Kde ste boli počas 17. novembra 1989 a ako ste sa zapojili do študentského hnutia?
Odmalička som vraj bola rebel. Od puberty, som sa vyhrážala, že emigrujem, lebo som sa cítila v tom systéme neslobodná. Potom sa mi začal zhmotňovať môj sen tým, že som sa dostala na VŠMU a moja nesloboda už nebola v prvej línii, ale na jeseň v 1989 sme boli v poslednom ročníku a tlak v spoločnosti začal nadvihovať pokrievku na hrnci. Prvá bola „sviečková manifestácia“. Začiatkom novembra sme odpremierovali predstavenie Kartotéka T. Rózewicza v režii. Miloša Lauka. Kto pozná tohto dramatika, vie si predstaviť, v akom duchu sa predstavenie nieslo. Zrazu sa stalo niečo, čo sa na VŠMU ešte nikdy nestalo. Zakázali nám hrať ďalšie predstavenie!!! Boli to akoby posledné kvapky, pretože v týchto bobtnajúcich náladách o týždeň prišli správy z Prahy o demonštrácii a zavraždenom študentovi. Hrniec vybuchol. Najbližší sme sa dali počas noci dohromady a ráno sme stáli na nádvorí VŠMU so správami o pražských udalostiach. V podstate celoslovenská vlna „nežnej revolúcie“ sa zrodila v tom momente, na tom mieste aj vďaka tomu, že vtedajší náš rektor Miloš Jurkovič sa postavil za nás. Náš postoj bol schválený a podporený rektorom a veci sa začali veľmi rýchlo diať.
Jana Hubinská (v strede) sa od začiatku zapojila veľmi aktívne do študentského hnutia (archív J. Hubinskej)
Čomu najmä ste sa v tomto hektickom období venovali?
Rozmnožovali sme materiály, ktoré sme dostávali z Prahy. Zo začiatku sa všetko písalo v kópiách na písacích strojoch, pretože sme nemali počítače ani tlačiarne. Potom sme to samozrejme roznášali kade-tade, aby sa ľudia dozvedeli, čo sa vlastne deje, informovali celé Slovensko, robili výjazdy, prijímali a kontrolovali dary a ľudí, ktorí k nám chodili do školy, organizovali sme generálny štrajk, študentský vlak cez celu republiku na východ, liečili vyčerpaných… Milión činností. U nás v škole bol vytvorený koordinačný výbor všetkých vysokých škôl a na začiatku u nás sídlila aj VPN. Bolo to mravenisko s dvadsaťštyrihodinovou prevádzkou. Obdobie boja s vidinou slobody. Zopár týždňov všade vládla ľudská súdržnosť, láska, pomoc… Spájal nás spoločný jednotný nepriateľ.
Prečo si myslíte, že po Novembri 89 ovládli slovenskú politiku ľudia, ktorí mali s Novembrom 89 len veľmi málo spoločného (Mečiar, Čalfa, Čič) a neboli nositeľmi spoločenskej zmeny?
Začiatočnú politickú moc chytili do rúk ľudia, ktorí sa na politickú scénu zaradili v rámci svojich možností, vedomostí a schopností… Dnes je to už všetko diskutabilné. Keby som mala hovoriť z pozície študenta, dvadsaťšesť rokov dozadu, tak by to vyzeralo asi úplne inak. Razila som teóriu takého vizionárstva, že ľudstvo v 20.storočí nemôže byť také hlúpe, aby naskočilo na základné chyby. Čiže ako idealista som si vymyslela systém, ktorý mal fungovať dokonale.
Na čom mal byť tento systém založený?
Bolo to jednoduché. Nechať to dobré, čo bolo v socializme a zobrať to dobré z kapitalizmu. Bola som taká zapálená pre zmenu systému, že som bývala v škole štyri mesiace. Drobný vojačik v iluzórnom útoku. V polovici júna 1990 som dohrala derniéru absolventského predstavenia a odišla na muzikálovú školu do Varšavy. Po návrate som si uvedomila, že môj sen o dokonalom svete je mŕtvy. Všetko zrazu „fungovalo“ akosi inak. Možno to bol vtedy iba pocit, ale už rok po revolúcii sa netvorila demokracia, ale anarchia. Zo socializmu sa nenašlo nič dobré a z kapitalizmu prišli ako prvé mafiánske praktiky. Ľuďom sa zalepili oči množstvom drobných materiálnych vecí, otvorenými hranicami a zdanlivou ekonomickou i spoločenskou slobodou. Spoločenská zmena? Áno nastala. Chopili sa jej ľudia, ktorí boli ekonomicky, spoločensky, intelektuálne rozhľadení, politicky sa profilujúci počas behu. Samozrejme, česť výnimkám, ale aj tak spustená lavína ekonomicko -politického vývoja bola silnejšia.
Sny mladej ženy o lepšom svete sa však už necelý rok po Novembri '89 začali rozplývať (archív J. Hubinskej)
Podľa vás vývoj po Novembri 89 bol jediný možný? Kde sa urobili chyby, pretože sa neuplatnili lustrácie, neurobila sa hrubá čiara, prebehla divoká privatizácia. Boli to chyby, ktoré nemali byť?
