Blížia sa Vianoce, ktoré patria medzi najvýznamnejšie kresťanské sviatky. Čo by si ľudia z religiózneho hľadiska mali pripomenúť?
Vianoce sú čas, v ktorom si viac uvedomujeme, že Boh vstúpil do nášho ľudského príbehu, aby v ňom s nami ostal do konca. Pre veriacich je to návrat k úžasu z toho, že nepochopiteľný, nedefinovateľný, nezmerateľný, nehmotný Boh sa rozhodol stať človekom, ktorý má meno, adresu, na ktorej býva, rodinu, v ktorej žije, národ, ktorého je príslušníkom. Je to Boh, ktorý sa kvôli nám rozhodol obmedziť na čas a priestor. Je to pre nás dôkaz toho, že Boh nechce ostať ousiderom tohto sveta, ale chce uvažovať ľudskou mysľou, milovať ľudským srdcom, pracovať ľudskými rukami a prihovárať sa ľudskými slovami. Vianoce nám pripomínajú, že náš Boh je ,,Emanuel”, čiže ,,Boh s nami”. Je to fakt, ktorý veriacich znovu a znovu prekvapuje, lebo Boh kresťanov je Bohom prekvapení.
Nemáte pocit, že v súčasnosti je spoločnosť príliš konzumná na to, aby si tieto sviatky uvedomovala? Každému skôr záleží na tom, čo si nájde pod stromčekom, ako by si pripomínal narodenie Ježiša Krista…
Áno, máte pravdu. Sme obklopení toľkými reklamami a pestrou škálou najrozličnejších produktov, že môžeme nadobudnúť pocit, že už len tá, alebo iná vec nám chýba, aby sme boli spokojnejší a šťastnejší. Skôr je to o tom, aby sme ,,mali” to alebo tamto. Aj my, kresťania, zabúdame, že podstatné je, aby sme ,,mali” v srdci práve Ježiša. Aby sme ho vpustili dnu, keď klope na naše dvere. Vianoce sú aj o tom, že veriaci majú šancu znovu v sebe ,,ubytovať” Ježiša.
Ako vy osobne oslavujete vianočné sviatky?
Snažím sa viac sa modliť, čítať, odpočívať, športovať a byť viac s priateľmi.
Čo sa týka veriacich: nemáte niekedy pocit, že mnohí ľudia do kostolov chodia len pri významných príležitostiach, ako je napríklad Veľká noc a Vianoce, inak však počas nedeľných omší je menej zaplnené a je v nich viac staršej populácie ako mladých?
Áno, je to tak. Na druhej strane si však myslím, že ľudia, ktorí navštívia chrám aspoň cez tieto veľké sviatky, môžu byť nanovo oslovení a pozvaní Bohom viac ho hľadať a intenzívnejšie sa s ním stretávať. Pre mňa osobne je to šanca opäť ľuďom sprostredkovať jeho láskavé pozvanie.
Ako sa pozeráte na odluku cirkvi od štátu? Myslíte si, že cirkev by dokázala existovať a prežiť aj bez týchto finančných prostriedkov?
Určite by dokázala. Koľko je krajín, toľko je rozličných modelov, ako cirkev finančne funguje. Niekde je štát veľkorysejší a inde menej. V niektorých krajinách štát ocení vklad cirkvi v oblasti vzdelávania, zdravotníctva či charitatívnej činnosti v prospech spoločného dobra. Určite si bude prechod od jedného modelu k druhému vyžadovať nejaké zmeny, ale nebojím sa, že zahynieme.
Ide teda o vytĺkanie politického kapitálu, aby sa politici zapáčili ateistom?
Priznám sa, že nerozumiem rétorike strán, ktoré vehementne bojujú za to, aby cirkev nedostávala žiaden príspevok od štátu. Vyznieva to tak, akoby cirkev brala od štátu neviem aké sumy. Opak je však pravdou.
A váš osobný názor na homosexuálne páry? Ohrozujú tradičnú rodinu?
