Alea iacta est. Kocky sú hodené. Tento výrok sa spája s menom Gaius Július César a rímsky cisár ho vyslovil, keď pri jednej zo svojich výprav 49 rokov pred Kristom prekročil rieku Rubikon, čím sa začala vojna, ktorá prispela k pádu Rímskej republiky. Nejdem však rozvíjať paralely s dianím v súčasnosti a pred dvojtisícročím, aj keď niektoré podobenstvá sú naozaj dnešné. Politickí predstavitelia Ríma si začali kupovať svojich voličov, senát sa stal miestom lobby a záujmových skupín. Ako uvádzajú texty niektorých encyklopédií, vtedy zanikla idea antického sveta o hrdom samostatnom človeku, rímskom občanovi, ktorý musel v ďalekej cudzine sám a rýchlo rozhodnúť v mene celku, ktorého bol súčasťou. Zanikla občianska spoločnosť, vznikla spoločnosť nesamostatného stredovekého človeka. Spútaného príkazmi a zákazmi. Veril v svoju malosť a čakal na rozkazy zhora.
Podobenstvá sú naozaj aktuálne, najmä keď si uvedomíme politický vývoj v troch krajinách strednej Európy, Slovensku, Maďarsku a najnovšie aj v Poľsku. Vo všetkých sa našiel politik, ktorý dokázal vytvoriť silnú stranícku štruktúru, ale najmä presvedčiť ľudí, že ich ochráni. Robert Fico, Viktor Orbán a Jarosław Kaczyński. Ideovo (aj keď iba teoreticky) ich rozdeľuje ľavicovosť (Fico) a pravicovosť (Orbán, Kaczyński), ale rovnaké uvažovanie majú k pozícii štátu vo vzťahu k občanovi a v poslednom čase sa úplne zjednotili v postojoch voči utečencom a Bruselu. Ako konštatuje vo svojej analýze pre denník SME Pavol Baboš, riaditeľ Centra pre teritoriálne a medzinárodné štúdie pri FF UK, „čiara, ktorá delenie politických síl v strednej Európe vystihuje oveľa lepšie, je skôr konzervatívne verzus progresívne“.
Demagogické slovo „zadarmo“
Ten Césarov výrok sa mi však zdal náležitý na použitie pre vnútropolitické dianie uplynulého týždňa na Slovensku. Utorková nedohoda lídrov strán Most-Híd, KDH a Siete, postoj jednotlivých politických subjektov k tzv. antiteroristickému balíčku a víkendový snem SMER-SD určili pre voliča 90 dní pred parlamentnými voľbami dosť jasne možnosti rozhodovania. Aj preto kocky sú hodené. SMER-SD z ďalších sľubov autobusov zadarmo, zdvojnásobenia vianočných dôchodkov, nájomných bytov pre mladých ľudí, bytov za režijné náklady pre začínajúcich učiteľov a zvyšovania bezpečnostnej ochrany Slovenska, nezľaví ani o piaď.
Proti demagógii, ktorá sa uplatňovala pred rokom 1989, keď sa tiež používalo slovo zadarmo, ale zamlčovalo sa, že je to len forma prerozdeľovania prostriedkov, ktoré vytvára aktívna skupina zamestnancov, môžu ťažko stredopravé strany zaujať svojimi, síce ekonomicky racionálnymi, ale pre jedinca nehmatateľnými postojmi, premieňať dobrý hospodársky rast krajiny na znižovanie jej dlhu. Vývoj v spoločnosti po roku 1989 je pre značnú časť obyvateľstva sklamaním a sociálna demagógia najhrubšieho zrna, ktorú predvádza SMER-SD, sa u ľudí premieňa do vnímania mať a prejesť čo najviac tu a teraz. Zvýšenie počtu policajtov o 2500, keď už ich teraz máme na jedného človeka vrátane batoliat trikrát viac, ako je to vo Fínsku, sa ťažko u ľudí pretaví do obáv zo vzniku čoraz silnejšieho policajného štátu, keď budúcnosť je rozkolísaná a bezpečnostné hrozby sú čoraz bližšie k ich domovu. Za daných okolností nie je pre voliča rizikom ani opakované obdobie vlády jednej strany, keď ju jej líder ponúka ako formu stability proti nestabilite zlepenca, ako pejoratívne označuje variant koaličnej vlády, hoci aj Fico v jednom takom zlepenci bol.
