V akom stave sa v súčasnosti nachádza dôchodkový systém na Slovensku?
V deväťdesiatych rokoch sa sociálna transformácia začala na federálnej úrovni a kontinuálne pokračovala aj po rozdelení federácie. Slovenská cesta transformácie sociálnej sféry bola hodnotená aj zo zahraničia pozitívne, vznikli verejnoprávne sociálne finančné inštitúcie – Sociálna poisťovňa, Národný úrad práce a ako reformná chyba sa (spoločne s českými odborníkmi) chápe zavedenie plurality zdravotných poisťovní. Aj napriek autoritatívnym metódam vládnutia sa v sociálnej sfére podarilo posilniť verejnoprávny charakter sociálnych inštitúcií, ktorý sa začal porušovať, aj s prispením ľavice, po roku 1998. Sociálna poisťovňa sa až dodnes stala straníckym zamestnávateľom sociálnych amatérov, keď riaditeľom pobočky môže byť iba verný držiteľ straníckej legitimácie, vrátane doktora veteriny, do vedenia príslušného rezortu sa dostávali sociálni amatéri, ktorí plnili úlohy oligarchov alebo v oblasti sociálnych vecí nemajú žiadnu odbornosť a sú odbornosťou nedotknutí… Politizácia verejnoprávnych sociálnych inštitúcií sa v prípade Národného úradu práce skončila jeho znárodnením a prevodom temer 12 mld slovenských korún z jeho fondov, určených na nezamestnanosť, na „zaflekovanie“ štátneho rozpočtu. Ako pokračovatelia znárodnenia vystupovali protagonisti – „brožúrkoví kapitalisti“ hesla, že štát je zlý vlastník a správca. Mediá, politici a pochybné inštitúty si ani neprečítajú príslušný zákon a tvrdia, že štát, a nie verejnoprávna Sociálna poisťovňa berie poistné, stranícky riadená inštitúcia sa stala slúžkou (nechceme použiť horší termín) dôchodcovských správcovských spoločností. Tzv. 2. kapitalizačný pilier je iba alternatívou starobného dôchodkového poistenia v 1. základnom pilieri a je po privatizácii sofistikovaným podvodom na skupine vyše milióna sporiteľov.
Kedysi si Slovensko bralo za vzor tzv. chilský model. Čo z neho zostalo?
Slovensko je skanzenom chilskej cesty, ktorá sa nikde neosvedčila a ani sa nikde neosvedčí, o čom vedia všetci, okrem podvedených sporiteľov na Slovensku. Na chilskom modeli zarobili reklamné agentúry, vlastníci médií, politici a moralizujúci herci i niektorí športovci. Sústavne na ňom zarábajú jeho správcovia, politické strany a pochybné pozadie subjektov, ktoré sa bránia jeho zrušeniu. V starobnom sporení sa ani po rokoch vládnutia jednej strany nezaviedla participácia sporiteľov na kontrole a správe dôchodkových správcovských spoločností… Poznám ľudí, ktorí rozumejú sociálnemu poisteniu a v jeho rámci dôchodkovému systému. Ani jeden z nich nie je v žiadnej pozícii, kde by mohol intelektuálne prispieť k sociálnym reformám. Rovnako to bude aj po pripravovaných voľbách… Po desiatkach rokov nebola schopná Slovenská akadémia vied (SAV) vyprodukovať ani jedného špecialistu na dôchodky a okrem honorovaných vystúpení je amaterizmus socializujúcich ekonómov bijúci do očí… Vízia Slovenska z dielne SAV v sociálnej oblasti je prototypom amaterizmu a honorárovým prilepšením jej autorov, bez reálneho uplatnenia v praktickom politickom živote. Dôchodkový systém nemožno hodnotiť iba podľa toho, čo sa v ňom deje nesprávne a zle, ale aj podľa toho, čo sa v ňom nerobí… Európa v sociálnej sfére znovu Slovensku uniká míľovými krokmi…
Neustále sa uvažuje o predĺžení veku odchodu do dôchodku, najnovšie na hranicu 65 rokov. Je to podľa vás správne? Kto zamestná ľudí v takom veku, keď problém zamestnať sa už majú u nás reálne ľudia po štyridsiatke?
