Utečenecká kríza hýbe Európou. Objavili sa informácie o uniknutom alarmujúcim dokumente nemeckých tajných služieb, ktorý varuje, že ,,integrácia takej veľkej skupiny nie je možná”, a ak väčšie množstvo ľudí prestane dodržiavať zákony, upadne Nemecko pre politiku Angely Merkelovej do chaosu. Prisťahovaleckou politikou sa vyrábajú extrémisti a ľudia sa radikalizujú, uvádza tiež dokument. Čo k tomu dodať? Máme sa obávať chaosu, rastu extrémizmu a priberania ,,no go” zón, ako to poznáme z Francúzska?
Slovenská vláda od začiatku utečeneckej krízy upozorňuje na to, aby sme v Európe boli realisti a hľadeli na dôsledky našich činov. Ak sa budeme oháňať prázdnymi humanistickými gestami a výsledkom bude nakoniec nárast fašizmu, a teda popretie humanizmu, potom asi nie je niečo v poriadku. Výsledkom politiky Angely Merkelovej je nárast nestability, chaosu a extrémizmu. Jej politika nemá koncovku. Všetci vieme, že nemôžete integrovať miliardu ľudí, ale ak raz prijmete prvý milión, ako vysvetlíte, že ste neprijali ďalšie a ďalší milión úbohých ľudí zo Sýrie, Iraku či Afriky, kde ľudia trpia ešte viac? Politika niektorých európskych lídrov dnes pripomína skôr správanie nejakého hysterického občianskeho aktivistu, nie štátnika, politika, ktorý musí hľadieť na následky svojich činov – musí byť zodpovedný. Slovensko chce ukázať solidaritu, ale musíme v prvom rade chrániť našich občanov a Európu pred nestabilitou.
Podľa mnohých náznakov panujú vnútri Európskej ľudovej strany konflikty a stále podráždenejšie diskusie kvôli utečencom. Na zjazde EĽS kritizoval šéf Európskej rady Donald Tusk európskych lídrov za naivitu. Otvorenosť sa podľa neho rovnala bezmocnosti a sloboda chaosu. Do toho vystúpil nemecký minister Schäuble s tým, že nálada medzi radovými členmi vo vládnucej CDU je dramaticky zlá a môže sa ešte zhoršiť. Ako to všetko čítať a vnímať? Možno v tom vidieť náznaky možnej zmeny politiky?
Utečenecká kríza priniesla do európskej politiky dramatický rozkol, ktorý ide naprieč klasickým ľavo-pravým delením politiky. Existujú pravičiari, ktorí chcú kvóty, ale aj takí, ktorí ich odmietajú. To platí aj pre ľavicu. Je to tak v Čechách aj na Slovensku. Významné ľavicové autority ako napríklad profesor Jan Keller, ktorého sociologické knihy majú aj na Slovensku obrovský vplyv, sa jasne postavili na stranu zdravého rozumu a odmietajú kvóty ako absurdné riešenie. Tento druh takzvanej ,,klasickej ľavice” vždy hovoril predovšetkým o sociálnom štáte, ekonomickej rovnosti, boji proti neoliberalizmu. Ľavicu vníma ako hlas bežných ľudí práce. Proti tomuto postoju sa ostro ohradzujú mladí liberáli, ktorí ľavicu chápu skôr ako boj za kultúrne menšiny vrátane moslimov. Väčšinou ide o intelektuálov zo stredných tried, ktorí nemajú žiadny vplyv na bežných ľudí, ale dostávajú veľký priestor v liberálnych médiách. Na Slovensku je to podobné, vládny sociálnodemokratický Smer a klasickí ľavicoví intelektuáli sa veľmi tvrdo postavili proti kvótam, ale aj my tu máme liberálnu ,,kaviareň”, ktorá na nás agresívne útočí. Čo je dôležité, drvivá väčšina populácie odmieta riešenie Angely Merkelovej, nielen v SR a ČR, ale stále viac sa to ukazuje aj na Západe. Lenže politické elity na Západe sú odtrhnuté od ľudí a sú oveľa viac responzívne k tretiemu sektoru a médiám, preto zmena postojov na Západe prebieha veľmi pomaly. Ale verím, že táto zmena príde. Hádam sa spamätajú aj európski konzervatívci aj európski sociálni demokrati, veď všetci vidia, že ich doterajší nezodpovedný a nerealistický prístup by v konečnom dôsledku mohol ohroziť celú Európu, a preto to vnútri vrie.