Oligarchizácia systému
Aj z toho dôvodu si myslím, že bola správna idea Bélu Bugára, ktorý si pozval Jána Figeľa a Rada Procházku, aby trojica pravicových strán Most-Híd, KDH a Sieť deklarovala, že chcú vytvoriť spoločne alternatívu budúcej vlády bez súčasnej vládnej strany. Nesúhlasím s analytikom Jánom Baránkom, ktorý uviedol, že teraz by už takéto rozhodnutie nedávalo zmysel a malo sa uskutočniť ešte pred letným obdobím. Naopak, som presvedčený, že pre voliča pravice by bolo vyhlásenie o spoločnej alternatíve a vymedzení sa voči SMER-SD zmysluplné práve teraz (a ešte do konca januára stále je), pretože každý z voličov by mal istotu, že dáva svoj hlas alternatíve voči najsilnejšej strane a voči opakovaniu vlády jednej strany.
“Nám ide o spoluprácu troch strán, ktorá by mohla byť základom budúcej stabilnej vlády a mohla by podnietiť voličov, aby išli k volebným urnám. Aby voliči začali veriť, že je tu alternatíva,” vyhlásil Bugár. Napokon výsledok stretnutia bol naozaj rozpačitý, čo ešte navyše umocnila poznámka, že „ďalšie stretnutie už nebude“. Našli ju novinári na papieri, ležiacom na stole, za ktorým sedeli lídri KDH. Uvedené slová prinášajú pochybnosti do postojov, s akými koaličnými alternatívami vlastne počítajú strany po voľbách. Či každý z účastníkov neuvažuje ísť do vlády jednotlivo so SMER-SD – a v takomto prípade už mnohí voliči budú váhať s odovzdaním hlasu pre hociktorú z trojice strán.
Najviac bol proti Procházka, ktorý nechcel takouto predvolebnou dohodou naštrbiť svoje základné politické krédo. „Je čoraz zrejmejšie, že politická generácia s rodokmeňom deväťdesiatych rokov už na to nemá. Ani energiu, ani silu, ani žiadne iné predpoklady. Tejto generácii už naozaj zostáva len si vyhadzovať na oči, kto čo kedy pokazil,“ napísal na začiatku septembra. Nepochybne, takému postoju treba len zatlieskať, akurát mu chýba praktické naplnenie, ako chce onú generáciu vymeniť jedným šmahom. Mnoho voličov totiž už v predchádzajúcich voľbách robilo rozhodnutia s nádejou, ani nie tak generačnej výmeny, ako viac s očakávaním zmeny robenia politiky. Tá sa však, naopak, prehĺbila do ešte vyššieho stupňa oligarchizácie systému.
Volebný skokan a vláda bez SMER-SD
Procházkovci sa zrejme spoliehajú na moment, ktorý popísal komentátor Jaroslav Daniška v analýze o možnom prepadnutí hlasov voličov stredopravého spektra. Keď podľa ostatných prieskumov spočítal priaznivcov tzv. ministrán (SDKÚ-DS, SKOK!, Šanca) bez nádeje na vstup do parlamentu a strán, ktorým prieskumy ukazujú hranicu vstupu (SaS, SMK), tak sa dopracoval k počtu zhruba 250 tisíc voličov. Pripomeňme si, že vo voľbách 2012 malo KDH za 225 361 hlasov zisk 8,82 %. Daniška, odvolávajúc sa aj na politické zákulisie, očakáva, že Sieť sa môže stať skokanom budúcoročných parlamentných volieb, dokonca až so ziskom 20 %. Pri tejto úvahe sa podľa môjho názoru zabúda na moment, že rok 2016 nebude rokom 1998.
Situácia v spoločnosti je síce vo frustrácii voličov na stredopravej strane politického spektra takmer identická ako vtedy, nič však nenaznačuje, že by vznikla podobná mobilizácia voličov cez občianske združenia jednak k účasti a jednak k rozhodovaniu, že najlepším rozhodnutím pre voliča strán s neistým vstupom do parlamentu je dať do schránky lístok s menom strany Sieť. A navyše, situácia v televíznom mediálnom priestore je úplne iná, oproti tej spred sedemnástich rokov. Transformácia pravice, ako ju očakáva autor spomínanej analýzy, sa ťažko udeje cez rozhodovanie voličov v deň volieb číslom získaných percent. K tomu musia prispieť samotní lídri generácie s rodokmeňom deväťdesiatych rokov ochotou stiahnuť sa z politického diania a integrovať politické subjekty. Fakt, že sa Procházka stane volebným skokanom, však zďaleka nie je predpokladom vzniku vlády bez SMER-SD. Dohoda Procházku, Figeľa a Bugára, že budú jednotlivo mobilizovať voličov, je slabým odvarom pôvodne navrhovanej dohody o spoločnej alternatíve voči SMER-SD.