Slovenská sociálna sféra utrpela v tzv. šokovej ekonomickej terapii neliečiteľné straty. Len v apríli v roku 1991 bolo na Slovensku v spoločnom štáte 40-tisíc nezamestnaných, aby už v decembri, teda na konci roku 1991 až 300-tisíc ľudí zostalo „silvestrovať na ulici“. Tento výsledok terapie budeme pociťovať ešte mnoho rokov. V oblasti sociálneho zabezpečenia, teda nielen v sociálnom (dôchodkovom) poistení, absentuje na Slovensku aplikácia overených európskych modelov v dôchodkovom pripoistení, v zavádzaní tzv. paritárnych dôchodkových doplnkových systémov, v pripoistení pre bezvládnosť atď. Národné stratégie v oblasti starnutia a sociálnych služieb sú plné fráz a nezmyslov, bez reálneho uplatnenia zahraničných pozitívnych skúseností. Predlžovanie veku odchodu do dôchodku je iba jedna z tzv. techník, sociálna sféra vyžaduje komplexný a koncepčný prístup, ktorý by mala založiť chýbajúca sociálna doktrína Slovenskej republiky, so zapojením najlepších odborníkov, ktorí sú doposiaľ vyradení z prípravy koncepcií a stratégií sociálnym amaterizmom a neschopnými politikmi. Ak si vyhodnotíte odbornú úroveň politikov relevantných politických strán v sociálnej oblasti, nezdržíte sa smiechu, ale najmä plaču… Okrem predlžovania veku odchodu do dôchodku sa potichučky predlžuje aj doba poistenia, nezmyselne sa zaviedol predčasný odchod do dôchodku, ktorý mal nahradiť zoštátnenie fondov zamestnanosti, keď účelovo vybrané prostriedky na zamestnanosť prešli potichu do štátneho rozpočtu, nie na použitie v nezamestnanosti. Predčasný odchod do starobného dôchodku iba imituje invalidné dôchodky pre tzv. nezamestnateľné osoby a dávky v nezamestnanosti pre tzv. zamestnateľné osoby.
Na Slovensku vládne „ageizmus“, teda diskriminácia z pohľadu možnosti zamestnať sa pre vek. Zamestnávatelia preferujú zväčša mladých, zabúda sa na tzv. zdravý mix, teda mladí, stredná generácia a starší a skúsenejší. Taký model sa napríklad úspešne uplatňuje v Nemecku. Je niečo také možné u nás?
Súčasťou spomínaného ageizmu je aj tzv. demografický alarmizmus, ktorý vyvolali protagonisti nezmyslenej asociálnej politiky po roku 1998. Málokto si spomenie, že vláda v rokoch 1998 až 2002, aj s prispením ľavice, začala rozbíjať rozbehnutú transformáciu sociálnej sféry, vypracovala zákon o sociálnom poistení, ktorý novelizovala tá istá garnitúra ešte pred jeho účinnosťou, aby tento zákon „kódexového typu“ zrušila bez jeho účinnosti. Kto spočíta náklady Sociálnej poisťovne na implementáciu takého paškvilu, ktorý po roku 2002 nebol nikdy účinný a bol nahradený v krátkom čase novým zákonom, platným dodnes len preto, aby sa zaviedla chilská cesta? Kto vysvetlí súčasným sporiteľom, že nie je rozhodujúca aktuálna hodnota ich úspor, ale reálna hodnota nasporených peniažkov v čase, keď ich budú najviac potrebovať? Ako sa znehodnotí reálna hodnota úspor po štyridsiatich a ďalších rokoch v správe pochybných správcov, ktorí sľubujú, že vrátia minimálne nominálnu hodnotu úspor? Skutočná tragédia sociálnej vo vzťahu k invalidným dôchodcom, vznikla diskriminácia tzv. starodôchodcov a dôchodcov po roku 2004, politizovala sa sociálna sféra, zásahy sa týkali aj sociálnej podpory a aj sociálnej pomoci, teda nielen v deštrukcii sociálneho i zdravotného poistenia. Objavili sa pochybní a rýchlo vykvasení odborníci a inštitúty, ktoré začali strašiť starobou, starnutím, a to iba preto, aby po honorároch, ktoré sa dodnes platia z našich daní, rýchlo prešli na iné témy a aby si užívali plody druhého piliera, ktorý vôbec nie je druhým pilierom.
