Jedným z úspešných pašerákov je aj Cisse Mahamadou, ktorý podniká cestu do Líbye raz týždenne, vždy s asi tridsiatimi cestujúcimi. Spoločne musia najprv prekonať dlhú a namáhavú vzdialenosť cez Saharu. „Ja sa cítim na Sahare ako doma. O iných to neplatí, takže sa tam môžu ľahko stratiť. Raz im dôjde palivo, inokedy voda a ďalšie nebezpečenstvo predstavujú tiež džihádisti a zlodeji. Ak budú mať šťastie, tak ich len okradnú. V opačnom prípade ich všetkých pozabíjajú,“ hovorí dvadsaťpäťročný mladík reportérovi britského denníka. Každú noc dorazia do Agadezu stovky nových migrantov. Miestne úrady odhadujú, že do konca tohto roka ich bude spolu 100 000. Mnohí z nich sa vydajú na desiatky hodín trvajúcu cestu starými autobusmi, ale to najhoršie majú ešte len pred sebou.
Ako líči reportér Kingsley, Agadez predstavuje bludisko nízkych hlinených stavieb, nad ktorými vyčnieva 27 metrov vysoký minaret. Domy sú väčšinou jednopodlažné a nemajú okná. Asi päťdesiat z nich využívajú na svoje účely pašeráci ľudí. Keď dorazia migranti na miesto, ujmú sa ich pašeráci a začína vyjednávanie. „Bežná cena za dopravu na hranice s Líbyou stojí v prepočte asi 166 libier. Jeden z cestujúcich mi však povedal, že zaplatil takmer dvojnásobok. Mahamadou tvrdí, že on vyberá od každého len 55 libier. Aj táto suma je však stále vyššia, než si v západnej Afrike zarobí človek za celý mesiac. Podľa Medzinárodnej organizácie pre migráciu väčšina Afričanov neuteká pred vojnami, ale chudobou,“ uvádza Kingsley.
Celý text si môžete v angličtine prečítať TU
Nigerský inštalatér Paul Ohioyah si na cestu do Európy požičal skoro 2 000 libier. „Doma som nezarobil ani na bežnú stravu. Mesačne som mal tak dvoch zákazníkov. Kým som si našiel ďalšieho, peniaze už boli dávno preč. Bude lepšie, keď zomriem tu, než aby som sa vracal domov,“ zdôveril sa tridsaťjedenročný dobrodruh. Jeho priateľ, tridsaťtriročný inžinier Ojeomokhai Felix, používa ešte silnejšiu rétoriku. „Je lepšie žiť v krajine, kde zúri vojna, než v Nigérii. Ľudia tam zomierajú od hladu či preto, že nemajú peniaze na lieky. Keď predáte svoj dom za 3 000 libier, tak už sa späť skrátka nevrátite.“ Pašeráckemu biznisu sa darí aj preto, že veľa policajtov berie úplatky. Mahamadou platí na každom z troch kontrolných stanovíšť úplatok vo výške 11 libier za každého pasažiera.
Miestne úrady aj polícia pripúšťajú, že je takmer nemožné výrazne obmedziť pašerácky biznis. Niger patrí k najchudobnejším krajinám sveta a pašovanie sa v Agadeze považuje za jednu z mála finančných istôt. Ešte pred ôsmimi rokmi sem zvykli chodiť turisti, ale vlna berberských povstaní a rozmach bunky al-Káidy cestovný ruch náhle zastavili. Mnoho cestujúcich po ceste do Líbye okradli a niektorí sa stali aj terčom násilia. Napriek tomu ich to neodradí od ďalších pokusov dostať sa do Európy. Podľa prevádzača Mahamadoua Európanom v žiadnom prípade nepomôže budovanie plotov. „Ani elektrické ploty nemajú šancu zastaviť migráciu. Títo ľudia trpia a budú cestovať kamkoľvek, kde môžu nájsť len o trošku lepší život. Jeden z mojich cestujúcich mi nedávno povedal, že Európa má vzhľadom na svoju koloniálnu minulosť povinnosť prijať všetkých afrických migrantov s otvorenou náručou,“ uzavrel Mahamadou.
