Majstre, mali ste možnosť tvoriť a písať za minulého režimu, aj teraz. Keby ste to mohli porovnať, je v tom nejaký rozdiel? Dá sa preniesť čosi pozitívne aj z dôb totality do súčasnosti? Ako vnímate súčasný stav slobody prejavu?
Viete, umenie je na tom tak – hoci hovoríme, že veľmi potrebuje slobodu prejavu, v skutočnosti ju potrebuje najmenej. Už celé stáročia, ba tisícročia, vždy práve vtedy, keď malo len obmedzenú slobodu prejavu, bolo umenie najtvorivejšie – vďaka tomu, že muselo klamať cenzúru, nech už existovala v akejkoľvek podobe, náboženskej alebo diktátorskej. Ani biblické podobenstvá by nevznikli, keby v tej dobe bola ideálna sloboda prejavu. Ani alžbetínska doba, ktorú si dnes idealizujeme, nebola ideálna a Shakespeare sa musel pozerať minimálne na sedemdesiat popráv. Ale vedel si s tým poradiť, a keď chcel napísať pravdu o Anglicku, napísal ju o Dánsku. Keď jeho divák začul, ako mu Hamlet z javiska hovorí, že „niečo hnije v dánskom štáte“, vedel, že to hnije v Anglicku. Touto úvahou však nechcem zľahčovať príbehy umelcov, na ktorých nesloboda doľahla až tak, že v nej nemohli vytvoriť nič.
Áno, osudy mnohých boli celkom pohnuté, či nie?
Boli. Hovorme hlavne o tých, ktorí skončili v koncentrákoch alebo na Sibíri. V slovenskej literatúre si svoje odtrpel napríklad talentovaný mladý básnik Rudolf Dobiáš. V roku 1953 ho ako 18-ročného zatkli a v roku 1954 odsúdili na 18 rokov a ocitol sa v Jáchymove, v uránových baniach. A za čo? Za nič. Za karikatúru Stalina a Gottwalda, ako sa varia v pekle v spoločnom kotli. Odsedel si takmer 8 rokov, vypustili ho až na amnestiu v roku 1960. A aj keď vyšiel z väzenia, ešte dlho nemohol publikovať.
Básnik a spisovateľ Rudolf Dobiáš (vľavo) strávil približne 8 rokov v uránových baniach v Jáchymove ako “nepriateľ komunistického režimu”, podľa Ľubomíra Feldeka spĺňa jeho tvorba a život všetky atribúty na udelenie Nobelovej ceny za literatúru Foto: aoss.sk
Vybrali ste si práve príklad Rudolfa Dobiáša, prečo práve jeho?
Napríklad aj preto, lebo na jeho prípade sa dá ukázať, akí dôležití sú nenápadní ľudia, na ktorých sa často zabúda. Rudovi Dobiášovi prvé publikačné možnosti vytvorili redaktori, pôsobiaci v tvorbe pre deti. V rozhlase mu pomohla presadiť sa redaktorka Milka Drugová. Časopisecky ho prvý publikoval Ján Turan, redaktor Slniečka. Dobiáš im za to ďakuje v Balážovej knihe Vyniesť na svetlo dňa príbehy dlhej noci (Rozhovory s Rudolfom Dobiášom). Takýmto ľuďom francúzsky básnik Lautreamont hovorí trén. Každá literatúra potrebuje trén – ľudí, ktorí vytvárajú podmienky a zachraňujú slobodu prejavu aj v neslobode. Vrátim sa ešte k amnestii 1960 – zhodou okolností v roku 2010, teda v roku jej 50. výročia, stál Rudolf Dobiáš na javisku SND ako mnou navrhnutý nominant na Krištáľové krídlo (nedostal ho však) – a keď som mu popri gratulácii k nominácii zablahoželal aj k tomu výročiu, povedal mi: „A ozaj! Je výročie amnestie! Ja som na to už dávno zabudol.“ Lenže iste nezabudol. To my zabúdame, že Rudolf Dobiáš je vynikajúci slovenský básnik, prozaik – a navyše aj autor štvorzväzkového veľdiela Triedni nepriatelia, v ktorom zhromaždil príbehy svojich spoluväzňov. V roku svojej osemdesiatky by bol azda mohol dostať aj Nobelovú cenu – spĺňal na ňu tri dôležité podmienky: vynikajúce dielo, silný životný príbeh a navyše bol živý (in memoriam sa tá cena neudeľuje). Zas je to však otázka trénu. Keby bol Poliak, Maďar, alebo Čech, bol by na ňu určite navrhnutý. No na rozhádanom, na skupinky rozfrckanom Slovensku navrhuje každý spolok iného nobelistu, a tak slovenský spisovateľ nedostane Nobelovu cenu nikdy.