Situácia sa zhoršuje aj medzi migrantmi, kde častejšie dochádza k násiliu, bitkám, a podľa jedného výskumu pracovného trhu v Nemecku sú utečenci pre tamojší trh nepoužiteľní. Do akej miery dôjde aj vďaka tomu buď k sprísneniu celkovej migračnej politiky (predovšetkým lepšej ochrane hraníc), alebo naopak k otvoreniu ,,európskeho náručia” a prijímanie migrantov v stále rovnako veľkej miere? Nakoľko je pravdepodobná podpora veľkých utečeneckých táborov mimo Európy a deportácie utečencov z Európy tam?
Vždy sme na Slovensku hovorili, že musíme chrániť hranice. Dnes už to hovorí každý. Zrazu to už nie je politicky nekorektné. Západ ochutnal kus vlastnej medicíny a mení postoj. Ešte pár týždňov a tie isté postoje, ktoré sa dnes na Západe označujú za nehumánne či xenofóbne, budú zrazu považované za vrchol človečenstva. Klasika. Západ je neuveriteľne pokrytecký. Pritom za nárast agresivity na jednej i druhej strane môžu práve západní politici, ktorí pozvali milióny ľudí bez toho, aby domysleli následky svojich činov. Dnes rastie nervozita aj medzi utečencami,aj medzi občanmi hostiteľských krajín. Je to prirodzená reakcia na frustráciu, ktorá je na oboch stranách. Jedni boli Nemeckom pozvaní, a teraz ich rozdeľujú do iných štátov ako dobytok; druhí nikoho nevolali, a niekto im vnucuje tisíce ľudí. V takýchto situáciách môže ľahko dôjsť k výbuchu radikalizmu či už islamského, alebo nacistického. Ale to bolo predsa od začiatku jasné, že to tak dopadne… Mali by sme podporovať azylové centrá, takzvané hotspoty, o tom nie je pochýb. Je to férovejšie aj voči utečencom, ktorí nemusia absolvovať strastiplnú cestu celou Európou, aby sa dostali do Nemecka, ktoré ich pozvalo. Ale v prvom rade sa západní politici musia oslobodiť od potreby robiť prázdne humanistické gestá na úkor racionálnych riešení. Na marketing už nie je čas, ide do tuhého. Európa potrebuje udržateľné riešenia, nie plané moralizovanie.
Významným témou je ruský vojenský angažmán v Sýrii. Ako aktuálne vyzerá situácia? Bašár Asad je ochotný vypísať nové voľby, keď dôjde k porazeniu IS. Rusko a USA sú vraj ochotné dohovoriť sa na určitej miere spolupráce. Čo to všetko môže naznačovať smerom k budúcemu vývoju?
Osobne som presvedčený, že angažovanie sa Ruska v Sýrii môže pomôcť stabilizovať situáciu. Niekoľko rokov mali v rukách situáciu západne veľmoci, oslabovali Asadov režim, dodávali zbrane povstalcom. A k čomu to viedlo? Sýria je už roky utopená v krvi. Západ už ukázal, čo vie: Rozbil Irak i Líbyu, pomohol rozbiť Sýriu. Islamský štát terorizuje celý región. Sekulárne režimy, ktoré držali islamských extrémistov skrátka, boli zničené práve Američanmi a ich spojencami. Táto imperiálne politika viedla len k chaosu a krvi. Rusko sa dnes angažuje, aby do regiónu prinieslo stabilitu. Je potrebné zničiť islamofašismus a na tom by mali mať záujem všetci vrátane USA. Verím, že sa Rusko a západne veľmoci dohodnú a Islamský štát spoločne zničia. Už je najvyšší čas, aby Rusko bolo vnímané ako spojenec, nie ako nepriateľ. Samozrejme je tu aj veľké riziko: Ak sa Rusi a Američania nedohodnú, môže z toho ešte byť veľká mela. Azda zvíťazí zdravý rozum.
Veľa je počuť o Izraeli, ktorého prezident bol pred týždňom na návšteve SR. Premiér Netanjahu ide tvrdo proti Iránu a šokoval výrokom, že k holokaustu Hitlera presvedčil palestínsky mufti Amín al-Husajní. Jeruzalemom tiež zmietali násilnosti, ku skončeniu ktorých vyzval nielen izraelský premiér, ale aj americký minister zahraničia John Kerry. Ide ,,len” o občasný scenár v nepokojnom regióne, alebo sa máme pripraviť na väčšie problémy?
