvárať infraštruktúru, podniky na tej najmodernejšej, najšpičkovejšej technologickej úrovni. Žiadne kompromisy, potrebujeme len to najlepšie. A to je poznať. Čo za tridsať rokov dokázali, to dejiny ešte nepoznali.
Môže Čína ekonomicky predbehnúť aj Spojené štáty?
Podľa môjho názoru už je predbehla. Záleží na tom, ako sa to počíta. Ak sa berie hrubý domáci produkt cez paritu kúpnej sily a pozriete sa na Medzinárodný menový fond, zistíte, že Čína už je ekonomicky silnejšia ako Spojené štáty. Zložito sa to počíta, pretože je to presné sčítanie nepresných čísel. Keď vezmeme produkciu čínskeho vidieka, ktorý je stále ešte relatívne preľudnený, tá produkcia nejde na trh, a teda nie je započítavaná do HDP. Pokiaľ ide o reálnu ekonomiku, je Čína dnes ďalej než USA. Ak ide o rozvoj na hlavu, sú na tom, samozrejme, Spojené štáty podstatne lepšie.
Čo je pri Číne fantastické, sú program modernizácie a otváranie sa svetu. Je tam premyslená vec, ktorú sme pred 25 rokmi nepodporili. Môžeme sprivatizovať dokonca aj strategické podniky. Ale v nich si musíme nechať tú zlatú tehlu čiže kontrolný balík. Ak sa toto dokáže, máme nástroj na ovplyvňovanie ekonomiky. Druhou vecou je prizvať zahraničný kapitál a zároveň umožniť vývoz stámiliárd zisku von, to môže urobiť každý. Číňania majú jednoznačnú politiku domestikovať zahraničné investície v Číne tak, aby boli natoľko domáce, že zisk zostáva v Číne, technológia tiež. Myslím kľúčové technológie. Vlastná výroba v Číne. Dávame ľuďom prácu a nedovolíme, aby sa zisk vyvážal v tom neobmedzenom poňatí ako z Česka. To je oveľa múdrejšia politika a výsledky sú jednoznačné.
Mimochodom, vôbec to nesúvisí s marxizmom. To je múdra neomerkantilistická politika, ktorú mohol aplikovať každý. Len ideologická zaslepenosť konštruktérov reformy vo východnej Európe plus sebecké záujmy niektorých kapitálových skupín viedli k tomu, že dnes nástroje nemáme. Ani rezervy, ako majú Číňania. Tento ich projekt je oveľa lepší a, samozrejme, ponúka Číne obrovskú budúcnosť. Komu by napadlo pred piatimi rokmi, že Čína bude stavať v Británii jadrový reaktor.
Číne tento vzostup, samozrejme, želám, ale nie je to nebezpečné pre medzinárodné vzťahy? Narážam na váš už skôr formulovaný názor, že striedanie hegemóna je najcitlivejším obdobím v medzinárodných vzťahoch, keď hrozí veľká vojna. Naozaj hrozí?
Jednoznačne hrozí. Každý má dnes morálnu povinnosť sa snažiť zabrániť vojne. Prečo? Čína je štát, ktorý k svojim úspechom potrebuje mier. Nadbytok kapitálu, pracovnej sily. Im stačí len premyslená politika a tú robia. Samozrejme, s množstvom chýb – tie robí každý človek – ale tá línia je premyslená. Ich môže zastaviť iba vojna. Pretože nikto iný nemá toľko kapitálu a toľko pracovných síl ako oni. Keď necháme kapitalizmu voľný priechod a budeme obhajovať voľný trh – ako sa to dialo, kým bol Západ najsilnejší – musí Čína vyhrať a stať sa kľúčovou mocnosťou. Tomu sa dá čeliť dnes len vojenskou silou, a to by bola nesmierna tragédia.
Lenže Západu sa podarila veľká finta – stlačil k sebe Čínu a Rusko. Čína je ekonomicky nesmierne dynamická. A Rusko, ktoré Západ tlakom – expanziou na Východ – prinútil k tomu, aby modernizoval svoj strategický arzenál. Rusku sa podarilo v posledných dvoch- troch rokoch obnoviť strategickú rovnováhu so Spojenými štátmi. Inými slovami, v najbližších rokoch nemôže nikto zaútočiť na Rusko a jeho najbližšieho spojenca Čínu. Je to neskutočná hrubá chyba Západu v jeho sebe vlastnom pohľade na svet.
