Najmä v polovici 90-tych rokov, ale ešte aj začiatkom tohto tisícročia boli slovenské médiá plné politického humoru. Prečo v roku 2015 politická satira prakticky vymrela?
Oficiálne sú tri verzie vysvetlenia. Teda aspoň čo som ja počul ako humorista a čo mi vyplynulo z toho, čo mi povedali diváci, pre ktorých bol humor určený. Prvá je taká, že ho bolo príliš veľa. Možno hovoriť o nejakom roku 2004, teda 11 rokov dozadu, keď sme ešte pracovali v súkromnej televízii a potom nás poslali odtiaľ preč, zrušili nám reláciu a odvtedy – hovorím za seba – nikto nás nevyzval na spoluprácu na takomto druhu humoru, lebo sa tvrdilo, že už je tej politickej satiry príliš veľa, že sú tým diváci presýtení, že treba niečo iné, čo sa aj stalo. To je prvá verzia.
Aká je tá druhá verzia?
Tá je taká, že údajne politický humor alebo politická satira nič nevyriešili. Že darmo sme tých politikov kritizovali, prišli ďalší a tí boli ešte horší, teda politická satira údajne nič nerieši a diváci a poslucháči sú ňou údajne presýtení.
A tretia verzia ako znela?
Podľa mňa tá je asi najpravdepodobnejšia, že sa zmenili diváci, vyrástla nám iná generácia divákov, ktorí už tú politickú satiru nevnímajú ako takú. Nemajú nejaké väzby v minulom režime, nevedia sa vyznať v politike, nevedia, kto je to Vladimír Mečiar, aký je rozdiel medzi nim a napríklad Mikulášom Dzurindom, alebo aký je rozdiel medzi Jánom Slotom a Robertom Ficom. Jednoducho, že ich politika nezaujíma, a potom sa zmenili vlastníci médií.
Čo v praxi znamená práve tento dôvod, teda aký to má súvis s médiami?
Všetci vieme, komu dnes patria napríklad televízie. A tie televízie, ako všetci dobre vieme, patria istým ľuďom, ktorí podľa mňa vlastnia aj politické strany. To je podľa mňa asi aj najpravdepodobnejšia verzia, prečo dnes politický humor nikto nechce, lebo je to ako za socializmu: “O čom sa nehovorí, to neexistuje”. Jednoducho, načo by si púšťali blchy do kožucha… Keď ich už raz odtiaľ vyhnali, a to sme boli my. Vieme, komu patrí televízia TA3, vieme, komu patrí JOJ-ka, vieme, komu patrí Markíza a vieme aj to, komu patrí štátna RTVS – tá vždy patrila víťaznej politickej strane. Oni jednoducho nepotrebujú ten humor! Načo by to robili? Aby platili niekomu za to, aby ich kritizoval a odhaľoval ich chyby? To je predsa nezmysel!
V 90-tych rokoch bol boom politickej satiry, bolo tu viacero „vďačných“ politických objektov. Politickú satiru robili okrem vás najmä Jaro Filip, Stano Radič, Števo Skrúcaný, Miro Noga, Milan Markovič či Oliver Andrássy. Bolo vtedy zložité robiť si z politikov „srandu“? Neurážali sa? Vedeli to brať s nadhľadom?
Hnevali sa skôr ich voliči, to bolo na tom najhoršie. Politici sa, samozrejme, tiež hnevali a viem, že sme im dobre liezli na nervy. Ale buď nás prehliadali, alebo sa tvárili, že si to vôbec nevšímajú, no ale išlo to spätne cez občanov, cez ich voličov. Slovensko a ešte predtým Československo bolo rozdelené na dva tábory. Doma mám jednu veľkú papierovú debničku od banánov, ktorú mám plnú anonymných listov. Vtedy sa ešte listy písali… V druhej mám zasa kopu takých dobroprajných. Občas si v tom zalistujem a pozriem sa, aký som bol významný človek (smiech). Niektorí ma dokonca tak nenávideli, že sa mi vyhrážali smrťou a to isté mal Stano s Jarom a všetci ostatní kolegovia. Markovič mal dokonca aj nejaké súdy, kde ho žalovali – tuším Slobodník – bývalý minister kultúry a školstva od Mečiara. Išlo o to, že nás to bavilo.
Zrazu z ničoho nič tu politickú satiru nemáme. Kedy nastal ten útlm a zlom?