Čo teda vyplýva z toho, čo ste doteraz povedali?
Určite som nechcel povedať, že za socializmu bola väčšia sloboda prejavu. Chcel som len povedať, že umelec – kým drží v ruke pero, štetec alebo sláčik – by sa nemal sťažovať. Umelec – pokiaľ nevisí na šibenici – je tu na to, aby si vždy vedel poradiť.
Máte aj nejaký príklad zo svetového umenia, na ktorom by ste mohli ilustrovať svoje predchádzajúce slová?
Prekladal som napríklad perzského básnika z rozhrania 11. a 12. storočia Omara Chajjáma. (V slovenčine som dal výberu z jeho poézie názov Túžba je vták, čo nie je v tvojej sieti.). Z hľadiska ortodoxného islamu (ktorého problematika je dnes taká aktuálna) to bol kacír. Už odnepamäti sa každé náboženstvo usiluje presvedčiť svoje ovečky, že život treba nejako pretrpieť a po smrti už príde raj. Takáto optika vyhovuje aj svetskej moci – každá sa rada zabarikáduje za prísľubom, že zajtra bude lepšie než dnes. Chajjám však trval na presnom opaku:
Ako vietor púšťou, ako rieka prútím
prešiel mi zas deň a je pred vyhasnutím.
Sú len dva dni ,– včerajšok a zajtrajšok ,–
pre ktoré sa nikdy nezarmútim.
Jeho báseň nielenže hlásala právo na prítomné šťastie, ale obsahovala aj návod, ako ho dosiahnuť, a tvrdila, že sa to môže podariť iba na tomto svete:
Raj hurisiek – ten sa ti zdá sľubný?
Tu si sadni a vína si rubni!
Máš hotovosť – kašli na zmenky.
Rajská slasť – keď z diaľky len čuť bubny.
Nebola to len teória, dokazoval to aj svojím životom, a tak musel rátať s tým, že sa dostane do nemilosti. To bol aj dôvod, prečo sa nezachoval nijaký jeho rukopis, jeho básne sa šírili ústnym podaním, Chajjámovi obdivovatelia ich vedeli naspamäť, a keď sa ich jeden od druhého učili, vraj pri tom iba šepkali. Zapísané boli až sedemdesiat rokov po jeho smrti. Iba niekoľko štvorverší bolo zapísaných už v období, keď Chajjám ešte žil. A viete, kto sa postaral o tie dnes také vzácne zápisy? Udavači. (smiech). Nuž aj toto je pekný príklad na to, ako sa ani kacírske umenie nestratí.
Za minulého režimu ste protestovali proti uväzneniu Václava Havla, požadovali ste návrat Alexandra Dubčeka do politiky, v novembri 1989 ste vystúpili s požiadavkou zrušenia článku 4. Vtedy ešte nebolo nič jasné, či komunistický režim padne alebo nie. Neriskovali ste vtedy až príliš?
Viete, ona tá minulosť, aby sa to ľahšie dostalo do učebníc, musí byť čierno-biela, viem to pochopiť. Ale ja by som svoje zásluhy nerád preháňal. V spôsobe, akým sa píše história, mi prekážajú najmä dve veci. Heroizovanie jedných a bagatelizovanie druhých. Zbytočné je napríklad heroizovanie Nežnej revolúcie, predsa sa nikomu nič nestalo, tak prečo by sa tu niekto mal hrať na hrdinu? Ja zas a znova opakujem, že to bola len tá posledná kvapka, ktorá pretiekla a skutočnými hrdinami nie sme my, ale naši otcovia, čo sedeli vo väzení. A na druhej strane si zas myslím, že by sa nemala bagatelizovať ani komunistická minulosť. Vidím, že pomaly vypadávajú z hry ako nedôležití aj takí komunisti, ktorí si to rozhodne nezaslúžia. Nikdy som nebol politik ani politológ, ale aj keď sa na to pozerám z rýdzo spisovateľského pohľadu, čiže z pohľadu človeka, ktorého vždy najviac zaujímalo, ako si na tom stojíme v otázke slobody prejavu – tak vždy budem tvrdiť, že pozitívny vývoj v tejto otázke by nebol možný bez komunistov, ktorí sa oň zaslúžili.