Boli to chyby, ktoré sa museli vlastne stať. Pretože slúžili niekomu, kto bol viac v obraze ako ktokoľvek iný, kto vtedy stával na námestiach za vidinou demokracie a lepšieho života. Boli to chyby, ktoré slúžili jednotlivcom a moci. Jednotlivcov, pretože vďaka tomu sa mohlo rozvíjať všetko to, čo sa rozvíjalo, rozvíja a bude sa rozvíjať ďalej. Čo je samozrejme pozitívne, len dnes vidíme, že to bolo vo veľkej miere dvadsaťšesť ročné rabovanie v zmysle: „paragraf je preto kľukatý, aby sa dal obísť“ a „spravodlivosť je slepá“. Naučili sme sa viac klamať ako hovoriť pravdu, viac hovoriť ako robiť, chceme byť tým, čím nie sme, hanbíme sa za prirodzenosť… Sloboda nie je anarchia, ale je to nesmierna zodpovednosť robiť tak, aby každý zodpovedal za svoje činy a uvedomoval si aj vplyv následkov svojich činov.
Akým smerom sa uberá súčasný vývoj na Slovensku a čo zostalo z odkazu Novembra 89?
Myslím si, že z odkazu Novembra 89 nezostalo nič! Nechce sa mi hovoriť o vládach, politikoch či stranách, ktoré boli, alebo sú na našej politickej scéne. Je to čím ďalej tým väčšia celosvetová fraška. Slovensko nie je výnimkou, lebo niekoľko stoviek ľudí manipuluje zákonmi, ekonomikou, mienkotvornosťou ľudí. Platforma, kde vládne falošná arogantná politicko-ekonomická hra, vzťahy s úsmevmi alebo bez nich za účelom nakloniť si voliča a roky škadalizovania, kto je väčší zlodej. Opäť podotýkam, že česť výnimkám. Hovorí sa, že „ryba smrdí od hlavy“. A tak to aj je, honba za ziskom, mocou a vlastnou dôležitosťou sa odzrkadľuje všade ako mesiac, ktorý vrhá svoj obraz na hladinu tečúcej rieky. Kdesi v diaľke sa stráca v tme chaosu a dezilúzie. Nie som pesimista ani konšpirátor, ani xenofób. Som len človek, ktorý žije svoj život podľa základných hodnôt, vníma životy iných ľudí, národov aj náboženstiev, váži si každého, kto niečo vie, chodí s otvorenými očami a naučil sa počúvať.
Veľa súvislostí o našej minulosti pochopila ako hlavná ženská postava v slávnom seriáli Zdivočelá země (na snímke v strede, vľavo Jiří Schmitzer)
Napriek istej skepse, máte motto, ktoré vám dáva aj trochu optimizmu?
V rámci ktoréhokoľvek umenia a osobne mojej profesie som bola presvedčená, že herectvo je poslanie, že je to rehoľa, že máme možnosť poukazovať na to, čo je v spoločnosti zlé, že máme dar obohacovať ľudí emočne i intelektuálne, podporovať hodnoty, stavať ideály, zhmotňovať sny… Že máme čosi, čo je celoživotná práca duševného vlastníctva. U niekoho jednoduchšia, u niekoho zložitejšia, ale nikdy nekončiaca práca. Kedysi sa pri emigrácii s takouto preukázateľnou ľudskou „nadhodnotou“ dostávalo predčasne občianstvo. Politici pokojne alibisticky povedia, že stav, v ktorom sa ocitá dnešný svet, je prirodzený vývoj človeka! Nemôžem s tým súhlasiť, lebo ľudia sa podľa nastavenia spoločnosti a kultúry v spoločnosti dajú formovať. Bohužiaľ, vo vývoji celosvetovej mamony ideme z kopca dolu. A to ma strašne mrzí…
A mali ste aj nejakú hereckú príležitosť, kde ste si mohli všetko to, o čom píšete, aj viac uvedomiť?
Prežila som si to v období počas sedemnástich rokov v televíznom seriáli Zdivočelá země, systém a dobu, ktorú som nezažila reálne. Z pohľadu scenáristov od druhej svetovej vojny až po revolúciu v 1989. A keďže som veľmi empatická herečka a hrala som hlavnú ženskú postavu Ilony Maderovej, tak som si to prežila z tej ťažšej stránky. Že sme ako postavy prežili, je pravda, ale čo sme prežili. To bolo veľakrát na hranici ľudskosti a dôstojnosti. Ľudia sú nepoučiteľní a často mám pocit, že sa prakticky v trošku pozmenenej forme opäť všetko opakuje. Nemám rada pokrytectvo, nemám rada lož, som človek, ktorý potrebuje byť slobodný, ale nesmie byť klamaný. To ma uráža. Milujem slobodu a krásno, ale to neznamená, že tolerujem klamstvo, manipuláciu a nevidím ohavnosti či bolesť. Relatívne mi nič nechýba, ale to neznamená, že sa ma netýka ťažká situácia iných…