Niekto chce poškodiť ústavné zriadenie
Taká dohoda by totiž umožňovala v predvolebných týždňoch aj jednoznačnejšie obsahové vymedzenie voči vládnej strane. Keby existovala, asi by sme nevideli taký postoj opozičného politika voči vládnemu, aký predviedol minulú nedeľu v relácii TA 3 V politike Hrušovský z KDH. Nielen že Ficovi pri viacerých jeho demagogických tvrdeniach, či dokonca nepravdách, neoponoval, ale v mnohých postojoch voči Európskej únii bol ešte útočnejší. „Dnes ideš na samit, tak buchni do stola,“ bola jedna z jeho replík. V situácii, keď je jasné, že vládna strana zneužíva utečeneckú krízu a atentáty v Paríži vo svoj vlastný politický prospech, bol ťažko pochopiteľný postoj Hrušovského vyjadrený slovami, že „v záujme bezpečnosti občanov musia ísť bokom aj ľudské práva“, hoci Slovensko patrí do skupiny krajín s nízkym stupňom potenciálneho teroristického útoku.
Väčšie nebezpečenstvo ako moslimskí radikáli vytvára pre občanov správanie sa radikálnych futbalových priaznivcov bratislavského Slovana a trnavského Spartaka. Aj včera v Trnave boli doslova policajné manévre, v uliciach boli dva obrnené transportéry a desiatky kukláčov a ťažkoodencov. A to pritom v Trnave nehral Slovan, ale iba Trenčín. Ale ešte k televíznej diskusii Fica a Hrušovského. Bolo prekvapujúce, že sa politik KDH v rámci témy o predložených zákonoch v rámci protiteroristického balíčka neozval ani pri premiérových slovách, že budú postihované činy, keď „niekto chce poškodiť ústavné zriadenie“, hoci Hrušovský je dostatočne politicky skúsený, že na také ustanovenie sa dá „našiť“ aj kritický postoj opozičného politika, novinára aj občiansky protest.
Absolútne neadekvátnym vystúpením opozičného politika, ktoré už predznačuje možný postoj KDH po voľbách, bolo prosenie premiéra Fica v súvislosti s voľbou kandidátov na ústavného sudcu. „Prosím ťa, aspoň jedného kandidáta ústavného súdu by ste mohli dovoliť zvoliť iného, ako tých dvoch vašich navrhnutých,“ boli slová Hrušovského. K tomu len na okraj. Tie slová neboli iba o nenáležitej poníženosti, ale navyše vôbec nepotvrdzovali dlhoročnú Hrušovského skúsenosť z pozadia politiky. Veď SMER-SD by zvolením iba jedného svojho kandidáta na vymenovanie prezidentom Andrejom Kiskom riskoval, že napokon nebude vymenovaný ani ten, z toho dôvodu si nemohol dovoliť redukovať dvojicu svojich iba na jedného.
Strážny pes demokracie alebo skrotená čivava?
Opozičné zvažovanie rozumom pre a proti, aj pod dojmom parížskych útokov, by nemalo chýbať ani v rámci parlamentnej debaty a záverečnom hlasovaní k predloženému množstvu legislatívnych úprav v rámci tzv. protiteroristického balíčka. Priaznivec opozičných strán môže ťažko porozumieť postoju KDH a Most-Híd. Obidve strany chcú pri splnení podmienok podporiť zmenu ústavy. Niežeby napríklad zmena zo 48 na 72 hodín nebola vecne dobrá, veď z medzinárodnej databázy sa nedarí dostať informácie do dvoch dní, ale v situácii, keď je úplne priehľadné, že utečeneckú krízu a bezpečnostné riziká vládna strana zneužíva najmä vo vlastný politický prospech, podieľať sa vecne na zmenách ústavnej legislatívy stráca zmysel.