Podľa môjho názoru samotný fakt, že medzi nami žijú aj ľudia s homosexuálnou tendenciou, neohrozuje rodiny. Tiež si nemyslím, že fakt, že niektoré homosexuálne páry žijú spolu, zásadne ohrozuje tradičnú rodinu. Ohrozuje ju to, ak tento životný štýl bude povyšovaný na tú istú úroveň, na akej je tradičná rodina, alebo ak bude homosexuálne spolužitie vnímané ako rovnocenné s manželským spolužitím muža a ženy. Takisto je ohrozením ideológia rodovej rovnosti, ktorú vnímam v mnohých bodoch ako neprirodzenú a škodlivú. Často sa dostávame do ošemetnej situácie, keď neoddeľujeme dôstojnosť človeka od skutkov, ktoré koná. Každý človek má rovnajú dôstojnosť. Každý bez rozdielu. Opakoval by som po pápežovi Františkovi to, že ja nemám právo odsudzovať človeka, ktorý má homosexuálnu orientáciu. Takýto človek má rovnakú ľudskú dôstojnosť ako ktokoľvek iný. Na druhej strane je dobré povedať, že homosexuálne spolunažívanie je z pohľadu katolíckej viery hriešne; hriechom je však aj cudzoložstvo muža a ženy. Ešte chcem povedať jednu dôležitú vec. Iba Boh vidí do srdca. On vie, nakoľko človek vládze kráčať po ceste dobra a pravdy a nakoľko je oslabená jeho vôľa a srdce. Boh vidí naše rany aj hriechy. Je to ako náš lekár. Všetkých nás volá k obráteniu, všetkým nám chce uzdraviť naše rany. Všetci sme zranení hriechom a zlom. Všetci však máme nádej vykúpenia a uzdravenia.
Jeden môj známy gej je veriaci – katolík, dokonca jeho dedko bol farárom, takže od útleho detstva bol vedený k viere. Je to dobrý človek, pomáha slabším, chorým, a to nezištne, nikdy nič za to nechcel. Ako veriaci katolík išiel na spoveď a farár mu nedal rozhrešenie, pretože sa o ňom dozvedel, že je gej. Kým o tejto skutočnosti nevedel, vždy mu rozhrešenie dal. Ako túto situáciu vnímate?
Je to smutné. Samotný fakt, že je niekto gej, nie je dôvod na odmietnutie rozhrešenia. Mnohí takíto ľudia žijú veľmi statočne a verne svoju vieru. Poznám také príbehy osobne.
Pápež František si získal veľkú popularitu medzi veriacimi. Je to veľmi čistý a úprimný človek, ktorý nesúdi nikoho, žije skromne a mnohých veriacich, ale aj ateistov, svojimi vyjadreniami prekvapuje. Ako Svätého Otca vnímate vy?
Pápež je prorok, podobne ako Pavol VI., Ján Pavol II., alebo Benedikt XVI. Každý niečo vzácne vniesol do cirkvi. Má svoju osobitnú charizmu a naplno ju využíva. Hovorí veľa o Božej nehe. Hovorí, že Boh láskavo volá každého, aby sa k nemu obrátil. Často pripomína, že Boh chce uzdravovať naše rany. Preto vyhlásil mimoriadny Rok milosrdenstva. Celý jeho život je o prežívaní a sprostredkovaní Božej nehy voči všetkým ľuďom. Pápež vie, že hrozbami a neustálymi výčitkami srdce človeka nezmeníme, a už vôbec nie človeka hlboko poraneného životom. Iba zážitok dobroty a láskavosti Boha nám pomôže zmeniť naše srdce. Pápež nás pozýva opäť sa stretnúť s Bohom, odpovedať na jeho pozvanie obrátením sa k nemu.
František si zvolil citlivejšiu rétoriku voči homosexuálom. Hovorí: Pokiaľ je niekto gej a hľadá Boha a má dobrú vôľu, kto som ja, aby som ho súdil? Tieto slová možno šokovali cirkevných hodnostárov, zároveň však zvýšili kredit človečenstva Svätého Otca u mnohých ľudí, a to aj ateistov. Ako tieto slová vnímate vy?
Tak, ako som už vyššie spomenul. Pápež vníma, že sme zranení ľudia. Že často nevládzeme žiť kresťanský štandard. Určite si osobne vypočul ako človek, kňaz, biskup a aj pápež príbeh nejedného človeka s homosexuálnou tendenciou. Určite vie, aké ťažkosti a drámy takýto človek prežíva. Preto tá citlivosť. Mali by sme si osvojiť jeho prístup. Pápež sa k mnohým ľuďom správa ako láskavý lekár k pacientom. Bojuje proti chorobe, aby zachránil pacienta.
Katolícky kňaz Rastislav Dluhý (Zdroj: Archív R. D.)