Ako som už spomínal, útlm nastal v roku 2004, možno ešte predtým v roku 2002, keď sa zopakovala Dzurindova vláda. Mnohí diváci vtedy začali tvrdiť a ja o tom píšem v knihe Stano Radič – majster nenápadnej pointy, prečo vlastne ten humor zakapal. Mnohí ľudia vtedy hovorili, že už si zvolili iných a zdá sa, že títo nie sú lepší, ako boli tí predtým. Vždy som na to hovoril: Viete, nikdy žiadna politická satira neprinútila žiadneho politika, aby abdikoval, aby rezignoval, aby povedal: ´Áno, usvedčili ma humoristi z toho, že som zlodej, odstupujem´. Politická satira sa podľa mňa robí pre občana, nie pre politika. To má istým spôsobom nejako viesť k tomu, koho by mohli voliť, koho naopak by voliť nemali. Ale politici? No tí budú klamať! Zatĺkať, zatĺkať, zatĺkať! To je ako neverný manžel, presne to isté. A nikto nikdy z humoristov negarantoval, aby ľudia volili tých alebo tých, že tí budú najlepší. Jednoducho my humoristi sme rovnako omylní, ako sú omylní aj voliči. Ale predsa len upozorňujeme na to, kto je na politickej scéne horší, kto je totálny zlodej a kto je možno lepší. A keď dôjde k tomu, že ten človek sa stane premiérom, tak ideme aj po ňom!
A nebolo to tak, že vy ste istým spôsobom nastavovali aj zrkadlo tejto spoločnosti, pretože dnes to vyzerá tak, ako by sa všetky zrkadlá porozbíjali. Je to tak?
Je to tak! Ale denne stretávam najmenej 3 – 4 ľudí, hoci väčšinou sú to starší ľudia, ktorí sa pýtajú: „Pán Piško, prečo nie sú tie relácie, čo ste robili? Také to bolo dobré…” A ja im neviem na to odpovedať. Jednoducho dostali sme sa do takej situácie. Darmo budete hľadať brontosaura, keď sme všetkých vystrieľali… Jednoducho, tu tento živočíšny druh nie je, a keby to aspoň začali robiť mladí ľudia, tí noví umelci, veď nikto netrvrdí, že my sme vymysleli politickú satiru. Vždy to tu bolo, vždy by to aj malo byť. Ale myslím si, že sme pomerne dobrým odstrašujúcim príkladom toho, aby sa nikto do politickej satiry z týchto mladých nepúšťal! Lebo to si človek „popáli“ prsty. Je oveľa pohodlnejšie robiť si srandu z farmára, ktorý hľadá ženu a takéto veci… To je neškodné, to je taká srandička, hoci bezduchá…
Aj sa vám to niekedy „vrátilo“, tá politická satira? Že ste „zaťali“ do živého, do niekoho ste si rýpli a ten niekto vám to potom zrátal tak, že keď ste mohli mať niekde nejaký vysielací priestor či možnosť niekde vystupovať – a hoci to nikto nepovedal nahlas – ale zrazu bolo „po kšefte“?
Myslím si, že takto to „funguje“ stále, to nikto nikdy nikomu nepovie. Ani za komunistov nikto v živote nikoho nezakázal, ale jednoducho vás neobsadia, nezavolajú a podobne. To sú tie tzv. čierne zoznamy, ktoré neexistujú, ale ktoré vlastne existujú. „Tento si už ani neškrtne!“ A väčšinou tieto zoznamy dodržujú všetci. Je to tak, hoci, samozrejme, nie je to také hrozné ako za komunizmu, ale určite tam zohráva úlohu tento faktor: „Tento si kedysi voči nám niečo dovolil, tak ten tu hrať nebude.“
Ešte pred pár mesiacmi ste mali na jednom webovom portáli jedného mienkotvorného denníka pravidelné videá Listy premiérovi. Už to nerobíte a prečo to zmizlo?
V tomto prípade chcem povedať, že sám som sa vzdal tohto mediálneho priestoru, lebo som nemal na to čas. Robil som to raz mesačne a naraz som zistil, že dva mesiace som bol niekde odcestovaný a dva mesiace som nebol schopný ten list napísať, tak som poprosil, aby sme to prerušili alebo zrušili. Musím ale povedať, že to bola veľmi korektná spolupráca a pre mňa jediným meradlom bolo to, aby mi do toho nikto nezasahoval, aby mi nerobili cenzúru a oni mi ju vôbec nerobili.