Takže ako by ste nazvali a pomenovali našu momentálnu „sociálnu“ realitu?
Zamestnávanie a nezamestnanosť tvoria najdrastickejší stav, ktorý vôbec nikto na Slovensku doposiaľ nepomenoval: kto je ochotný verejne proklamovať, koľko ľudí v produktívnom veku na Slovensku si zabezpečuje dôstojné sociálne zabezpečenie pre prípad staroby a starnutia? Kto zrušil náhradné doby evidovaných uchádzačov o zamestnanie a za osoby v náhradnej dobe, za ktoré nikto neplatí poistné na dôchodkové poistenie? Ako sú zabezpečované státisíce ľudí, evidované na úradoch práce pre účely staroby a starnutia, ak neplatia dobrovoľné starobné poistenie? Ako sú zabezpečované na starobu a starnutie desaťtisíce dobrovoľne nezamestnaných? Ako sú na starobu a starnutie pripravovaní sporitelia v tzv. druhom pilieri, ktorí sú v ňom, ale ktorí si nič nesporia, lebo nemajú z čoho ? Všimol si niekto údaj zo Sociálnej poisťovne, že takýchto „sporiteľov ne/sporiteľov“ je vyše tristo tisíc ? Ako sú na starobu a starnutie pripravované samostatne zárobkovo činné osoby, ktoré platia minimálne poistné z najnižšieho vymeriavacieho základu ?
Tak povedzte, ako?
Súčty takýchto sociálne ohrozených ľudí, a tým aj celej spoločnosti, dokáže spočítať každý, okrem tých, ktorí za to nesú zodpovednosť. Na dôstojnú starobu a na dôstojné starnutie sa v súčasnosti sociálne zabezpečuje možno iba tretina produktívnej populácie. To však nesmieme porovnávať ani s niektorými susednými štátmi Slovenska, nehovoriac o štátoch Európskej únie. Nevyžadovať platenie poistného od zárobkovo nečinných osôb alebo nevytvárať systém ich ochrany povinnou solidaritou pre prípad dosiahnutia vyššieho veku je sociálna sabotáž, rovnako tak, ako je nezmyselný návrh niektorých sociálnych amatérov zaviesť dôchodkové zdanenie, ale i stav, keď sa nerieši alternatíva dôchodok alebo mzda/plat… Povinný odvod za každého v produktívnom veku do dôchodkových fondov aspoň na úrovni minimálnych miezd je z verejnoprávnych fondov vo vyspelých štátoch normálnym javom, okrem Slovenska…
Kedysi ste sa vyjadrili, že dnešná generácia našich seniorov je najviac postihnutá transformáciou po roku 1989. Ako ste to mysleli? Generácia našich rodičov totiž napríklad aj po 40 rokoch kvalifikovanej práce nemá dôchodky ani na úrovni 400 euro. Je to správne? Dá sa z toho vyžiť?
Samozrejme, že liberalizácia ekonomiky po roku 1990 a jej šokové recepty vyvolali novú úroveň chudoby, biedy a ohrozili dôchodcov, chudobných, nezamestnaných, rodiny s deťmi a mnohé iné skupiny občanov. V súčasnosti sa v spoločnosti zle žije v chudobe aj zamestnancom, ale i chudobným podnikateľom. Menové krízy, zmeny v ekonomike v Európe, znehodnocovanie meny, inflácia, klesanie reálnych hodnôt úspor atď. spôsobia v horizonte asi štyridsiatich rokov dôchodkového sporenia jednotlivca nezaručenú reálnu hodnotu úspor a pochybné zabezpečenie v starobe. Mediálne rituálne tance okolo tzv. vianočného dôchodku úplne devastujú realitu a vytvárajú nezmyselnú záťaž aj pre časť dôchodcov, ktorá musí oznamovať Sociálnej poisťovni, že na vianočný príspevok nemajú určití dôchodcovia nárok. To nemá v sociálnej legislatíve obdobu. Kompenzácia nízkych dôchodkov mala byť posilňovaná pripoistením, ktoré sa po roku 1998 devastovalo v prospech oligarchizácie dôchodkových systémov. Je už neskoro plakať nad tým, ako sa použili prostriedky v privatizácii vlastníctva, o ktoré sa zaslúžili aj dôchodcovia poberajúci genocídne dôchodky…
Traja profesori – vľavo exminister životného prostredia prof. Ing. Jozef Medveď, PhD., a dvaja exministeri práce sociálnych vecí a rodiny, v strede prof. Ing. Peter Magvaši, CSc., a vpravo prof. JUDr. Vojtech Tkáč, PhD. Foto: archív VT
Je tu však kategória napríklad bývalých vojakov z povolania či príslušníkov bezpečnostných zložiek, medzi nimi aj bývalých eštebákov, ktorých dôchodky sú na úplne inej úrovni, časti až okolo tisíc eur, pričom mnohí z týchto ľudí sa podieľali na represii voči občanom za minulého režimu. Je toto podľa vás v poriadku?