Poďme však k pálčivej otázke, ktorá hýbe nielen Slovenskom, ale celou Európu – teroristickým útokom či už v Paríži, alebo aj ďalších metropolách. Myslíte si, že aj náš štát je v priamom ohrození? Prečo vlastne teroristi zabíjajú nevinných ľudí v mene Alaha?
Náboženstvo vie, žiaľ, nadobudnúť aj chorú podobu. Terorizmus a násilie v mene akéhokoľvek boha je ukážkou chorého náboženstva jednotlivcov a skupín. Neviem vám povedať, či konkrétne naša krajina je priamo ohrozená, ale fakt, že je ohrozený svet, v ktorom žijú ľudia ako vy a ja, je rovnako znepokojujúci. Ak niekto zabíja v mene Alaha, hovorí mi to niečo nielen o fanatizme, ale o spolupráci s démonickými silami. Boh je Bohom života a nie smrti, Bohom odpúšťania a nie pomsty. Ten kto chce rozoštvať, rozdeliť, klamať, pustošiť a ničiť, je diabol a jeho armáda. Opovážim sa tvrdiť, že to, čo sa teraz deje, je spoluprácou s kráľovstvom temna.
Žiaľ, mnohí ľudia začali situáciu paušalizovať a vnímať moslimov automaticky ako potenciálnych teroristov. Čo by ste im odkázali?
Odkázal by som im toľko, že väčšina moslimov je mierumilovná. Mnoho moslimských profesorov sa v posledných mesiacoch a rokoch jednotne vyjadrilo, že moslimskí teroristi sa spreneverili pravému islamu. Jestvujú krajiny, kde kresťania a moslimovia pokojne spolunažívajú. Do Európy prišlo aj množstvo sekulárnych moslimov, skôr kultúrnych moslimov, ktorí do mešity nechodia, Korán nečítajú a svoju vieru nepraktizujú.
Ako vnímate utečeneckú krízu? Súhlasíte s postojom slovenskej vlády?
Určite má táto kríza mnoho príčin, je to dôsledok naakumulovaných problémov rôzneho druhu. Diktatúry v moslimských krajinách, chudoba väčšiny obyvateľstva, chabá situácia vzhľadom na ľudské práva, malé možnosti pokroku atď. Do toho sa pridala intervencia Západu, ktorý v podstate veciam nepomohol, ba paradoxne napomohol fundamentalistickým frakciám v rozmachu. Všetko je to veľmi komplikované. No a potom je tu rozpínavosť a zverstvá IS, pred ktorým ľudia utekajú do bezpečia. V utečeneckých vlnách sa určite nachádzajú rozliční ľudia s rozličnými motiváciami. Opatrnosť krajín je na mieste. Veľmi sa teším, že sme prijali sýrskych utečencov, ktorí sú momentálne v Humennom. Tlačová konferencia v Nitre vzhľadom na prijatie utečencov bola veľmi povzbudivá. Verím, že pán Kaliňák bude konzistentný a že si bude stáť za vznešenými slovami, ktoré povedal na tlačovej konferencii. Robert Fico však momentálne ukazuje iný postoj vlády. Uzavretosť a sebectvo. Dúfam, že tieto dva odlišné postoje v strane Smer nie sú ,,stratégiou” na to, aby Smer nestratil voličov na oboch názorových stranách. Oceňujem aj KBS a iných kresťanov, či ľudí dobrej vôle, ktorí zaujali veľkorysý postoj otvorenosti na ďalších migrantov. Nedávno som v časopise .týždeň čítal myšlienky na túto témy od viedenského kardinála Schonborna. Stotožňujem sa s nimi. Veľa som sa naučil pri nazeraní na túto tému aj od profesora Krčméryho. V neposlednom rade nás ako rehoľu občas informuje o situácii v Iraku arcibiskup Erbilu, ktorý je redemptoristom a s ktorým som ešte ako študent dva roky býval v jednom rehoľnom dome v Dubline.
Z pohľadu kresťana: Mali by sme utečencom pomôcť a prijať týchto ľudí? Ako môže katolícka cirkev pomôcť ľuďom, ktorí sa ocitli v núdzi a utekajú pred vojnou?