A nie je to škoda, lebo to je akoby odišiel posledný mohykán?
No, rozbiehame novú reláciu.
Tak to je dobrá správa a bude to opäť politická satira?
Áno, bude to politická satira a malo sa by to začať od januára. Okrem mňa by tam mal byť ešte Jano Snopko a Števo Skrúcaný a možno ešte niekto. Ale určite my traja. Malo by to byť také – nie Apropo – pretože už sa netreba vracať do tej istej rieky, lebo dvaja kolegovia Stano Radič a Jaro Filip už nežijú, ale niečo také bez cenzúry to určite bude a diváci si to nájdu na webe.
A o inom nosiči zatiaľ neuvažujete?
Uvidíme, zatiaľ do bude na webe, na internete. Takže chystáme sa, a hoci som osobne už nechcel do týchto vôd vkročiť, kamaráti ma presvedčili a potom som si povedal: „Do pekla, prečo nie?” Veď keď to nikto nerobí, prečo by sme to neskúsili, uvidíme, ako to pôjde, ale chystáme sa.
A je a bude zasa o čom? Máme tu Fica pri moci a on sa predtým nevyskytoval okrem vašich Listov premiérovi prakticky nikde, teda nebol objektom politického humoru alebo satiry. Teraz bude?
On je taký veľmi „úradnícky“ typ človeka, ale, samozrejme, námet na satiru je veľký aj on, aj všetci ostatní ľudia. Netvrdím, že budeme parodovať, teda napodobňovať hlasovo, ale to nie je dôvod nerobiť to, lebo satira sa dá robiť aj úplne inak. Samozrejme, že tam bude. To bude aj o ňom, veď je stále vo vláde a vyzerá, že ešte aj bude.
Poďme ale k inej téme. Pred 26 rokmi sme niečo na námestiach chceli, chceli sme zmenu. Aká je naša aktuálna realita? Zhoduje sa s predstavami z Novembra ´89?
To je veľmi ťažká otázka. Osobne by som sa nechcel nejako sťažovať, napriek všetkému a všetkým tým rokom, ktoré sme prežili a ešte prežijeme. Pokiaľ ide o môj život, tak sa mám celkom dobre, ale mrzí ma, že veľká väčšina ostatných občanov sa nemá aspoň tak dobre ako ja. Zvyknem hovoriť, že keby sa mali všetci tak dobre ako ja, tak žilo by sa tu šťastne. Ale je to vytriezvenie! Za tých 26 rokov absolútne vytriezvenie zo všetkých ilúzií.
V čom je to vytriezvenie?
V čom? Zisťujeme, že politici, to je jedna – poviem to úplne otvorene – perfídna banda! Zlodej zlodejovi dvere otvára… A to sme tu už mali všelijakých. Už by sme mohli trošku zmúdrieť a ja osobne napríklad neviem, koho budem voliť teraz v roku 2016! Neviem si naozaj vybrať. A to hovorím s absolútnou vážnosťou. Už modrí, zelení, červení, žltí, pravica, ľavica, to absolútne neexistuje. Tu už naozaj ide do tuhého a osobne mám pocit, že by sme sa mali pohnúť smerom k nejakej švajčiarskej demokracii, čo teda politici u nás bľačia a vykrikujú ako jahňatá, ktoré idú na porážku, že len to nie, len to nie! Lebo by nastala anarchia… Ale keď dokážeme zvoliť – prepytujem – prezidenta, nevedeli by sme zvoliť generálneho prokurátora či šéfa Najvyššieho kontrolného úradu? Myslím si, že áno! Postupujme ďalej, veď nech sa prezentujú tak, ako kandidáti na prezidenta. Ale toto oni nechcú! Chcú mať svoje „fleky“, aby mohli ovládať veci tak, ako ich ovládajú, pretože ich ovláda niekto iný a vieme kto… Alebo to tušíme. Takže je to dezilúzia pre mňa! Ale na druhej strane mne osobne sa otvorili oči a viem zhruba, kde je chyba a ako by sa dala napraviť. Ide teraz o to, či to budú chcieť aj občania.
