Od čias keď som bojovala za postavenie slabších a postihnutých, za pomoc ich rodinám. Alebo od vtedy, keď sme v komunálnej politike začali poukazovať na zlodejstvá a korupciu. Od začiatku som si vedomá, že nemôžem zostať v tejto krajine ticho sedieť.
Som presvedčená, že na Slovensku nie sú zlí ľudia, no štyridsať rokov útlaku nás naučilo si zjednodušovať život na úkor druhých, žiť vo svojej komfortnej zóne, nezaujímať sa o svet naokolo. Je pravdou, že ponovembroví politici neurobili veľa pre zmenu tohto prístupu. Už od kampane v eurovoľbách, ku ktorej ma za OĽaNO pozvali Ján Mičovský a Mikuláš Huba, sa snažím spoznávať všetky kúty našej krajiny, počúvať skutočné problémy našich ľudí. A verte mi, nie sú to utečenci, ani to či študent zaplatí dve eurá za vlak do školy alebo nie. Tie problémy sú oveľa väčšie a systémové.
Úradná moc nemôže na strach ľudí odpovedať jeho znásobovaním, ale tiež ani ničím vypovedajúcimi štatistikami. Vláda sa nemôže pýšiť novými fabrikami s prácou za pár stovák, keď máme armádu nezamestnaných vzdelaných mladých ľudí, ktorí utekajú do zahraničia. Nemôže hovoriť o vysokých priemerných platoch sestričkám v nemocnici, keď tie v práci trávia celé dni a noci vynútenými nadčasmi. Toto sa musíme pokúsiť zmeniť, poukazovať na to, hľadať spoločne riešenia.
Hnutie OĽaNO nie je ideálne, ale od začiatku ho vnímam ako priestor pre odvážnych aktivistov, osobnosti, ľudí nezviazaných so súčasnou pokračujúcou vládou komunistických štruktúr. Určite, ani mne sa nepáčia občasné vrtochy Igora Matoviča, určite sa nestotožňujem s názormi každého na tejto kandidátke.
No ako nezávislá kandidátka na nej, ako aj na kandidátkach viacerých iných strán a hnutí, vidím množstvo ľudí, ktorí to s touto krajinou myslia úprimne. Chcú, tak ako ja, bojovať proti rozkrádaniu Slovenska a posunúť ho konečne do tretieho tisícročia. Do modernej Európy. Verím, že sa spoločne po voľbách môžeme snažiť meniť tvár Slovenska. Je našou povinnosťou sa o to minimálne pokúsiť.