Ako to teraz myslíte? Môžete byť konkrétnejší?
Zľahčuje sa dnes napríklad Alexander Dubček ako pri spätnom pohľade na dejiny čoraz menej užitočný človek, ktorého sa, inak, aj VPN-ka veľmi rýchlo vzdala. Jedného dňa sme ho mali na tribúne – a o dva dni sme ho už nepotrebovali. Najprv mal byť prezident, potom nemal byť prezident, a potom – nič… To sa mi už vtedy nezdalo dobré a nesúhlasím s bagatelizovaním Alexandra Dubčeka ani dnes – dokazuje to aj moja knjha Alexander Dubček, posledná kapitola (Slovart, 2009). Zas a znova si ako spisovateľ uvedomujem, že Dubčekov pokus o „socializmus s ľudskou tvárou“ sa odohrával na báze dovtedy dlho nevídanej slobody prejavu. Veď tie tanky v auguste 68 prišli hlavne preto, že Dubček nebol ochotný obnoviť cenzúru! Vtedy sa Rusi ešte báli slobody slova ako čert kríža. Aj dnes sa jej boja, ale dnes už menej, dnes už vedia, že slovo sa dá aj ignorovať, netreba ľudí hneď za prvé slobodnejšie slovo zatvárať (stačí si počkať na druhé). Ale vtedy bola ich hlavná požiadavka, aby Dubček obnovil cenzúru – a on to neurobil. V dejinách boja za slobodu prejavu mu právom patrí významné miesto – právom je to možno jediné meno slovenského politika, ktoré pozná aj svetová história.
Alexander Dubček nebol podľa Ľubomíra Feldeka iba symbolom Pražskej jari, jeho hlavnou zásluhou bolo okrem iného zrušenie cenzúry a zavedenie slobody prejavu, niečoho dovtedy nepredstaviteľného, čo si neskôr osvojil aj Michail Gorbačov pri uplatnení “glasnosti” Foto: archív ĽF
Dnes sa na to naozaj „zabúda“, no tento odkaz mal neskôr pokračovanie. Aké?
Niekto môže povedať, že Dubček tú cenzúru obnoviť mal – neboli by v auguste 68 prišli tanky. No nevieme, či by neprišli aj tak. Určite však vieme, že vďaka dubčekovskej slobode prejavu v roku 1968 mal na čom stavať o dvadsať rokov neskôr Gorbačov. Kto čítal moju knihu o Dubčekovi, ten vie, že som toto isté povedal aj v Moskve už v novembri roku 1988, keď ma na svoj „kruglyj stol“ pozval časopis Voprosy literatury: „… už dvadsať rokov bojujeme s veternými mlynmi ,kontrarevolúcie?, ktorú sme údajne odhalili v roku 1968 a ktorú sme potlačili s bratskou internacionálnou pomocou?. A pritom hlavná ,kontrarevolučná? myšlienka Alexandra Dubčeka – socializmus s ľudskou tvárou sa ako vajce vajcu podobá na onen humánny socializmus, ktorý si ako heslo vytýčila sovietska prestavba!“ Časopis Voprosy literatury, potom publikoval moje vystúpenie do bodky presne (iba to naše „ako vajce vajcu“ preložili „kak dve kapli vody“). Keď to vyšlo, poslal som to aj Alexandrovi Dubčekovi a on sa mi revanšoval tak, že sa prišiel pozrieť na Malú scénu SND, na predstavenie mojej hry Skúška. Hoci nežná revolúcia bola ešte ďaleko, publikum ho srdečne uvítalo. A mám sa hádam dnes zriekať toho, čo som si – ako jeden z mála – trúfol vtedy? Ani mi na um nezíde. Svojej „dubčekovskej minulosti“ sa nezrieknem nikdy. No aj odhliadnuc od tohto svojho osobného zážitku tvrdím: ak sa dnes tešíme zo slobody prejavu, nemáme právo zabúdať, že jej základy kládol aj komunista Alexander Dubček.
