Posledný mesiac sa čínsky prezident Si Ťin-pching naozaj nenudil. Navštívil Britániu, Vietnam a mal stretnutie aj s taiwanským prezidentom. Dá sa to interpretovať ako akási diplomatická ofenzíva?
Nemyslím, že ide o nejaký náhly nárast aktivity. Čínsky prezident, ale aj ďalší čínski predstavitelia, majú tradične veľmi bohatý program a často cestujú a navštevujú aj krajiny, ktoré väčšinou západní lídri prehliadajú. Si napríklad v minulosti navštívil Fidži, Maldivi alebo Tanzániu. Stretnutie s taiwanským prezidentom Ma Ying-jeoum v Singapure je už menej tradičné – v skutočnosti ide o historicky prvé stretnutie lídrov Číny a Taiwanu od konca čínskej občianskej vojny v roku 1949.
Prinieslo stretnutie lídrov nejaký konkrétny výsledok?
Stretnutie neprinieslo žiadny formálny výsledok v podobe spoločného vyhlásenia alebo dokumentu – čo však nebolo prekvapujúce a bolo to aj vopred oznámené. Ani samotný fakt, že sa stretnutie uskutočnilo, nie je až taký prekvapujúci, aj napriek výnimočnému charakteru. Počas ôsmich rokoch, keď bol Ma Ying-jeou v pozícii taiwanského prezidenta, sa výrazne zlepšili vzťahy medzi dvoma stranami taiwanskej úžiny a o stretnutí sa už diskutovalo minimálne dva roky. Otázkou skôr bolo, za akých okolnosti k nemu dôjde, kedy a čiastočne kde. Osobne ma prekvapilo, že sa stretnutie uskutočnilo až teraz, dva mesiace pred prezidentskými voľbami na Taiwane. Tento fakt kritizovala aj súčasná taiwanská opozícia, ktorá obviňuje prezidenta Ma, že sa buď snaží zvýšiť šancu svojej strany vo voľbách, alebo dokonca zaviazať Taiwan vo vzťahu k Číne spôsobom, ktorý sa nebude dať po voľbách zvrátiť.
Z tohto pohľadu musím povedať, že stretnutie sa nemusí skončiť dobre ani pre stranu KMT, z ktorej pochádza Ma a ktorá vládla Taiwanu s výnimkou obdobia 2000 – 2008, a ani pre Čínu. Nemôžem sa ubrániť pocitu, že Čína opäť nerozumela taiwanským voličom, podobne ako v roku 1996, keď sa snažila ovplyvniť voľby na Taiwane ukážkou vojenskej sily. Aj teraz si myslím, že voliči na Taiwane sa skôr zachovajú rebelantsky a súčasné stretnutie lídrov Číny a Taiwanu len posilní ich tendenciu voliť opozičnú stranu DPP. Myslím, že strana DPP je potom, čo umiernila svoje volanie po okamžitej nezávislosti ostrova, bližšie k názoru väčšiny obyvateľstva na Taiwane ako KMT, ktorá sa zase ako keby posúva smerom k reunifikácii s pevninou, čo sa neteší popularite medzi obyvateľmi Taiwanu.
Čo chcú samotní Číňania z Taiwanu, ktorí sa od Číny oddelili pred 66 rokmi? Jednotu s Čínou alebo nezávislosť?
Na túto otázku sa, samozrejme, nedá jednoznačne odpovedať, už samotný pojem “Číňania na Taiwane” je kontroverzný. Obyvatelia Taiwanu sú v skutočnosti etnickí Číňania, ktorí hovoria po čínsky a väčšina z nich sa aj hlási k čínskej kultúrnej identite. Na druhej strane sledujeme trvalý rast ľudí, ktorí sa identifikujú len ako Taiwanci alebo Taiwanci a zároveň Číňania, a klesá počet tých, ktorí sa identifikujú len ako Číňania. V prieskumoch verejnej mienky väčšinou vyhráva zachovanie statu quo – Taiwanci vedia, že vyhlásenie nezávislosti by viedlo ku konfliktu s Čínou. Počet tých, ktorí chcú jednotu s Čínou, je nízky a klesá.
USA vyslali k Spratleyho ostrovom, ktoré si Čína nárokuje, torpédoborec. Čína USA varovala, že takéto kroky USA môžu viesť k vojne. Provokujú USA Čínu alebo má Čína neoprávnene nároky?
V prvom rade ani nie je úplne jasné, čo si Čína v Juhočínskom mori presne nárokuje, nakoľko Čína nikdy presne neuviedla, čo presne znamená jej tzv. deväťbodová línia a kadiaľ presne vedie. Treba však povedať, že tento čínsky nárok nie je nijako nový – v skutočnosti je starší ako komunistická Čína a prišla s ním ešte Čínska republika a KMT, teda režim, ktorý sa po roku 1949 presťahoval na Taiwan. Napriek tomu, že tieto čínske nároky neboli nikdy medzinárodne uznané, nie je presné označovať dnešnú Čínu za expanzívnu – Čína nezväčšuje svoje nároky, len ich začína asertívnejšie obraňovať, najmä v Juhočínskom mori. To sa, samozrejme, nepáči ostatným nárokujúcim štátom, ktoré zase majú podporu od USA. V rámci demonštrácie, že USA neuznávajú čínske nároky okolo Spratleyho ostrovov (konkrétne okolo novobudovaných umelých ostrovov), USA vyslali svoje lode, aby preplávali okolo ostrovov a tým nastavili precedens. Z pozície Číny, samozrejme, ide o provokáciu, z pohľadu medzinárodného práva je to však štandardná vec.