Mám veľa palestínskych i židovských priateľov, ale nikdy som tento spor nevnímal cez emócie. Moje postoje sú skôr propalestinské, ale vyplýva to z toho, že Izrael je v pozícii silnejšieho a jeho politika je mimoriadne agresívna. Izrael de facto zablokoval dvojštátne riešenie problému, to znamená vznik slobodnej Palestíny. Frustrácia Palestínčanov rástla, z čoho vyplýval aj vzostup radikalizmu. Výsledkom bol vznik extrémistického Hamasu, ktorého politika je neakceptovateľná. Rovnako je však neakceptovateľná politika izraelskej pravice vrátane premiéra Netanjahua. Ako, preboha, mohol minulé leto bombardovať domy, kde boli rodiny s deťmi? Ako sa na to svet mohol pozerať? Rozumiem, že na oboch stranách je množstvo emócií, ale palestínskych obetí konfliktu je nepomerne viac. Palestínčania sú tí slabší, tí zraniteľnejší. A bojujú o niečo, na čo majú jednoducho právo – o národné sebaurčenie, o emancipáciu. Izrael je však stále arogantnější. Dnes je situácia neuveriteľne výbušná, obávam sa novej intifády, nového krviprelievania. Netanjahuove slová o holokauste sú bombastickou hlúposťou a páčila sa mi reakcia Nemecka, ktoré mu odkázalo, že za holokaust je zodpovedné nacistické Nemecko, nikto iný. Vyškolilo ho ako malého chlapca. Je škandalózne, že takým politikom, ako je Netanjahu, tlieska americký Kongres – žiadny iný vodca v žiadnej inej krajine ako v Izraeli by s takouto agresívnou politikou nemohol byť tolerovaný, nikde, ani v Zimbabwe. A to hovorím, opakujem, ako človek, ktorý vždy veľmi silne bojoval proti antisemitizmu, proti nenávisti voči Židom, hovorím to ako človek, ktorý obdivuje mnohé veci zo židovskej kultúry, ktorý cituje židovských autorov od Moses Hessa cez Nachman Syrkina až po Schlomo Aniveriho, ktorý bol vždy fascinovaný izraelskými kibucmi. Ale nič nedáva Izraelu právo páchať zločiny proti ľudskosti.
Niektorí analytici si myslia, že dochádza k dlhodobej zmene rozloženia síl na Blízkom východe. Český europoslanec Jan Zahradil opakuje, že najväčším nebezpečenstvom je Irán a Spojené štáty zarobili na problém, keď mu uvoľnili ruky, pritom Irán chce zničiť Izrael a do budúcnosti to spôsobí obrovské problémy. Ako na to pozeráte?
Som veľmi rád, že sa západné veľmoci dohodli s Iránom, toto zmierenie som silne podporoval. Irán je fascinujúca krajina, a hoci s náboženským režimom nemôžem súhlasiť, nemyslím si, že je našou úlohou šikanovať iné kultúry za to, že sa nesprávajú podľa našich predstáv. Zbavme sa už tohto šovinistického komplexu, podľa ktorého je Západ vrcholom civilizácie, ktorý všetci ostatní musia napodobňovať, inak sú menejcenní, darebácky a neviem čo ešte. Nie je to tak. Západná povrchná konzumentská kultúra, sebectvo, chamtivosť, agresivita, arogancia – to očividne nie je pre každého. Myslím, že by sme sa skôr mali od iných učiť a inšpirovať sa, nie sa uzatvárať do vlastnej arogancie. To platí aj pre Irán. V regióne Blízkeho východu dnes môže Irán zohrať stabilizačnú úlohu. Slávny americký teoretik Kenneth Waltz vždy tvrdil, že Blízkemu východu chýba rovnováha. Protežovaný Izrael treba vyvažovať, inak bude región stále plný nepokojov. Irán dnes plní túto úlohu a môže to pomôcť celému Blízkemu východu. Irán dnes bojuje s islamskou republikou aj proti agresii Saudskej Arábie v Jemene. To určite nie sú veci, za ktoré by sme ho mali kritizovať. Potrebujeme Irán ako partnera, nie ako nepriateľa. Ako hovoril Waltz, základom mieru je rovnováha, všade, nielen na Blízkom východe.
