Pavol Janík: Volebné právo pre šesť osôb?

0
volebná komisia (Autor: SITA)

Určite v rozpore s ústavne garantovanými právami. Do parlamentu totiž možno kandidovať iba prostredníctvom politických strán, čo z hry vyraďuje celé spektrum stranícky nezaradených či aspoň na straníckych kandidátkach neprichýlených osobností. Navyše – všetky kandidátky v podstate zostavujú lídri politických strán, teda napríklad pri počte šiestich parlamentných strán si fakticky plnohodnotne uplatňuje v Slovenskej republike volebné právo šesť osôb, ktoré aj priamo či nepriamo disponujú všetkými hlasmi v Národnej rade SR bez ohľadu na princíp, že každého poslanca ústava zaväzuje hlasovať podľa vlastného vedomia a svedomia a nepodliehať nijakému, ani politickému nátlaku.

Pred voľbami vzniká na chvíľu ilúzia, že sa počet osôb, ktoré si plnohodnotne uplatňujú volebné právo, zvyšuje podľa počtu kandidujúcich strán, čiže v určitom roku je to povedzme 18 straníckych bossov, čo je naozaj závratné číslo. Lenže triezvo uvažujúci a aj mierne životne skúsený človek dobre vie, že do parlamentu sa z kandidujúcich strán dostane nanajvýš tretina z uvedeného počtu. Teoretická možnosť prekrúžkovaním posunúť kandidáta, ktorého aj tak na kandidátku designoval stranícky šéf, zo 150. miesta na zvoliteľné miesto je určená tiež iba nerozmýšľajúcim voličom.

Praktickou ukážkou skutočnej vážnosti voličov je narábanie s akademickými titulmi. Podľa pravidiel slušnosti sa tituly buď uvádzajú všetkým ich nositeľom, alebo nikomu. Zoznamy zaregistrovaných kandidátov sa hemžia inžinierskymi a podobnými titulmi, ale na oznámeniach adresovaných voličom sa tituly neuvádzajú, hoci ich majú v občianskych preukazoch, a teda aj v elektronických databázach úradov, ktoré voľby pripravujú.

Komicky vyznieva uvádzanie profesie jednotlivých kandidátov. Aby sa zahmlilo ich skutočné pracovné zaradenie, prípadne fakt, že ide o viacero kolegov z jedného pracoviska, tak sa dočítame, že manažér zo Slovenskej televízie je právnik, že jeden zamestnanec Ústavu slovenskej literatúry s pedagogickou praxou je vedecký pracovník Slovenskej akadémie vied, kým jeho kolega z toho istého ústavu je pre zmenu vedecký pracovník a vysokoškolský pedagóg. Ach, aká to zrazu pestrosť odborníkov, vedcov a univerzitných učiteľov, o ktorých len málokto vie, že v skutočnosti ide o úzky okruh ľudí, ktorí si vybudovali kariéru v kultúre a osobitne v literatúre a priebežne si pôvodné zamestnanecké pozície udržiavajú v zálohe ako útočisko a zároveň ako nástroj na nepatričnú politizáciu a politické skresľovanie literatúry.

Za daných okolností ešte niekoho prekvapí, že rozhľadení ľudia z principiálnych dôvodov nechodia voliť, aby svojou účasťou nezvyšovali zdanlivú legitimitu nedemokratického a protiústavného politického systému?

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

- Reklama -