Aj Nežná revolúcia zanechala nejaký odkaz. Čo podľa vás nám zostalo z nej, pretože dnes sa jej tribúni akosi vytratili a vládnu nám ľudia, ktorí si buď November 89 ani nevšimli alebo boli vtedy niekde v závetrí a čakali. Čo nám teda z toho Novembra zostalo?
Napríklad to, že tu spolu sedíme a slobodne sa zhovárame – tak, ako sme sa kedysi stretli v relácii ČST Co týden dal – bol som tam iba raz – ani neviem, čo som tam vtedy hovoril (smiech). Jednoducho, toto nám zostalo. Pokiaľ je tu toto, tak zostalo strašne veľa! Znova opakujem, Rusi sem kedysi proti slobode slova poslali 500 tisíc vojakov. Ale od nežnej revolúcie až dodnes je už a ešte stále prirodzené, aby sa novinár vyjadroval slobodne. Viem, že politici a novinári sa nemajú vždy radi. No mňa teší, keď zisťujem, že často aj politici hovoria to isté, čo novinári. Nedávno som počul premiéra Fica povedať, že „štát nie je dojná krava a že zbrojárske firmy si nebudú svojvoľne určovať horibilné ceny v presvedčení, že štát im na to naletí.“ A nebojuje azda proti rovnakému nešváru mladá novinárka z Markízy, keď odhalí, že CT-čko bolo predražené?
Myslíte si, že v svojvoľnej cenotvorbe sa skrýva zásadný problém?
Nie som ekonóm a horko-ťažko som sa naučil v škole aj malú násobilku – no aj ako obyčajný občan často žasnem, ako dnes od buka do buka lietajú ceny. Nedávno šla moja dcéra niekam spievať za 50 euro a dozvedela sa, že miestnosť, kde bude koncert, idú kvôli nej ozvučiť za 8 000! Až keď usporiadateľom povedala „veď je tu dobrá akustika, netreba nič ozvučovať“, poslali ozvučovateľov do čerta. Bohužiaľ to takto funguje na každej úrovni – či si dáte placku na trhu, alebo kupujete CT-čko. Bývalý český prezident, pán Václav Klaus nedávno vysvetľoval na TA3, že je v poriadku, keď funguje „zákon nabídky a poptávky“ – ale ja sa pamätám, že to isté hovoril už pred vyše dvadsiatimi rokmi, keď ako príklad „bystrých chlapcov“, čo najlepšie pochopili jeho teóriu, uvádzal Viktora Koženého a akýchsi mladých bankárov z Plzne, po ktorých sa zakrátko zľahla zem. Nuž, teória je asi jedna vec a prax druhá. A tak, opakujem, vždy sa ako občan poteším, keď niekto, či je to politik alebo novinár, si dá tú robotu, aby pristihol na hruškách tú prax.
Na jednej strane je vami spomínaná cenotvorba, na druhej je korupcia a klientelizmus, ktoré sa stali „pracovnou metódou“ mnohých verejných činiteľov. Prekáža vám to takisto?
Samozrejme, že mi to prekáža, aj keď viem, že sa jedujem zbytočne, pretože korupcia je nezničiteľná. Taká naivná korupcia, akú so škatuľou vína predviedol v ČR pán hejtman Rath, je dnes ostatným korupčníkom už len na smiech. Korupcia je nezničiteľná, lebo je vývojaschopná, tá dnešná už je taká sofistikovaná, že sa dokázala bezpečne legalizovať. Mimochodom, neviete náhodou, na čo je dnes u nás toľko analytikov, poradcov a podobných špecialistov? Ja to teda neviem. V iných krajinách, keď si niekto za slušný plat sadne na nejakú stoličku, tak sa od neho očakáva, že na tej stoličke a za ten plat si dokáže problematiku rozanalyzovať a poradiť si aj sám.
Kde sa ale dostali iné hodnoty u nás, napríklad duchovné? Likvidujú ich napríklad aj médiá tým, čo vidíme v televízii – showbiznis, „celebrity“… Kde sa dostali hodnoty, ktoré vyznávala vaša generácia, či možno aj moja generácia?
Znova sa vrátim k tomu Chajámovi – hodnoty boli, sú a budú. Aj keď si ich budeme len šepkať a aj keď ich budú zaznamenávať len naši užitoční neprajníci.
A nie je to napriek tomu deformované, keďže mládež je dnes závislá na iPhonoch, smartphonoch, mobiloch a deti často nevideli živú kravu, či kozu, nevedia odlíšiť jedľu od smreka?