Saudská Arábia začína mať pre padajúce ceny ropy vážne hospodárske problémy. V kráľovstve podľa mnohých analytikov vládne kráľovská rodina v štýle oligarchickej skupiny, holduje kokaínu, popravuje ako na bežiacom páse, s ľudskými právami si neláme hlavu a zrejme aktívne podporuje teroristické skupiny na Blízkom východe aj v Európe. Ako sa s tým vyrovnať? A ako sa pozerať na uvedené ,,typické” javy fungovania kráľovstva, ktorého výrazným spojencom sú USA?
Saudská Arábia je temný štát, ktorý pácha nekonečné zlo, ale pretože je to spojenec Západu, tak sa mu toleruje všetko. Wahhábizmus je oficiálnou doktrínou Saudskej Arábie. Je to ideológia, ktorá inšpiruje všetkých moslimských extrémistov vrátane al-Káidy či Islamského štátu. V zásade ide o určitú formu islamofašismu vrátane nenávisti voči menšinám, šikanovania žien, autoritárstva, náboženského fanatizmu a podobne. Najnovšie dokonca Saudská Arábia agresívne napadla malý susedný štát Jemen. To všetko sa však im toleruje. Izrael a Saudská Arábia môžu všetko, zatiaľ čo Rusko a Irán nemôžu nič. Takýto dvojaký meter je dlhodobo neudržateľný. Dokonca sa hovorí o tom, že Saudská Arábia neoficiálne finančne podporuje Islamský štát. To má byť, prosím pekne, partner Západu? A viete, čo je na tom najlepšie? Mnohí z tých, ktorí sa až nepríčetne oháňajú ľudskými právami v prípade Putinovho Ruska či iných pre Západ nepohodlných režimov, v prípade Saudskej Arábie sú nakoniec ticho a len slabučko ,,hryzú”. Že niekto na nejaký čas zavrel punkerky z Pussy Riot, je pre liberálnu kaviareň väčší prešľap než to, že Saudovia tolerujú kameňovania žien – to je proste strašne cynické a účelové. Určitou výnimkou je dnes sociálnodemokratické Švédsko, ktoré vystupuje proti Saudskej Arábii veľmi asertívne. Takýto postoj sa mi veľmi páči, mala by ho nasledovať celá EÚ. To sa však nestane, rozhodujú záujmy veľmocí, nie reči o ľudských právach. Saudská Arábia je žiarivým príkladom toho, aká je západná zahraničná politika pokrytecká a falošná.
Na Ukrajine sa skončili komunálne voľby. Účasť bola nízka, v niektorých východných oblastiach sa vôbec nevolilo a k zmareniu hlasovania došlo dokonca aj v Mariupoli, ktorý má pod kontrolou ukrajinská armáda. Celková situácia Ukrajiny je stále tragická, Kyjev pod kontrolou Donbas nemá, blíži sa zima, korupciu nikto nelikviduje a ľudia sú naštvaní. Čo to naznačuje? A ako hodnotíte, že ukrajinská kríza spadla z dohľadu a v podstate to už nie je mediálna téma?