Keď ste načali Rusko, aká je jeho situácia? Vlani po udalostiach na Ukrajine naň Západ uvalil sankcie a bolo v postavení takého vyvrheľa. Tento rok sa mi zdá, že sa pozícia Ruska trochu zmenila…
Zmenila aj nezmenila. Rozhodujú činy. Čo sú v prvom rade sankcie. Ministri zahraničných vecí sa na seba síce usmievajú, ale sankcie sa predlžujú. Ale sú tu dva základné faktory, ktoré nám ukazujú, ako svet vyzerá. Spomeniem na oslavy 70. výročia konca druhej svetovej vojny v Moskve a Pekingu. Kto tam chodil rameno na ramene? Putin so Si Ťin-Pchengom. Vedľa seba sedeli ruský a čínsky prezident. To isté potom v Pekingu – len s čínskou hudbou a choreografiou. To boli symboly viac než diplomatické, zrozumiteľné každému. K tomu Rusi do Číny predali S-400, čo sú najmodernejšie obranné systémy. Je to gesto, ktoré nielenže chráni Čínu pred niekým, kto žiarli na jej ekonomický rast. Ale je to zároveň oznámenie – my sa na vás nechystáme. Pretože najlepšie obranné systémy, ktoré máme, vám predávame. To sú vojensko-diplomatické gestá prvého poriadku. Čo beriem ako zásadné.
Zvláštna je tá Sýria. Je to smutný príbeh o tom, ako Západ nie je schopný vyhrať jedinou vojnu, aj keď ju sám začne. Prerástlo to tak ďaleko, že sú ohrozované aj štáty, ktoré sa nezúčastnili v severnej Afrike a na Blízkom východe na rozkladnom útoku v podobe takzvanej arabskej jari. Islamským terorizmom sú v prvom rade ohrozené štáty postsovietskeho priestoru. Ale ťahá sa to cez strednú Áziu k Ujgurom v severozápadnej Číne. To znamená, že zasiahnuť niekto musel. Smutné na tom je, že cesta k diplomatickému rokovanu sa otvorila až vojenským zásahom Ruska. Až potom začali rokovania v Európe a v New Yorku v OSN. Až keď sa ukázalo, že Asad je nezničiteľný, že pozemné vojská potrebujete a že Rusko sankciami nikto nemôže zastaviť. Naopak. Stmelí sa a rastie u nich odhodlanie k obrane. To je klasický ruský reflex. Sankciami sa môžu zlomiť Česi v strednej Európe, ale nie Rusi. Aj keď sme obaja Slovania. Ale sú to úplne iné povahy. Reagujú úplne inak. Česi sa prispôsobujú tlaku, oni sa vzpierajú. To nie je žiadna kritika. Týmto spôsobom v dejinách prežívame. Zafúka vietor, tak sa ohneme. Keď prestane fúkať, zase sa narovnáme. Ale Rusi stoja a vyrazia k protiútoku. Sú tvrdohlavejší. Takže vojenský zásah otvoril cestu diplomaciu. Čo je ukážka toho, aká je diplomacia v 21. storočí slabá.
Aká je vaša prognóza do roku 2016?
Dominantný problémom sú prezidentské voľby v Spojených štátoch. Pretože podľa nich sa riadi správanie Západu. Máme odskúšané, že v ôsmom roku prezidentovania sa robia v USA zlomové veci. Vidíme, ako sa Obama prispôsobil ideologickým princípom. Čerstvo prenikli na verejnosť správy, že americké rozviedky informovali, podľa mňa, veľmi presne o situácii v Sýrii. Museli sme bojovať proti Asadovi, pretože máme obsesiu, že s Asadom to nejde. Vyhrať sa ale dá jedine s Asadom a všetko ostatné potom. Toto americký prezident prijíma ťažko, aj keď je to jednoznačná záležitosť. Je to nerealistický, ideologický prístup, ktorý Obama reprezentuje. Toto by sa mohlo v budúcom roku nejakým spôsobom lámať. Uvidíme, ako.
Tu je schovaný aj základný problém migračnej krízy. Ak sa podarí v najbližšej dobe ukončiť vojnu v Sýrii, prinajmenšom balkánsky prúd, ktorý ide okolo nás, by sa mal výrazne utlmiť. Do toho porastie tlak na Turecko. Takže by sa mal znížiť počet irackých a afganských utečencov idúcich cez Turecko. Iné je to v Afrike. Tam je potrebné upokojiť situáciu v Líbyi, čo nebude rozhodne jednoduché. Skôr by som to teda videl ako šancu na upokojenie migračnej vlny.