Keby aj to tak bolo (ani v iPhonoch sa totiž nevyznám), ani tak sa o tie deti nebojím. Pred pár dňami som bol v Drahovciach pri Piešťanoch – tamojšie ochotnícke divadlo Dobreta uvádzalo moju hru Z dreva vyrezané. Postarala sa o to duša tamojšej kultúy, pani Blanka Kollárová – aj to suverénne zrežírovala. Je to vyše trojhodinová hra s peknou ale náročnou hudbou Egona Gnotha – a oni to tam dokázali urobiť nádherne, na profesionálnej úrovni! Čo k tomu dodať? Iba dať klobúk dolu. Vyšiel som po predstavení na javisko a poblahoželal som im. Chcel som, aby boli šťastní – veď také blahoželania, to je ich jediný honorár, hoci obetovali na naštudovanie tej hry stovky hodín zo svojho voľného času. Samozrejme zadarmo. A samí mladí ľudia! Nemám byť potom presvedčený, že na Slovensku sa o mládež netreba báť? Nijaké technické a globalizačné vynálezy v nej totiž nedokážu zabiť to slovenské dedičstvo, čo v sebe všetci nosíme, aj keď si to vždy neuvedomujeme. Je to dedičstvo „ústneho podania“, vďaka ktorému sme po zániku Veľkomoravskej ríše prežili ako národná kultúra, aj keď sa na našom území písalo iba po latinsky alebo po maďarsky. Pomenoval som to ešte aj takto: „To, čo ste tu dnes predviedli, sa volá kultúrna sebestačnosť. Slovenskú kultúru zachránili naši predkovia, ktorým na to stačila lúka, na ktorej si zaspievali trávnice, alebo pec, pri ktorej si rozprávali rozprávky. To v nás ostalo dodnes a vy na kultúrnu sebestačnosť našich predkov nádherne nadväzujete…“
Slovenské tradície a kultúra nevymierajú. Dôkazom je napríklad vidiecke divadlo Dobreta z Drahoviec v geniálnom spracovaní hry majstra Feldeka “Z dreva vyrezané”. Foto: archív ĽF
Čiže nie je to také zlé s nami?
Nie, a nikdy nebude, kým bude národ kultúrne sebestačný. Samozrejme, nemám nič ani proti tomu, ak sa vidiek obohacuje aj kultúrou z mestských centier, alebo ak sa Slovensko kultúrne otvára svetu. Ale musí to byť obojstranné a vyvážené. Medziiným — aj finančne. Zase sme pri cenotvorbe. Nemám nič proti tomu, ak Helenka Vondráčková príde spievať do Medzilaboriec – ale ak ten jej jeden koncert vytuneluje na celý rok obecnú kasu, tak potom zas nie je čosi v poriadku. Našťastie sa to, dúfajme, nestáva pričasto. Napríklad v Drahovciach je skvelý starosta, pán Juraj Klein. Na predstavení mojej hry boli aj starostovia z okolitých obcí a počul som ich, ako mu hovorili: „Privez to aj k nám!“ A pán Klein im na to povedal: „Keď to priveziem k vám, bude vás to stáť 600 euro, no keď naložíte svojich občanov do autobusu a priveziete ich sem, máte to za 300 euro!“ Takto vedia rozmýšľať aj navzájom si poradiť dobrí starostovia. Nečudo, že pod takým starostom ako je pán Klein, sa aj divadlu Dobreta podaril malý zázrak. Kultúra nie je až taká drahá, keď sa robí statočne – hoci zas nemala by byť až taká lacná, aby ju museli umelci odhladovať.
Pozrime sa na svet okolo nás. Migračná kríza istým spôsobom spôsobila traumu kultúrnym európskym národom. Ako vnímate vy túto krízu ako človek, ktorý celý život reflektoval osudy ľudí vo svojich veršoch, v próze, či v dramatických dielach?
Je to veľmi ťažký problém, takže mudrovať takto „z izby“si nedovolím. Už len preto nie, lebo iní ľudia sa s tým trápia vecne – a jedno je, či v zasadacích sálach alebo v teréne. Treba sa s tým skrátka vyrovnať aktívne – a ja, čokoľvek by som k tomu povedal, by som riešeniu toho problému iba málo pomohol, a tak hlavne držím palce tým, ktorí sa usilujú zvládnuť to.