Internetom koluje vtip, že jedinou stabilnou a fungujúcou politickou inštitúciou na Ukrajine je americká ambasáda. Vypovedá to o tom, čo sa dnes na Ukrajine deje. Krajina je rovnako skorumpovaná a rovnako tak ju ovládajú oligarchovia ako v minulosti. Plus americká ambasáda a západné koncerny. Majdan priniesol občiansku vojnu a nenávisť voči Rusom, inak je všetko pri starom. Tak načo to bolo celé dobré? Ukrajina nikdy nebude fungovať podľa západných predstáv a myslím si, že to od začiatku všetci vedeli. Ukrajina bola palicou, ktorou sa malo mlátiť nepohodlné Rusko. Najsmutnejšie je, že na tento cynizmus veľmocí doplatili bežní Ukrajinci, ktorí trpia v Donbase. Podporil som humanitárnu zbierku pre týchto úbohých ľudí, nechcem si ani predstaviť, ako prežijú krutú zimu. Všetci dnes hovoria o Sýrčanoch, ale o úbohých ľuďoch v Donbase sa nehovorí, lebo to sú Rusi, a to už svedomie západných liberálov netrápi. Aj tu je veľa pokrytectva a skrytého rasizmu. Verím však, že to najhoršie už má Ukrajina za sebou a že sa Západ a Rusko dohodli na nejakom riešení, ktoré oficiálne zastrešuje druhá dohoda z Minska, ale zákulisne ide vlastne o rozdelenie sfér vplyvu. To samozrejme kaviarňam nikto nepovie, pretože by pochopili, že ich rusofóbia bola vlastne len o tom, že ich niekto využil ako užitočných idiotov, ale taká je pravda: Na Ukrajine išlo o geopolitiku, nie o slobodu Ukrajiny, ani o žiadne ľudské práva či demokraciu . Neviem, či vláda v Kyjeve, ktorú k moci vyniesol štátny prevrat, dokáže vydržať, krajina je v troskách, Ukrajina je ,,zrútený” štát. Mám obavy, aby sa ešte viac nerozšíril fašizmus, ktorý je na Ukrajine stále veľmi silný – a Kyjev s fašistami z Pravého sektoru spolupracuje. To Západu neprekáža, fašizmus proti Rusom sa ticho toleruje, dokonca nepriamo podporuje. Žijeme v smutnej dobe. Musíme za každú cenu chrániť našu stabilitu, toto je éra vojenských imperiálnych výbojov, v ktorej je základnou úlohou každého ľavicového politika chrániť mier. Stačí sa pozrieť na Ukrajinu, Maghreb, Blízky východ, Indočínske more… Vo svete je dosť varovaní, aby sme videli, že mier nie je žiadna samozrejmosť.
Skončili sa pozorne sledované parlamentné voľby v Poľsku, kde vyhrala opozičná konzervatívna strana Právo a spravodlivosť, z ktorej vzišiel aj nový prezident Andrzej Duda. Čo z toho vyvodzovať? Čo sa zmení z hľadiska riešenia migračnej krízy? Rastie šanca na odmietnutie stáleho povinného mechanizmu kvót, ktoré presadzuje Merkelová?
Šokovalo ma, ako v Poľsku skončila ľavica, úplne prepadla, dokonca nebude ani v parlamente… tu sa ukazuje, ako to dopadne, keď ľavica začne pohŕdať ľuďmi a prednejšie jej sú abstraktné kaviarenské ideály, nie obavy bežných ľudí. Ak to takto budú ľavičiari robiť aj inde, potom to všade dopadne ako v Poľsku – ľavica skončí na smetisku dejín… Presne tam sa západna sociálna demokracia rúti. To u nás nesmieme dopustiť! Na Slovensku je našťastie ľavica pri zemi, a práve preto je úspešná. Cieľom nie je padnúť v boji za svoje ideály, cieľom je udržať šancu, že tieto ideály presadíme do života, keď na to príde – cieľom je nepadnúť v boji. Ak teraz chcete vyhrať, najskôr musíte existovať. Mrzí ma osud ľavice v Poľsku, nech je nám poučením a varovaním. Nie je čas malomeštiacky plakať, je čas vrátiť sa z oblakov na zem, opustiť liberálnu kaviareň a začať vnímať realitu: vrátiť sa k ľuďom práce, k ich záujmom, k ich obavám, k ich budúcnosti. Toľko môj pohľad ľavičiara, ale pýtali ste sa na novú poľskú vládu. Nie je mi blízky jej ultrakonzervativismus, ale čisto realisticky: vo vzťahu ku kvótam bude mať PiS určite rovnaký postoj ako celá V4, čo je veľmi dobré. Naposledy nás Poľsko nechalo v hlasovaní v Rade EÚ v štichu, myslím, že to sa už nestane. Stredná Európa ešte zamieša kartami a myslím, že aj na Západe by si mali uvedomiť, že ak chcú vyriešiť krízu EÚ, nepôjde to tým, že budú ignorovať stredoeurópske štáty a ich argumenty. Už nie sme komparzistami, už sme hráčmi. Čím skôr si to v Bruseli uvedomia, tým lepšie pre Európu. Boj o kvóty sme ešte zďaleka neprehrali.