Odpoveď viery je jednoznačná. Problém je, keď tvárou v tvár tejto výzve zisťujem, aké malé je moje srdce. Každý môže niečo urobiť podľa svojich možností. Pápež prosil farnosti a rehole, aby boli veľkorysé a boli pripravené prijať jednu rodinu utečencov. Na Slovensku zasadali biskupi a vyjadrili otvorenosť pomôcť. Podobne aj rehole, aj laické veľkodušné iniciatívy. Veľa závisí od toho, ako sa rozhodne naša vláda. Pretože treba postupovať jednotne a usporiadane. Cirkev chce spolupracovať so štátom.
Snažím sa mať vždy na mysli aj to, že aj Ježiš a jeho rodina boli nejaký čas imigrantmi. Museli utiecť do Egypta pred krutým Herodesom.
Katolícka cirkev je najväčšou cirkvou na Slovensku. Ako je to momentálne s charitatívnymi podujatiami, prípadne misiami v zahraničí?
Možno je dobre spomenúť to, že charita (bratská praktická láska) je súčasťou podstaty cirkvi. Ohlasovanie radostnej zvesti, slávenie viery a charita sú tromi nosnými piliermi cirkvi. Niektoré rehole majú charitu ako svoju hlavnú misiu. Spomenul by som napríklad hospic v Trenčíne, ktorý prevádzkujú rehoľne sestry Satmárky, alebo útulky, ktoré prevádzkujú Misionárky lásky. Milosrdní bratia v Bratislave majú nemocnicu. Na Hattalovej funguje Dom svätého Jána z Boha, kde pracujú bratia, laici aj rehoľné sestry. Vincentky majú tiež ,,mobilný hospic”. Alžbetínky v Bratislave prevádzkujú onkologický ústav. V rómskej dedinke Lomnička pracujú sestry svätého Františka. V Turzovke pracujú sestry z Kongregácie svätých Cyrila a Metoda a prevádzkujú Spojenú školu svätého Jozefa, ktorá je internátnou školou, ktorá pozostáva zo Základnej špeciálnej školy a škôlky. Sestry sa tam starajú o deti s rôznym mentálnym postihnutím. Potom je tu pôsobenie Katolíckej charity a mnohé ďalšie iniciatívy. Vymenoval som pár príkladov, na ktoré som si teraz spomenul, ale charitatívnych diel a aktivít je však oveľa viacej. Samozrejme, sú tu aj charitatívne zbierky pre núdznych doma aj v zahraničí a krátkodobejšie aj dlhodobejšie zahraničné humanitárne výjazdy a pobyty.
Viera je to, čo ľudí spája a dáva im nádej, svetlo. To však môžu chápať len veriaci. Čím by ste motivovali ateistov?
Veriaci veria, že Boh stvoril každého človeka s vrodeným zmyslom pre Boha, pre ľudskosť, pre pravdu, dobro a lásku. Tieto črty má každý človek. Preto máme medzi sebou veľa veľkorysých a šľachetných ateistov. Konajú na základe vrodeného zmyslu pre dobro a lásku, na základe vnímavého svedomia. Som si istý, že veriť v Boha, v Ježiša a mať s ním vzťah, je to najkrajšie, čo sa môže človeku v živote stať. Toto stretnutie dáva životu nový horizont, nové svetlo, novú nádej, nové ukotvenie, nový zmysel a korene, nové poslanie. Stretnutie s Kristom v človeku aktivuje to najkrajšie a najhlbšie. Keď veriaci hovoria o svätosti, hovoria o človeku, ktorý naplno žije svoje človečenstvo, svoje obdarovanie a poslanie, s presahom do večnosti. Myslím, že uvažovanie o Bohu, ktorý nás miluje, ktorý nám odpúšťa, chce mať s nami vzťah a túži, aby sme večne žili s ním blaženosť, môže byť silnou motiváciou aj pre neveriaceho. Minimálne ho môže otvoriť na preskúmanie kresťanskej viery a otvorenie sa na Boha, ktorý na nás čaká.
| Rastislav Dluhý je katolícky kňaz z Kongregácie najsvätejšieho Vykupiteľa – redemptoristov. V roku 2000 bol vysvätený za kňaza. Jedenásť rokov pracoval vo formácii rehoľného dorastu. V reholi je zodpovedný za publikačnú a komunikačnú činnosť, vedie malé vydavateľstvo ,,redemptoristi” a mesačník Slovo medzi nami. Je jedným z vedúcich laického misijného spoločenstva pri redemptoristoch – Calvary. |