Ako je vôbec možné, že Čína si nárokuje prakticky celé Juhočínske more, keď túto vodnú plochu fakticky obkolesujú Vietnam, Indonézia, Malajzia, Brunej a Filipíny?
Čína svoj nárok zakladá na mape z roku 1946, ktorá znázorňuje okruh okolo väčšiny Juhočínskeho mora. Čínska argumentácia nie je príliš jasná a Čína dodnes stavila skôr na „strategickú nejednoznačnosť“. Dá sa však dedukovať, že Čína argumentuje historickým právom, teda že ostrovy (a možno aj more) jej historicky patrili. Z pohľadu suverenity ostrovov nie je dôležité, ako ďaleko sú od Číny a ostatných štátov, dôležité je, kto vie dokázať, že ich historicky spravoval. Problémom však je, že to sa jednoznačne nebude dať. Ďalším problémom je fakt, že v mnohých prípadoch nejde o skutočné ostrovy, ale len o útesy, alebo dokonca útesy pod úrovňou mora. Pre každý z týchto útvarov platia iné implikácie v rámci medzinárodného práva a táto klasifikácia je následne dôležitá pre to, kto má právo využívať aký rozsah Juhočínskeho mora. Je však otázne, do akej miery bude medzinárodné právo rozhodovať o tomto spore – Čína nesúhlasí s práve prebiehajúcou arbitrážou pri súde v Haagu, ktorú iniciovali Filipíny.
Číňania sú vraj mierumilovnejší ako Američania. Je to pravda?
Toto je otázka, na ktorú sa ťažko dá odpovedať neutrálne. Pravdou je, že Číňania si o sebe skutočne myslia, že sú mierumilovní a vnímajú tak aj svoju históriu. Pravdou na jednej strane je, že historicky vo východnej Ázii bolo podstatne menej medzinárodných konfliktov ako v Európe. To bolo najmä preto, že Čína bola ďaleko mocnejšia ako ostatné krajiny, ktoré formálne uznávali v určitej miere čínsky primát – hovoríme tak o sinocentrickom systéme na vrchole s čínskym cisárom, ktorého považovali za „syna nebies“. Táto čínska hegemónia v histórii, ktorá bola skutočne postavená skôr na ekonomických a kultúrnych faktoroch ako na hrubej vojenskej sile, dokázala zabezpečiť relatívny mier medzi jednotlivými subjektami. Na druhej strane však vo vnútri Číny dochádzala veľmi často k vojenským konfliktom medzi regionálnymi a inými jednotkami. Tieto konflikty boli podľa niektorých výskumov častejšie a masívnejšie ako historické európske vojny. V konečnom dôsledku sa tak na otázku nedá odpovedať jednoznačne a je potrebné vnímať jej komplexnosť, vrátane špecifickej historickej skúsenosti a súčasnej historickej pamäti.
Čínska ekonomika rástla v treťom štvrťroku tempom 6,9 percenta, čo je najpomalšie od finančnej krízy. Naráža Čína na limity vo svojom hospodárskom raste?
Čínska ekonomika rástla od konca 70. rokov až donedávna, s výnimkou finančnej krízy, priemerne takmer 10 percent HDP ročne. Súčasné spomalenie je v prvom rade dôsledkom, že úroveň čínskej ekonomiky sa za toto obdobie významne zvýšila a je prirodzené, že sa rast bude spomaľovať, ako sa bude ekonomika ďalej rozvíjať. Súčasný rast je však stále ďaleko vyšší ako v rozvinutých štátov a patrí medzi najrýchlejšie vo svete aj spomedzi rozvojových štátov, aj keď je pravda, že India by mohla budúci rok rásť o niečo viac. Celkovo by som preto nerobil veľké závery z úrovne rastu. Na druhej strane čínska ekonomika má kopec problémov, ktoré musí riešiť a je pravdepodobné, že tieto problémy budú do budúcnosti rast ďalej spomaľovať. Environmentálna situácia prezentuje stále viac niečo, čo je možné vnímať ako limit. Ďalšia diskutovaná otázka je, do akej miery dokáže autoritatívna vláda ďalej reformovať a rozvíjať ekonomiku bez toho, aby otvorila politický systém. Otázkou je aj to, či Čína dosiahne úroveň rozvinutého štátu pred tým, ako jej populácia zostarne alebo nie. Z tohto hľadiska sa však zdá, že to tak nemusí byť, a Čína sa môže stať prvým zostarnutým rozvojovým štátom.
Čína zrušila politiku jedného dieťaťa, pričom odteraz budú môcť mať všetky rodiny dve deti. Prečo sa krajina drží aj tejto hranice, keď jej demografické vyhliadky nie sú práve najlepšie?
Čínske politiky kontroly pôrodnosti boli komplexnejšie, ako sa môže zdať z termínu „politika jedného alebo dvoch detí“. Rodiny z vidieka a etnické národnosti napríklad mohli mať vždy viac detí, a aj ďalší si mohli dovoliť mať ďalšie deti za určitý poplatok. Domnievam sa, že hranica dvoch detí je skôr symbolická a zmena z jedného dieťaťa nebude mať príliš razantný vplyv. Mnohí Číňania jednoducho druhé dieťa tak či tak nechcú, alebo si ho nemôžu dovoliť. Pre iných zase ani táto hranica nebude platiť a budú mať detí viac. Pretrvávanie formálnej politiky zase môže byť spojené aj s existenciou veľmi vplyvných úradov vo vláde, ktoré majú plánovanie rodín na starosti a ktoré logicky lobujú v prospech existencie politiky.