Aj niektoré prounijné štruktúry začínajú varovať pred rozkolom medzi európskymi elitami a bežnými ľuďmi a rastie podpora radikálnych hnutí. Možno od súčasných lídrov a vedení štátov očakávať vyslyšanie nálad a názorov väčšiny obyvateľstva, ktoré je naladené proti masívnemu prijímania utečencov, alebo bude doterajší prístup Merkelová a ďalší lídri tlačiť silou?
Kancelárku Merkelovú utečenecká kríza mimoriadne oslabila, prezident Hollande je dlhodobo jeden z najmenej populárnych francúzskych politikov. Tento tandem Európu rozhodne neposunul vpred a ukazuje sa to aj pri utečeneckej kríze. Je to len dôkaz toho, ako sa európske elity odtrhli od ľudí. Ak Európu ťahalo dopredu duo Brandt – Pompidou, Európa sa otvárala smerom na východ a zmierňovala vzťahy s Ruskom: Presný opak je dnes pravdou, v Európe sa dnes šíria primitívne rusofóbie a Európa vedie proti Moskve nezmyselnú ekonomickú vojnu. Keď Európu ťahalo dopredu duo Kohl – Mitterand, v EÚ sa schválila sociálna charta a naštartoval sa európsky sociálny dialóg: Presný opak je dnes pravdou, v Európe sa prijíma jedna neoliberálna reforma za druhou, znásilňuje sa Grécko, pretláča sa dohoda TTIP, ktorou sa amerikanizuje Európa. Keď Európu ťahalo dopredu duo Schröder – Chirac, západná Európa sa postavila proti americkej agresii v Iraku: Presný opak je dnes pravdou, európske veľmoci rozmlátili Líbyu a pomáhajú destabilizovať Sýriu. Duo Merkelová – Hollande zlyhalo, a preto je dnes Európa v kríze. Európe dnes chýbajú lídri, myšlienky, reálne riešenia. Netrúfam si odhadnúť, či v prípade riešenia utečeneckej krízy zvíťazí zdravý rozum. Pevne verím, že áno, ale po toľkých sklamaniach z Európy už strácam optimizmus.
Konkrétnejšie načrtol hrozby pre EÚ profesor Nouriel Roubini z New York University, podľa ktorého môže rastúca vlna antiliberalismu a nacionalizmu, o čom vraj svedčí aj víťazstvo konzervatívnej PiS v poľských voľbách, rozbiť Európsku úniu a pomôcť nastoliť ďalšie autoritárske režimy, aký už je napríklad v Maďarsku. Zvrátiť to podľa neho môžu len ekonomický rast, vytváranie nových pracovných miest a posilnenie dopytu. Do akej miery niečo také skutočne hrozí a čo konkrétne je potrebné urobiť na odvrátenie takej hrozby?
Roubini sa nikdy netajil inšpiráciou Marxom, a preto ma neprekvapuje, že kladie dôraz na ekonomiku. To máme spoločné. Áno, ak je tu hospodárska a sociálna kríza, hrozba extrémizmu je vždy prítomná, potvrdzuje to história, najmä 30. roky v Nemecku, ktoré umožnili nástup Hitlerovi. Ak demokratickí politici nedokážu reagovať na problémy, ľudia dajú prednosť autoritárom. V medzivojnovom období, spomeňte si, bola celá Európa, azda s výnimkou Československa, Francúzska a Švédska, zaplavená autoritárskymi režimami, ktoré koketovali s fašizmom. Dokonca aj Winston Churchill mal sympatie k fašistom, k talianskemu vodcovi Mussolinimu. Skrátka fašizmus je veľkou hrozbou, a pokiaľ ide o záujmy kapitálu, záujmy veľkých koncernov, potom si buďte istí, že fašistický režim, ktorý spacifikuje odbory, pracovnú silu a nepohodlnú demokraciu, bude náramne vyhovovať práve tým najbohatším. Práve preto musí byť v strehu predovšetkým ľavica. Nemôžeme sa odtrhnúť od ľudí a musíme byť veľmi realistickí. Kapitalizmus prežíva obrovskú krízu a je dosť možné, že na záchranu politickej a ekonomickej elity obetujú demokraciu. Nakoniec fašizmus a kapitalizmus ide dohromady veľmi dobre, spomeňte na Pinochetovo Čile. A zase to budú ľavičiari, ktorých budú chcieť nahádzať do koncentrákov ako prvých. Bráňme sa, kým je čas. Nie gestami, ale reálnou politikou pre ľudí.
Autor: Martin Huml