Humorista Rasťo Piško sa často vyjadruje verejne aj k vážnym otázkam našej spoločnosti (foto: www.youtube.com)
Dajte teda recept, kde je tá chyba, a ako ju odstrániť. Keď sme pred 26 rokmi štrngali na námestiach kľúčmi, netušili sme, že tu vznikne taká partokratická spoločnosť, kde ak človek nie je členom toho správneho „klanu“, tak si ani neškrtne. Je to tak?
Je to tak, presne ako ste to povedali! Každý musí byť niekde zaradený a dokonca už tie klany sa aj navzájom rešpektujú: „Dnes ja tebe, zajtra ty mne”. Vyvolávajme nejaké zdanie demokracie, ktorá tu je, je to taká demokracia – veď akože máme tu systém politických strán, vidíte opozícia môže a my zasa nemusíme a podobne. Keď tých politikov trošku poznáte, akože ich poznáme, tak sa tam potľapkávajú za rohom po pleci a povedia si: „Neboj sa, vy navrhnete, my to zamietneme“, nech tí občania majú zdanie, že: „My sme chceli, ale nebola politická vôľa“, a takéto drísty, ktoré tu počúvame 26 rokov. Hovorím, treba tu konečne viac demokracie pre občana.
A podľa vás je u nás demokracia, lebo historik Dušan Kováč povedal, že u nás nie je celkom demokracia. Podľa neho nestačí, ak máme volebné právo, podľa neho demokracia je aj v tom, že nás niekto počúva, že máme možnosť sa k niečomu vyjadrovať, no vyzerá to tak, že u nás nemáme napríklad možnosť rovnocennej diskusie s politikmi. Zdá sa mi, že za ostatných 10 či 15 rokov sa práve toto vytratilo. Môžme si rozprávať “do vetra“, no nikto nás nepočúva. Alebo počúva vás niekto ako občana?
Ja som obyčajný človek, ktorý má možno to šťastie, že pozná aj politikov, no poznám aj obyčajných ľudí. No dostali sme sa tam, kde sme boli pred rokom 1989! Možno trošku ďalej, ale nie až tak. Ľudia sedia v krčmách a nadávajú. Všetko vedia vyriešiť, ale akonáhle ich zavoláš na námestia, tak povedia, ´To nie´!. Sme tam, nadávame, bohujeme, kristujeme, ale nič nám to nie je platné! Veď takto to bolo, keď som bol malý chlapec, chlapi nadávali v krčme a to sme tu mali jednu stranu – komunistickú. A dnes sme sa dostali tam, že veľmi dobre tí politici s nami vybabrali.
Tiež sa vám zdá, že Slovensko sa stalo krajinou, kde bez istej miery korupcie a klientelizmu sa nedá vybaviť prakticky nič dôležité?
Asi tak. Hoci mám kamarátov v Česku, ktorí hovoria, že taká veľká korupcia, ako je tam, nemôže na Slovensku existovať, no asi nie. Lebo ich je vyše desať miliónov a nás je len vyše päť miliónov (smiech). No keby sme to rozdelili, tak neverím, že by Česi boli väčší korupčníci ako my Slováci. Jednoducho máme to v génoch, je to takto zabudované možno tým Rakúsko-Uhorskom. Mám pocit, že sme „pokašľali“ veci, lebo zrejme je to tak v každej generácii. Môj otec, keď zomieral, tak mi hovoril: „Syn môj, nikdy si s nimi nič nezačínaj!“ Tým mal na mysli politikov alebo komunistov. No a začal som si! Lebo to sa nedá, lebo by ste potom nevedeli, ako sa správajú a rozmýšľajú. Treba ich poznať. Ale zisťujeme, že tie generácie sú stále rovnako klamané, rezignované a prídu naše deti z Írska, či Anglicka a nechcú tu žiť a neviem im to vysvetliť, prečo tu nič nefunguje, ako sme chceli.
O Slovákoch sa kedysi hovorilo, že sme „národ holubičí“ – ako to v jednej pesničke vytvorili spoločne Jaro Filip s Milanom Lasicom. Máme tu migračnú krízu, no ukazuje sa, že až takí holubičí celkom nie sme. Ako vnímate Slovákov a migračnú krízu v tomto kontexte?