Ak sa napríklad bugárovci rozhodli nepodporiť navrhované úpravy v 16 zákonoch, tak rovnaký postoj by mali zaujať aj pri ústave. Opozícii by sa celkové odmietnutie za daných okolností argumentovalo lepšie, ako postoj s niečím súhlasím a s niečím nesúhlasím. Fico totiž aj čiastkový súhlas bude prezentovať ako všeobecný. Pri posilňovaní kompetencií polície a tajnej služby by sme mali byť najmä na Slovensku opatrní, keď si napríklad pripomenieme z roku 2003 odpočúvanie rozhovoru niekdajšieho lídra Aliancie nového občana Pavla Ruska s redakciou SME. Pri vyšetrovaní a neskôr pri rozhodovaní súdu sa nehľadal dôvod a spôsob, ako tá nahrávka vznikla a ako sa ocitla na ministerstve vnútra, ale to, či náhodou niekto nevedel niečo, čo by vedieť mal a voči čomu by mal zakročiť.
Rusko celú kauzu vnímal ako „zvláštnu kamufláž“. Alebo telefonáty ministra Roberta Kaliňáka s redaktorkou Pravdy Vandou Vavrovou, ktoré sa medializovali v novembri 2011 a dokazovali zasahovanie ministra do toho, čo má v článku byť, čo pôjde a čo nepôjde von. Ako vtedy trefne poznamenal poslanec Martin Poliačik zo SaS, pri takomto usmerňovaní novinárov politikmi sa z médií, ktoré majú byť strážnym psom demokracie, stáva skrotená čivava. Nuž, a čo zverejnené nahrávky s hlasom expremiéra Mikuláša Dzurindu o alternatívnych možnostiach pri výbere tretieho mobilného operátora, či napokon aj nahrávka s hlasom tak veľmi podobnému hlasu premiéra o financiách zaobstaraných vlastnou hlavou.
Ale aj okolnosti okolo nezaradenia poslanca Martvoňa na kandidátku SMER-SD pre budúcoročné voľby ukazujú, že kamerové záznamy môžu poslúžiť aj v rámci súperenia v rovnakej politickej strane. Ako je známe, Martvoň odfotil svojho straníckeho kolegu Kolesíka s novým autom a poslal fotografiu jednému z bulvárnych denníkov. Aktívneho fotografa odhalilo preskúmavanie kamerových záznamov z garáže Národnej rady SR. Prirodzene, Martvoňovo konanie nemalo príliš veľa spoločného s novinárskou investigatívou, ale kontrola záznamov bola zásahom do slobody konania jednotlivca. Ak sa takéto veci diali pri doterajších kompetenciách tajných služieb a polície pri využívaní technických prostriedkov, sú prirodzené obavy a podozrenia aj do budúcnosti, najmä, keď sa kontrola činnosti tajných služieb zásadne nezmenila.
Keď opozičný politik a novinárka mlčia
V súvislosti s uvedenými postrehmi sa ešte vrátim k spomínanej relácii V politike. Ficovi ich nepripomenul nielen Hrušovský, ale ani moderátorka Ľuba Oravová. Pritom zvyšovanie kompetencií tajných služieb obhajoval premiér aj slovami: „Pokiaľ ide o odpočúvanie zo strany štátu, to je prísne regulované a kontrolované. Sú to prísne povoľovacie procesy. Máme tu kontrolný orgán, ktorý môže kontrolovať.“ Bez komentára! A ešte treba spomenúť jednu pasáž z relácie, ktorá ukázala symbiózu duše a umu opozičného politika s premiérom, ale tiež neprofesionálnosť moderátorky. Bolo to vo chvíli, keď premiér hovoril o nutnosti prezentácie postoja, že aj malé krajiny by sa nemali báť vysloviť svoj názor. Pritom podotkol, že v rámci výhrad k nesolidárnosti Slovenska pri debate o prijímaní utečencov bol na neho vytváraný aj tlak slovami, ako my berieme od nich peniaze.
„Nikto od nikoho neberie peniaze, pokiaľ ide o fondy. My sami dávame do rozpočtu EÚ pomerne veľa peňazí. A z ostatných európskych fondov profitujú západné firmy, lebo sa zúčastňujú na míňaní týchto peňazí na Slovensku,“ bolo konštatovanie Roberta Fica. Žiadna reakcia zo strany Hrušovského a Oravovej bola až zarážajúca. Veď napríklad v rozpočtovom období 2007 až 2013 bolo pre Slovensko určených 11,3 miliardy eur, pričom do rozpočtu EÚ v tom čase odviedlo 3,34 miliardy eur. Úseky diaľnice, opravy ciest, škôl a ďalšie stovky projektov, ktoré sa uskutočnili len na základe možnosti získania peňazí z Únie. Aj najnovšie údaje rastu nášho hospodárstva na úrovni 3,7 % či pokles nezamestnanosti na úroveň priemeru krajín eurozóny 10,7 % – a týmito číslami sa premiér tento týždeň niekoľkokrát pochválil, majú základ najmä v možnosti čerpania eurofondov. A pokiaľ sa týka premiérových slov o zahraničných firmách… Koľko schránkových, za ktorými sa skrývajú slovenskí majitelia sa zúčastňuje tendrov? A keď sa aj vyskytne firma so zahraničným majiteľom, nezamestnáva náhodou Slovákov? Nuž ale, keď opozičný politik ani novinárka nezareagujú, televízny divák vníma iba propagandu a populizmus premiéra.