To je jasné, ale je to podľa vás stret kultúr?
Stret kultúr je jedna vec, druhá vec je prelínanie sa kultúr. Slovenská kultúra išla hore aj vo chvíli, keď – napríklad – Ján Smrek – podľa mňa bezkonkurenčne, najlepšie na svete – preložil Francoisa Villona. Tu si treba povedať: je to francúzska kultúra a zároveň geniálny slovenský preklad. Takže prelínanie kultúr je obohacujúce. No ak máte na mysli niečo hrozné, ak hovoríme o porušovaní piateho Božieho prikázania, ktoré nájdeme v Biblii aj v Koráne, ak sa dnes v rôznych kútoch sveta realizuje to ľudové príslovie „Kto klame, kradne a kto kradne, ten aj vraždí“… potom už ťažko hovoriť o strete kultúr, to už s kultúrou nemá spoločné nič.
Napriek tomu, my sa s tým musíme nejako vyrovnať, s tým, čo sem zvonka prichádza. Myslíte si, že sa s tým vyrovnávame dobre z pohľadu toho, ako sa správajú naši politici?
To ukáže čas. Niekedy sa zdá, že bojujeme proti znečisteniu mora, hoci nemáme more. Ale to, čo tu nemáme dnes, tu môžeme mať zajtra. Ja niekedy zvyknem čerpať nádej aj zo svojej nevedomosti. Vravím si: „Vyzerá to bezvýchodne, no iste sú východiská, to len ja o nich neviem.“ Nedávno som čítal, že druhú svetovú vojnu pomohol Spojencom vyhrať radar — a že sa to podarilo hlavne preto, lebo jeho rozhodujúci vývoj prebehol tajne. Aj Nemci ho vyvíjali úspešne, no netušili, že Angličania ešte úspešnejšie – že tí ho už vedeli zmenšiť tak, aby mohol byť v každom lietadle. Dúfajme, že ani dnes veda nestojí na mieste a každý potenciálny vrah bude musieť čoskoro rátať s tým, že si ho nájde nejaký radar ešte skôr, než stihne stisnúť spúšť.
Myslíte si, že takto rozmýšľa aj Barack Obama? Že nechce zasahovať tak ako jeho predchodca George Bush?
Prezident Obama takto rozmýšľa, nechce, aby sa stovky vojakov vracali domov v rakvách, dal prednosť tomu, aby Usamu bin Ladina dostihlo a potrestalo iba malé komando – a predsa mu za tento spôsob myslenia, nadávajú do slabých prezidentov. Slušný človek vždy budí na prvý pohľad dojem, že je slabý. Našťaste ja politike nerozumiem až tak dobre ako iní, a preto si môžem prezidenta Obamu vážiť aj za tú jeho slabosť
Myslíte si, že za súčasnej napätej situácie vo svete je nutná dohoda Američanov s Moskvou, či Bruselom v boji s Islamským štátom?
My starší sme sa o tom už za svojho života presvedčili. Za druhej svetovej vojny bola takáto dohoda medzi mocnosťami nevyhnutná a nakoniec viedla k víťazstvu.
Ale principiálne, bude toto nutné, aby sa napríklad aj Rusi s Turkami dohodli aj napriek konfliktu so zostreleným stíhacím lietadlom? Nebude vyšším cieľom poraziť Islamský štát?
Zopakujem, čo som už povedal: neviem všetko a nechcem sa vyjadrovať k veciam o ktorých viem málo. V týchto dňoch sme sa napríklad z médií od prezidenta Putina dozvedeli, že permanentne ide 4-kilometrová kolóna cisterien z Iraku do Turecka, a tam sa to kdesi stráca – a vzápätí od tureckého prezidenta Erdogana, že je to lož, že si to prezident Putin vymyslel, a vzäpätí zas, že turecký prezident sa ide do Moskvy ospravedlniť – ťažko sa na to reaguje. Som predovšetkým básnik a dramatik, a tak je to aj so mnou ako so Shakespearom. Shakespeare v politike neznamenal nič, politika však veľa znamenala v jeho hrách. Vyberte sa na Mikuláša do Slovenského národného divadla na moju hru Ako sa stal Lomidrevo kráľom – tam nájdete celé moje politické myslenie v kocke a ešte sa aj pobavíte, tak dospelí, ako aj deti.