Naozaj nie sme my až takí holubičí, lebo Stano Radič – pán Boh mu daj večnú slávu – v jednom rozhovore v knižke, ktorú som o ňom napísal, povedal: „Nie sme my až taký holubičí národ, lebo keby sme boli, no tak tu nie sme.” Boli by tu Maďari, veď Maďari to chceli, tak zrejme sme ich nejako vymlátili, vytĺkli, za pomoci Čechov, ale jednoducho máme tu to Slovensko a sme tu. Takže, pozor na nás! Nie sme až takí holubičí…
A čo teda my a migračná kríza?
To sú zasa veci, ktoré rozdeľujú túto spoločnosť. Som z toho dosť zdesený, lebo ak počujete takého Richarda Sulíka, ktorého rodičia sami ušli do Nemecka, on sa tam narodil a potom sa vrátil, a teraz čo rozpráva na adresu utečencov, tak človek sa až zdesí! Nikto sa z toho neteší, pochopiteľne, podľa mňa ani tí ľudia, ktorí utekajú z tej Sýrie a z ostatných štátov, ale, jednoducho, ak tá Európa na to má kapacity, musíme pomáhať. Máme sa naozaj ešte stále lepšie ako hocikde inde na svete. Hoci nadávame, ako povedal ktosi: „Ako by sme sa mohli mať, keby sa u nás nekradlo…” To už by mohli mať aj Rómovia postavené paneláky namiesto chatrčí. Toto mňa deprimuje, že stále nadávame na prisťahovalcov, na Cigánov, a pritom si nevieme poradiť s „bielymi goliermi“! S ľuďmi, ktorí ukradli milióny a miliardy, ešte stále nemáme vyšetrené CT-čko, však to je v poriadku…, život ide ďalej! Súdruh taký a taký sa vzdal funkcie predsedu Národnej rady, ale funguje „v štruktúrach“ a stále ovláda zdravotníctvo či priemysel. To je hrozné! Že u nás stále platí, kto má oblek a kravatu, to je „niekto“, a že je to najväčší zlodej, to už ľuďom akosi neprekáža… A furt sa dívame na toho žobráka, ktorý je špinavý, ktorý zapácha, no ktorý nikomu možno neublížil, ako na najväčšieho nepriateľa tohto režimu. Ak toto nebudeme vedieť zvládnuť, nepovedie to nikam.
To je teda ten náš „rozmer“ migračnej krízy, a ten širší?
Pokiaľ ide celkovo o migračnú krízu, tak tam zlyhala celá EÚ. Pretože podľa môjho názoru, všetci tí chlapci a tie dámy, ktorí tam hlasujú v Bruseli, za čo berú peniaze? To je katastrofa! Nevieme vôbec, za čo berú tie 17 a pol tisícové platy. Potom vidíme na videu, ako si tam „blinknú“, ako kedysi vo fabrike za socializmu, vezmú si k tomu ešte diéty a utekajú domov! Tak načo ich platíme? Načo ich potom volíme? Druhá vec je potom, že možno táto utečenecká kríza konečne odhalí príčiny, teda, že tí ľudia sa tam flákajú. Že nerobia nič! Žiadne koncepčné veci nepripravili. Ja nie som ten, ako pán Sulík, ktorý by som chcel zrušiť EÚ. Ide do Európskeho parlamentu preto, aby ho zrušil? Podľa mňa je to dobrá vec, len treba začať nanovo zrekonštruovať celý systém a mechanizmus EÚ tak, aby fungoval. To je celé. A toto možno konečne táto utečenecká kríza odhalí, teda veci, prečo EÚ nefunguje a mala by nás donútiť k tomu, aby my sme tých ľudí donútili, aby fungovali, ale inak ako doteraz. Ale všetko zlé je na niečo dobré…
Ale predsa len ešte niečo na záver z nemeckého prostredia. Čo to bude?
Eugen Gindl, veľmi sčítaný a rozhľadený človek, ktorý sleduje podrobne tlač a médiá v Nemecku si pred pár dňami všimol informáciu, že práve v Nemecku údajne najväčšiu dôveryhodnosť majú politickí satirici a kabaretieri. Merkelová, politici, opozícia, to všetko je až na druhom mieste, až za nimi sú novinári, žurnalisti. Takže teraz najlepšie informujú nemeckú spoločnosť údajne satirici, ktorí nie sú zaviazaní žiadnej politickej strane a veci nazývajú, samozrejme, s humorom a pravým menom.
Takže máte novú motiváciu?
Najvyšší čas! Nová motivácia, najdôveryhodnejší v Nemecku – humoristi (smiech).