Preferencie a diferenciácie sú vždy záťažou reálneho sociálneho systému, ktorý si nespravodlivosť vlečie z minulosti. Zároveň však vzniká nový systém krívd a nespravodlivosti, ktorý sa založil už v relatívnej súčasnosti, ako je napríklad neprimerané dôchodkové zabezpečenie v rezorte spravodlivosti. Riešiť však zavinenie v represiách prostredníctvom sociálnych systémov nie je cesta k spravodlivosti. Rovnako tak riešiť populistické návrhy v rodinnej politike cez systém sociálneho poistenia je nekompetentnosťou.
Je isté, že slovenská populácia starne, ľudia sa dožívajú čoraz vyššieho veku, no demografická krivka súčasne klesá, rodí sa oveľa menej detí, ako umiera starých ľudí. Myslíte si, že toto môže zvládnuť náš dôchodkový systém, keďže bude čoraz menej tých, ktorí budú v produktívnom veku a budú „pracovať“ na dôchodcov?
Sociálne zabezpečenie nie je iba dôchodkové poistenie, ale treba to definovať aj ako dôchodkové zabezpečenie. Transformáciu a reformy potrebujú aj systémy sociálnych služieb, sociálnej pomoci a sociálnej podpory aj v systémoch rodinnej politiky. Po skúsenostiach iných krajín by najlepším riešením bolo zavedenie krízového manažmentu v sociálnej sfére, koncentrácia existujúcich a doposiaľ marginalizovaných odborníkov na sociálne otázky, odchod od sociálnych balíčkov, ktoré majú všetky atribúty tzv. sociálnych pascí ku skutočne vedecky podloženej sociálnej politike v rámci spoločensky uznanej sociálnej doktríny Slovenskej republiky. Strategické dokumenty v oblasti ľudských práv z posledného obdobia sú pre skutočných odborníkov na sociálne práva a na ekonomické práva veľkým sklamaním, dokumentujú sociálny amaterizmus a nekompetentnosť viacerých vlád v ostatnom období. Predlžovanie veku dožitia je krásnym príkladom pozitívneho vývoja ľudstva, ktoré je spojené aj s predlžovaním ľudských aktivít. Sociálne architektúry majú mať taký odborný základ, aby nepracoval nikto na nikoho, ako ste to v otázke uviedli, ale aby si každý v uznanej sociálnej udalosti užíval plody svojej aktivity. Aj tu sa núka argumentácia, že sociálna sféra nie sú iba dôchodkové a poisťovacie systémy, ale i systémy sociálnych služieb a sociálnej podpory.
Jeden z dôvodov, prečo je u nás nepriaznivý demografický vývoj je možnosť mladých zakladať si rodiny a vyžiť z toho, čo zarobia, keďže veľmi často si nevedia zohnať prácu okrem „starých“ ani mladí, najmä tesne po skončení štúdia. Robí štát dobrú politiku zamestnanosti, keď sa mladí často rozhodujú utekať za prácou zo Slovenska a zdráhajú sa zakladať si rodiny?
Súčasťou sociálnej doktríny by mala byť aj razantná reforma politiky zamestnanosti a politík trhu práce. Súčasný moloch cez úrady práce, sociálnych vecí a rodiny je ozajstnou brzdou úspešnej politiky zamestnanosti, znižovanie nezamestnanosti cez minimálne promile je „mediálne chrumkavé“, ale nie je to komplexné a koncepčné riešenie. Ak to vedia robiť v Rakúsku, musíme to vedieť razantne urobiť aj my. Súčasný systém služieb zamestnanosti a školstva, absencia kohéznych a inkluzívnych politík na národnej a regionálnej úrovni je našim pomníkom nemohúcnosti.
