Prisťahovalci a pôvodní obyvatelia v Belgicku: Pravda o spolunažívaní. A nie práve rozprávková

    0
    Bruselská štvrť Molenbeek (Autor: SITA)

    „Pred rokmi som bola pozvaná na jednu verejnú diskusiu v Antverpách, na ktorej sa zúčastnili aj ďalší traja cudzinci. Rozoberali sme jazyk a kultúru vo Flámsku. Mala som sa vtedy stať tzv. naturalizovanou Belgičankou. Ja sama som sa však necítila na to, aby som túto identitu prijala. Keď sa ma ľudia pýtali, odkiaľ pochádzam, spomenula som svoju rodnú Nigériu. Belgičankou som sa totiž stala až ako dospelá. Moja holandčina a francúzština neboli ani na úrovni priemerného Belgičana. Preto som hovorila, že ľudia majú plné právo pochybovať o mojej identite. Keď začali v panelovej diskusii predstavovať mojich ďalších troch kolegov, bola som ohromená. Jeden z nich bol televízny hlásateľ a jeho holandčina bola úplne skvelá. Napriek tomu však o sebe hovoril ako o imigrantovi, aj keď krajinu svojich rodičov navštevoval len občas ako turista,“ poznamenala prekvapene Chika.

    „Moji kolegovia z panelovej diskusie mali korene v Turecku a severnej Afrike, ale narodili sa v Belgicku. Aj napriek tomu sa stále považovali za ,alochtónov‘, čo je holandský výraz pre ľudí, ktorí pochádzajú z inej krajiny,“ píše Chika a tvrdí, že asimilácia v Belgicku je pre cudzincov s neeurópskymi koreňmi takmer nesplniteľnou úlohou. „Tento národ je založený na kompromise a vláda je vždy poskladaná za cenu zložitých ústupkov z oboch strán. Je iróniou osudu a tragédiou, že strojcovia teroristických atentátov v Paríži majú svoje korene na predmestí Bruselu – v Molenbeeku. Nikto presne nevie, ako sa to mohlo stať. Korene toho všetkého však siahajú do roku 1964, kedy Belgicko uzavrelo dohodu s Marokom a Tureckom a pracovníci z týchto krajín prišli do uhoľných baní vo Valónsku. Tureckí a marockí migranti potom začali zaplavovať aj Brusel. Ekonomika sa zhoršila, bane sa zavreli a vzrástla nezamestnanosť. Urobilo sa len veľmi málo krokov na to, aby sa novoprijatým pomohlo v asimilácii,“ tvrdí Chika.

    Celý text si môžete v angličtine prečítať TU

    Mnoho detí imigrantov v Molenbeeku dnes podľa Chiky navštevuje školy s vysokým percentom ďalších cudzincov. „Bieli Belgičania totiž svoje deti berú z týchto škôl preč, pretože majú veľmi nízku reputáciu. Medzi deťmi prisťahovalcov a rodených Belgičanov vznikajú veľké vedomostné rozdiely. Deti prisťahovalcov necítia žiadnu podporu ani motiváciu na ďalšie vzdelávanie. Zvyčajne skončia na odborných či technických školách a celý život robia nekvalifikovanú prácu. V Molenbeeku je táto následná chudoba a nezamestnanosť ešte vyššia ako inde. Regrúti Islamského štátu a ďalších teroristických zoskupení tu nachádzajú ľahké terče, pretože mladým ľuďom ponúkajú z ich pohľadu konečne nejaký zmysel života,“ konštatuje Chika.

    Mladí moslimovia majú s políciou v Molenbeeku dlhodobo zlé vzťahy, a preto je podľa Chiky nutné, aby tu vláda zasiahla patričným spôsobom. „Vláda bohužiaľ tieto problémy dlhodobo ignorovala. Bol to pre ňu ľahší spôsob riešenia. Brusel sa skladá z devätnástich štvrtí a každá má svoju vlastnú mestskú radu a starostu. Mesto je rozdelené na šesť policajných okrskov, ktoré spolupracujú len veľmi málo. Podpredseda vlády Jan Jambon obviňuje jednotlivé časti mesta a spravodajské služby z toho, že nespolupracujú. Významný bezpečnostný expert Claude Moniquet považuje za problém fakt, že miestni politici vlastne ani nechceli čeliť extrémizmu, pretože jediným ich cieľom bolo udržať sociálny zmier a to, aby boli opätovne zvolení,“ uzatvára Chika.

    - Reklama -