Fakt, že násilie vychádza z moslimského sveta ešte neznamená, že toto násilie je produktom náboženstva. Myslí si to Manal Omarová, veriaca moslimka a viceprezidentka centra Centra pre Blízky východ a Afriku, ktoré funguje v rámci Inštitútu mieru Spojených štátov.
Vo svojom článku pre Foreign Policy tvrdí, že násilie extrémistov, ktoré zachvátilo väčšinu moslimských krajín, vrátane Iraku, Sýrie a Pakistanu, je dôsledkom komplexných politických a spoločenských príčin. Tie zahrňujú koloniálne dedičstvo, mocenskú politiku svetových veľmocí a umelé hranice, ktoré boli v regióne vytvorené. Násilie majú vraj na svedomí oficiálne štruktúry, ktoré uprednostňujú iba niekoľkých vyvolených, ako aj samotný kolaps štátnych inštitúcií. „Náboženstvo je určite súčasťou tejto zmesi, predovšetkým v prípade zraniteľných národov, ktoré sú ovládané autoritatívnymi režimami,“ konštatuje politologička. Islam však svoju násilnú úlohu podľa nej začína zohrávať až vtedy, keď je rôznym spôsobom zneužitý a zmanipulovaný.
Západné štáty sú na vine, nie Korán
Omarová obviňuje západné štáty z toho, že zohrali dôležitú rolu pri vzniku extrémistických hnutí. „Vznik Islamského štátu viac súvisí s tým ako zahraničná politika USA zmenila región než s Koránom… Keď sa v roku 2003 rozhodli USA rozpustiť irackú armádu, mnohí irackí dôstojníci a armádni odborníci sa ocitli bez práce, dnes títo ľudia pomáhajú Islamskému štátu dobývať územia,“ myslí si autorka.
Ďalším dôvodom rastúceho radikálneho islamu má byť pokračujúca americká podpora Izraelu, ktorý podľa autorky nelegálne buduje osady na západnom brehu Jordánu.
Nezamestnaní radikáli
Omarová ďalej konštatuje, že okrem medzinárodnej politiky je na vine aj neschopnosť štátov v moslimskom svete zaistiť svojim občanom základné práva a služby. Podľa tejto interpretácie je teda skutočným hýbateľom náboženského extrémizmu nie náboženstvo samotné, ale skôr nezamestnanosť, nedostatok príležitostí či korupcia.
Islamistické organizácie, ako sú Islamský štát alebo front al-Nusra na tieto potreby reagujú, pričom sa ďalších ľudí a bojovníkov snažia privolať sľubovaním najrôznejších sociálnych výhod. Islamistické skupiny však nesľubujú iba zamestnanie a sociálnu podporu, ale aj vytvorenie utopického štátu založenom na presadzovaní práva podľa ich „zvrátenej“ interpretácie islamu. Islam sa teda podľa argumentácie autorky stáva nástrojom získania podpory podobne ako ním v Európe bol, a do istej miery stále je, nacionalizmus. Bez prítomnosti .
Omarová zdôrazňuje, že tí, ktorí tvrdia, že islam je vo svojej podstate násilné náboženstvo, zabúdajú na to, že viac ako miliarda a pol moslimov žije v mieri. Zároveň títo kritici islamu ignorujú skutočnosť, že náboženské násilie nie je novinkou a nie je cudzie ani kresťanstvu alebo budhizmu. Zmieňuje pritom budhistických nacionalistov zo Srí Lanky a Barmy, ktorí podnecujú násilie voči miestnym moslimom.
Nie je jeden islam
Politologička taktiež pripomína, že sú to práve umiernení moslimovia v Iraku a v Sýrii, ktorí nesú hlavnú ťarchu bojov proti Islamskému štátu. Islam totiž nie je monolitický, ale ide o rozmanité náboženstvo s rozdielnymi prúdmi, podobne ako v prípade kresťanstva. „Je ironické, že tí ktorí trvajú na tom, že Islamský štát je prirodzeným dôsledkom islamu, vyznávajú vlastne rovnako úzke pojatie tohto náboženstva ako jeho prívrženci.“
„Neviňme preto islam,“ tvrdí Omarová. Nemusí sa vraj oplatiť vyhadzovať milióny dolárov na podporu takzvaných umiernených moslimských klerikov a inštitúcií, keď jadro problému neleží v islame, ale v štrukturálnych súvislostiach medzinárodného usporiadania a v socioekonomických zlyhaniach štátov.
Problém je v islame
Fundamentálne opačný názor však má svetoznáma exmoslimská holandsko-somálska autorka Ayaan Hirsi Aliová, ktorá pripomína, že po 14 rokoch od útokov na dvojičky sa situácia iba zhoršila. Islamský štát si neohrozene vedie v Iraku a v Sýrii, islamistické skupiny sa cítia ako doma aj v Líbyi a Somálsku a Boko Haram pácha neopísateľné zverstvá v Nigérii.
Ušetrené nie sú ani západné krajiny, ktoré čelia domácemu islamistickému terorizmu, čo dokazujú prípady ako útok na Bostonský maratón, zavraždenie britského vojaka Lee Rigbyho, teroristický útok v blízkosti kanadského parlamentu, vyvraždenie redakcie Charlie Hebdo či islamistický útok na náborové stredisko v americkom Tenessee.