Nie je tajomstvom, že miera korupcie a klientelizmu je na Slovensku oveľa vyššia ako kdekoľvek vo vyspelých krajinách. Nerozhodujú vedomosti, schopnosti či znalosti, ale kto koho pozná, kto je s kým kamarát. Nie sú konkurzy, ale často dostávajú prácu kamaráti po známosti. Nie je aj toto jeden z dôvodov, prečo si ľudia u nás čoraz ťažšie vedia zohnať prácu primeranú ich vzdelaniu?
Ak sa po známosti a cez klientelizmus budujú aj ústavné orgány, čo môžeme očakávať od nižších úrovní riadenia, verejnej správy, podnikania atď.?
Na Slovensku akosi „zamrzol“ sociálny dialóg, odbory akoby prestali existovať, vláda si v podstate odsúhlasí v sociálnej oblasti, čo chce. Najnovšie to bola výška minimálnej mzdy, ktorá sa dostala nad úroveň 400 eur, čo pre mnohých zamestnávateľov môže znamenať vážne ekonomické problémy vzhľadom na výšku odvádzaných odvodov, pričom názor zamestnávateľov prakticky neberie vláda do úvahy. Ako by mal vyzerať spravodlivý model tripartity, aj vzhľadom na súvislosti s dôchodkovým systémom, keďže s tým máte bohaté skúsenosti?
Najvážnejšie zlyhanie odborov nastalo po roku 1998, keď sa odbory ponúkali politikom na tácke, časť z odborárov skončila neúspešne v politike a prepojenie mužov v pozadí odborov s politikou je verejným tajomstvom. Odbory by mali byť jednotné, silné a múdre. To by mala byť hodnotová tripartita slovenských odborov. Koľko z tejto triády hodnôt, na rozdiel od českých kolegov, našim odborom chýba, je vnútornou vecou odborov. Takéto konštatovania však rovnakou mierou platia aj pre zamestnávateľov…
Je isté, že Slovensko nemá v súčasnosti dostatok kvalifikovanej pracovnej sily najmä technického vzdelania, je nútené prijímať pracovníkov zo zahraničia, či už z Rumunska, Poľska, či Bulharska. Je podľa vás cesta otvorenia sa našej ekonomiky napríklad aj migrantom do pracovného procesu riešením? Alebo by bolo vhodnejšie hľadať vnútorné rezervy napríklad oveľa masívnejšou podporou technického štúdia?
Vnútorné rezervy sme naznačili zvýraznením potreby razantnej reformy politiky zamestnanosti, služieb zamestnanosti a politiky trhu práce. Subjektívne rezervy v službách zamestnanosti odhadujeme na tri až šesť percent podľa jednotlivých regiónov. Financovanie týchto politík je neefektívne a vyžaduje skutočné zásahy síl, ktoré disponujú reformným potenciálom. Tzv. migračné saldo v zamestnanosti je v súčasnosti podmienené totálnym zlyhaním reprezentácií v súčasnom vedení Európskej únie, ktoré by malo nasledovať príklady krachu garnitúr v Európskom spoločenstve z minulosti a ktoré nemá čo vo vedúcich funkciách Únie už uskutočniť a rozhodovať… Migračné politiky budú ako strašidlo nežiaducej migrácie obchádzať Európu ešte desiatky rokov, pričom nové garnitúry v Únii by mali kreovať nové politiky spoločensky žiaducej migrácie.
Slovensko sa pokúšalo už niekoľkokrát vypracovať za drahé peniaze rôzne strategické vízie našej spoločnosti, no ich praktický prínos ste kedysi nazvali, že je blízky k nule. Potenciál našich vedcov či výskumníkov sa teda nevyužil správnym smerom, má teda vôbec význam vypracovávať podobné štúdie, ktoré ale inde majú a riadia sa podľa nich? Prečo to u nás nejde?
