Robejšek poukazuje na to, že zatiaľ čo francúzsky prezident Hollande a ostatní vodcovia koalície hovoria o vojne, v pozadí cítime tradičnú predstavu o dobytí krajiny, porážke nepriateľa a zmene režimu.
Lenže koalícia nemá pre tento štýl vojny vhodného nepriateľa. „Desaťtisíce bojovníkov, ktorí operujú podľa partizánskej taktiky, sa nedajú poraziť v niekoľkých rozhodujúcich bitkách. Tento protivník sa pri masívnom útoku rozplynie, a aj keď utrpí straty, vzápätí ožije,“ píše Robejšek s tým, že nepriateľov, ako sú Taliban alebo ISIL, sa nedá poraziť tým, že obsadíme hlavné mesto a vymenujeme lojálnu vládu. „Len čo sa otočíme chrbtom, opäť zdvihne hlavu. Obetovali sme vojakov, vydali peniaze a môžeme začať znovu,“ varuje.
Celý text si môžete prečítať TU
Irak a Sýria vraj znamenajú pre ISIL to, čo Afganistan pre Taliban; priestor, na ktorom sa suverénne pohybujú. „Keď na nich zaútočí hypermoderná armáda, tak sa stiahnu, a keď nebezpečenstvo pominie, opäť sa vrátia. Západné armády síce dokážu toto územie dobyť, ale nedokážu si ho udržať,“ vysvetlil Robejšek.
Západné elity sa mýlia ohľadom počtu nepriateľov
Podľa jeho slov sa západné elity opakovane mýlia ohľadom toho, koľko majú vlastne nepriateľov. „Keď sa napríklad pozerám na doterajší priebeh vojny v Sýrii, tak sa pýtam, ako je možné, že ministri obrany a zahraničia a štáby ich poradcov neboli po skúsenostiach z okolitých krajín schopní vopred rozpoznať, že keď padne Asad, tak sa ,umiernená opozícia‘ demaskuje ako ,zlých chlapcov‘, ktorých tento diktátor doteraz držal v šachu,“ pridáva politológ ďalšie varovania.
V ničení teroristickej infraštruktúry treba postupovať oveľa energickejšie
Ako by mal teda Západ bojovať proti teroristom? „Bezpečnosti západných krajín slúži všetko, čo ruší fungovanie teroristickej infraštruktúry a logistiky. V tomto ohľade sa už deje mnoho, ale treba postupovať oveľa energickejšie,“ píše Robejšek s tým, že v boji proti terorizmu majú dlhodobé skúsenosti napríklad Izraelčania.
Teroristi spoliehajú na naivitu verejnej mienky
Západné krajiny by mali sledovať predovšetkým dva ciele: Útočiť na protivníka na tých „územiach“, ktoré sú pre neho naozaj dôležité. „Mali by teda hľadať, napádať, ovládnuť alebo aspoň výrazne narúšať systémy, ktoré sú pre teroristické operácie rozhodujúce. Zároveň by mali – namiesto nekonečných a bezvýsledných vojen kdesi ďaleko – o to dôslednejšie a s použitím všetkých prostriedkov brániť svoje vlastné územie. Najdôležitejším z území významných pre teroristov je totiž ich sociálne a technické zázemie v západných krajinách samotných,“ vysvetľuje politológ s tým, že teroristi neoperujú v západných krajinách vo vzduchoprázdne, ale spoliehajú sa nielen na sociálnu infraštruktúru (paralelnú spoločnosť), ktorá ich tam podporuje, ale aj na naivitu verejnej mienky a bezbrannosť inštitúcií demokratickej spoločnosti.
Najväčšou chybou západných spoločností je ich nízka prispôsobivosť
Ľudia na Západe si zvykli, že pokrok sa meria pribúdajúcimi slobodami. „Zdá sa však, že sa budeme musieť zmieriť so skutočnosťou, že tento impozantný civilizačný proces oslobodzovania môže pokračovať len tak dlho a v takej miere, kým uplatňovanie týchto slobôd nebude znamenať ich zneužívanie, ktoré ohrozuje existenciu demokratickej spoločnosti,“ varuje s tým, že to v podstate znamená, že demokratické spoločnosti sa nachádzajú pod evolučným tlakom zmeneného prostredia. „V podmienkach, ktoré sa minimálne jednu dekádu v bezpečnostno-politickom zmysle trvalo zhoršujú, prežije (spoločenský) organizmus len vtedy, keď sa na tieto podmienky čo najrýchlejšie adaptuje. A to sa doteraz nedialo skoro vôbec,“ píše Robejšek.
Na záver uvádza, že najväčšou chybou západných spoločností v boji proti terorizmu boli doposiaľ ich nízka prispôsobivosť a nepoučiteľná permisívnosť. Každý právny systém je efektívny len vtedy, keď jeho štruktúra a obsah, teda pravidlá hry, zodpovedajú celkovej situácii. Keď sa podmienky zhoršia, treba pravidlá zmeniť alebo dokonca porušiť. „Keď sa na vás na križovatke rúti kamión, tiež nečakáte na zelenú. Aj keby to, samozrejme, bolo žiaduce, pokrok neznamená vždy a za každých podmienok viac slobôd. Pokrok sa totiž odohráva v rámci širšieho evolučného procesu a je tak podriadený vyššej hodnote. A tou je prežitie celého systému,“ vysvetľuje Robejšek nutnosť nepríjemných zmien.
„Keď chceme vážne riešiť problém terorizmu, je vhodnejšie používať vecnejší, ale vo svojich dôsledkoch efektívnejší pojem adaptácie. Keď sa k tomu nedokážeme odhodlať, spejeme v mene neotrasiteľnej liberálnosti a slobodomyseľnosti k zániku demokratického poriadku,“ uzavrel Petr Robejšek.
autor: vam