Tri skupiny, ktorá zvíťazí?
Hirsi Aliová tvrdí, že treba rozlišovať tri skupiny moslimov. Prvú skupinu nazýva medinskí moslimovia. Ide o fundamentalistov, ktorí nasledujú príklad Mohammeda, keď pôsobil v Medine. Tí chcú vytvoriť štát na princípoch práva šaría, pričom tento systém nechcú aplikovať iba na seba, ale aj na všetkých ostatných.
Druhú skupinu autorka nazýva moslimami z Mekky. Ide o väčšinu moslimskej populácia, ktorá je lojálna k svojmu náboženskému presvedčeniu, oddane vyznáva svoju vieru a pritom neinklinuje k násiliu alebo netolerancii k ľuďom iných vierovyznaní. „Sú to zákony dodržujúci ľudia, ktorí však nechcú priznať, že netolerancia a násilie je zakorenené v moslimských svätých textoch,“ píše Aliová.
Zároveň sa tu však podľa autorky v poslednej dobe vytvára posledná, tretia skupina moslimských reformátorov, ktorí presadzujú jasné oddelenie islamu od politiky. Títo ľudia si uvedomujú, že islam sa musí zmeniť, ak moslimovia nechcú byť odsudzovaní za nekonečný kruh násilia, ktorí vyznávači ich náboženstva páchajú.
Budúcnosť islamu podľa Hirsi Aliovej závisí od toho, ktorá z menšinových skupín (medinskí Moslimovia alebo reformátori) získa podporu umiernenej väčšiny. Zameriavať sa iba na prejavy násilného extrémizmu by podľa nej totiž znamenalo riešenie symptómov, pričom jadro problému vraj leží v samotnej doktríne islamu.
Pozrite sa na Mohameda
Prečo si toto Aliová myslí? Stačí sa vraj pozrieť na samotného proroka Mohameda. Ten, keď bol ešte v Mekke, vyzýval miestnych obyvateľov, aby sa zriekli starých bohov a prijali islam. Zároveň hlásal potrebu charitatívneho správania sa ako napríklad starostlivosť o vdovy a siroty. V Mekke sa mu však moc nedarilo, pričom na vieru obrátil iba malý počet Arabov. Nakoniec bol nútený utiecť do Mediny, kde sa spojil s miestnymi bojovníkmi, a začal viesť vojny.
Na podporu svojho argumentu používa Aliová citáty z Koránu, ktoré sa vzťahujú práve k Mohamedovmu medínskemu obdobiu ako napríklad konštatovanie, že Alah si viac cení tých, ktorí bojujú, než tých, ktorí sedia doma alebo radu, podľa ktorej by moslimovia „Bojovať proti tým, ktorí neveria v Alaha ani v súdny deň.“ V Hadíse, ktorý je uchovávanou zbierkou výpovedí o činoch a skutkoch proroka Mohameda, sa zasa píše o istom židovskom kmeni s názvom Banu Qurayza, ktorý si prorok podrobil. Mužov sa Mohamed rozhodol popraviť, pričom ženy a deti predal do otroctva. Korán aj Hadís teda podľa Aliovej dokazujú, že vojna a násilie proti neveriacim má v islamských textoch svoje pevné miesto.
Mekka či Medina?
Otázka teda nie je postavená tak, že či je islam náboženstvo mieru alebo vojny, ale ktorého Mohameda budú moslimovia nasledovať. Toho z Mediny alebo toho z Mekky?
Toto by mali podľa autorky vziať do úvahy tí západní apologéti islamu, ktorí všetku vinu za islamistické násilie zhadzujú na chudobu, kultúrnu izoláciu či dokonca údajnú diskrimináciu moslimov. Doktrína, že islam samotný nikdy za nič nemôže, je podľa Aliovej fakticky oficiálnou politikou západných vlád. Aliová tvrdí, že tento prístup jednoznačne zlyhal, pričom dôkazy sú všade okolo nás. Islamizmu sa nezbavíme, pokiaľ sa budeme tváriť, že k násiliu vyzývajúce pasáže islamských textov neexistujú, alebo že s islamom nemajú nič spoločného. Problém radikalizácie podľa autorky začína už mešitách a školách, kde imámovia hlásajú neznášanlivosť, netoleranciu a dodržovanie islamu z Mediny.
„Nezvíťazíme nad ideológiou z Mediny tým, že zastavíme samovražedného atentátnika tesne pred tým, ako sa odpáli… Ďalší ho čoskoro nahradí. Nezvíťazíme tým, že zničíme Islamský štát, al-Káidu, Boko Haram alebo al-Šabáb. Nová radikálna skupina vznikne niekde inde. Zvíťazíme iba tak, že sa začneme ideológiou islamistického extrémizmu zaoberať, a že budeme odporovať jej posolstvu smrti, netolerancice a honbou za posmrtným životom naším oveľa lepším posolstvom života, slobody a honby za šťastím,“ dodáva Aliová.