Sociálna kapitola vízie SAV z minulého obdobia je nepoužiteľná, o aplikácii ostatných kapitol sme nič nepočuli, nevideli a nevnímali. Aj vysokoškolské pracoviská majú v sociálnych vedách, v sociálnom zabezpečení a v teórii sociálnej ochrany mnoho dlžôb. Ak v učebniciach sociálneho zabezpečenia autori nerozoznajú sociálnu politiku Európskej únie od Rady Európy, ak príspevky sociálnej teórie sú na úrovni článkov nedoštudovaných novinárov, tak niekde sú chyby. Rovnakú reformu ako v sociálnej sfére si vyžaduje aj budovanie kapacít odborníkov v sociálnej sfére. Absentujú aktuári v oblasti poistnej matematiky, do sociálnej sféry sa angažujú amatéri rovnako ako do športovej teórie, absentujú okrúhle stoly, poradenské tímy pre zodpovedných, stačí si pozrieť odbornosť vedúcich funkcionárov verejnej správy… V Českej republike, vo Veľkej Británii a v iných štátoch sa vytvárali poradenské tímy na reformy sociálnych systémov, využívali sa zahraničné odborné inštitúcie ako Svetová banka, Medzinárodná organizácia práce, Medzinárodná asociácia sociálneho zabezpečenia atď. Kto počuje a číta o našich zástupcoch v poradných orgánoch Európskej únie, napríklad v Hospodárskej a sociálnej rade, vo Výbore regiónov atď.?
Roky opomínanou otázkou súvisiacou pomerne značne s dôchodkovým systémom je rómska otázka. Drvivá väčšina Rómov u nás nepracuje a poberá sociálne dávky. Je to spravodlivé voči ostatnej populácii, ktorá roky pracovala, odvádzala sociálne i zdravotné odvody a v konečnom efekte je často podpora Róma, ktorý takmer nepracoval a človeka, ktorý pracoval vyše 40 rokov na takmer rovnakej úrovni. Kde sa stala chyba?
Otázka je mýtická, rovnako je zabezpečovaný Róm i príslušníci iného spoločenstva. Ak občan nepracuje alebo nepodniká, môže sa zastaviť na minimálnej úrovni sociálnej ochrany. Aj tu je škandalózne rozhodnutie Ústavného súdu SR, ktorý protiústavne podporil podmienenie výplaty príspevkov v hmotnej núdzi vykonaním určitých pracovných aktivít. Právo na zabezpečenie v hmotnej núdzi je ústavným právom, pričom vôbec nejde o komentovanie diskriminácie alebo nútenej práce, ale o porušenie práva občana na hmotné zabezpečenie v hmotnej núdzi. Aj tieto ústavné práva ignoruje príslušná stratégia o ľudských právach z dielne rezortu zahraničných vecí. Súčasťou sociálnej doktríny Slovenskej republiky by mala byť aj revízia ústavných sociálnych práv a ekonomických práv. Hádzanie Rómov do jedného vreca je bežným, ale nesprávnym prístupom.
Zástancovia ľudských práv často argumentujú tým, že podmieňovať sociálne dávky – nielen Rómov, ale kohokoľvek, kto ich poberá – prácou je neprípustné. Čo si o tom myslíte? Mal by ktokoľvek, kto dostáva sociálne dávky a je zdravý, odpracovať nejakou formou to, čo dostáva od štátu?
Áno, každý by si mal dávky, služby, dôchodky predovšetkým zaslúžiť. Každý má mať v sociálne spravodlivej spoločnosti právo na dôstojný život a na to, aby mohol byť vlastným pričinením bohatý, nielen v materiálnom zmysle. Zároveň nikto nemá byť chudobným, pričom základom je jeho práca alebo podnikanie. Minimálne úrovne sociálnej ochrany však musia existovať. V západnej Európe sa dnes diskutuje o tzv. nepodmienenom príjme, o minimálnej úrovni sociálnej ochrany, o európskom dôchodkovom systéme, máme už európsky systém zdravotnej starostlivosti, koordinuje sa sociálne zabezpečenie. Ak nemáme rozhodujúcu časť produktívnej populácie zabezpečenú pre starobu, je nezamestnanosť a nevzdelanosť na popredných miestach sociálneho zla na kontinente, to sú všetko skutočnosti, že netreba kritizovať iba to, čo sa v sociálnej sfére na Slovensku robí zle. Treba však razantne kritizovať, čo sa v sociálnej sfére na Slovensku vôbec nerobí…