Aby mohol vládnuť sám
Prezentácia tretieho sociálneho balíčka na sneme SMER-SD bola aj príležitosťou posúdiť, ako si so zmesou racionálnych a populistických plánov na obdobie po budúcich voľbách poradia spravodajské redakcie v jednotlivých televíziách. V Správach RTVS sa ukázal istý stupeň neprofesionálnosti verejnoprávneho média, keď na snem vyslali štáb s dvoma novými redaktorkami a výsledkom bol istý chaos vo vysielaní. Hneď na začiatku diváci videli iba prezentáciu desiatich opatrení, ktoré vymenoval moderátor zároveň s grafikou v plazme, po troch informáciách k iným témam zaradili do vysielania spot redaktorky Obramcovej, ktorá však nerozvíjala opatrenia sociálneho balíčka, ale recyklovala tému z utorka o kandidátke vládnej strany s jedinou aktuálnou informáciou Fica, že si po voľbách vie predstaviť aj dvojkoalíciu a z partnerstva nevylučuje nikoho.
Nasledovalo šesť spravodajských spotov k iným témam a prišlo zahlásenie, ktorým moderátor naznačil návrat k téme snemu SMER-SD a lakonicky konštatoval, že viac má k tomu kolegyňa Hajčáková, ktorej sa už podarilo pripraviť príspevok do vysielania. Ten však bol iba rešeršom už na začiatku spomenutých opatrení s krátkymi vysvetľujúcimi synchrónmi predsedu Fica, ministrov Richtera, Kaliňáka a Glváča a konštatovaním, že prostriedky na navrhované opatrenia chce vláda získať efektívnejším výberom daní, vďaka výkonnejšej ekonomike a nebude to na úkor zvyšovania verejného dlhu. Dva spoty týkajúce sa výsledkov snemu vládnej strany, ale ani v jednom nebola redakčná snaha priniesť odpoveď na základnú otázku.
Je možné splniť sľub sociálneho balíčka v celkovej sume jednej miliardy, zároveň sľub postupného znižovania schodku až po vyrovnaný rozpočet a zároveň sľub nezvyšovania verejného dlhu? Otázka a odpoveď nejakého ekonóma však vo vysielaní nezaznela. Rovnako to bolo aj v Novinách TV JOJ, kde redaktorka Pavlisová urobila rešerš opatrení so synchrónmi premiéra a ministrov Kaliňáka a Glváča.
V Hlavných správach TA 3 redaktor Horváth dal cez telefón priestor analytikovi INESS Richardovi Ďuranovi, ten iba reagoval, že prostriedky na opravu ciest by nemali byť prísľubom v sociálnom balíčku a ocenil návrh na znižovanie odvodov. V Televíznych novinách Markízy redaktor Michal Kovačič v spote priblížil navrhované opatrenia s krátkymi reakciami niekoľkých delegátov. Všimol si však, že zlatou medailou za činnosť v strane SMER – SD ocenili poslanca a riaditeľa nemocnice v Nitre Jozefa Valockého, ktorý sa dostal do povedomia verejnosti v kauze bielenia zdravotnej dokumentácie. V ďalšom spote Markíza priniesla vyjadrenia analytika Jána Baránka a komentátora Mariána Leška. Ten na vyššie spomínanú otázku reagoval slovami: „Na jednej strane zdravotným sestrám a učiteľom hovorí, že sa môžeme prikryť len takou perinou, na akú máme a na strane druhej oznamuje, že už od roku 2017 bude perina o miliardu väčšia. Smer chce znižovať deficit, chce znižovať verejný dlh a chce nájsť aj miliardu na rozdávanie. To sú veci, ktoré sa navzájom vylučujú. Ak sľubuje jedno aj druhé, tak sľubuje len preto, lebo chce veľmi, veľmi vyhrať voľby. Tak, aby mohol vládnuť sám.“
