Pavol Janík: Nákazlivé diletantstvo

0
Knihovna, ilustrační foto (Autor: Hans Štembera)

Už v recenzii knihy legendárneho britského autora špionážnych bestsellerov Fredericka Forsytha The Kill List (G. P. Putnam's Sons, New York 2013) – v slovenčine ZOZNAM SMRTI (Ikar, Bratislava), preložil Milan Kopecký, redigovala Katarína Jusková, som upozornil, že samostatnou otázkou je kvalita prekladu, a teda aj edičného spracovania (redigovania) textu, pretože v slovenskej verzii sa napríklad používa pojem štátny tajomník, hoci pozícia Secretary of State označuje v USA post ministra zahraničných vecí a v Británii vo všeobecnosti funkcie ministrov (členov vlády).

Ani som sa nenazdal a už sa spomínané nákazlivé diletantstvo rozšírilo aj na televízne obrazovky. Nechcem robiť reklamu príslušnému súkromnému, a teda komerčnému vysielateľovi, ani konkrétnemu divácky úspešnému kriminálnemu seriálu dlhodobo zaraďovanému do najsledovanejšieho večerného času, ktorý sa v najsvetovejšom jazyku nazýva prime time. V úžase som pozeral, vlastne počúval, ako v jednom z dielov kľúčové postavy detektívneho príbehu v súvislosti s potrebou vypočuť zahraničného diplomata (chráneného imunitou) opakovane zdôrazňovali, že sa musia obrátiť na štátne oddelenie. Takmer som neveril vlastným ušiam, ale naozaj takýmto spôsobom naši mediálni profesionáli poslovenčili State Department (označovaný aj U.S. Department of State), teda Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov amerických.

Azda netreba pripomínať, že na ceste americkej kultovej audiovizuálnej produkcie do našich končín zodpovednosť za úroveň dabingu sa v rozličnej miere rozkladá na viaceré pozície – počnúc majiteľom cez riaditeľa, dramaturga, prekladateľa, úpravcu dialógov, režiséra až po renomovaných hereckých predstaviteľov. Pri vlastníkoch a nimi ustanovených direktoroch môžeme mávnuť rukou, veď zväčša ich pôvodné vzdelanie a prax nijako nesúvisia s televíznou branžou a ide spravidla o niekdajších vekslákov a s nimi spojených dôverných osobných priateľov. Ale problémom sa medzičasom stalo, že aj šéfov dramaturgie dnes robia bývalí vodiči kamiónov, režírujú skúsené asistentky réžie (čo je, akoby v nemocnici operovali skúsené zdravotné sestry), takže všetko napokon padá na plecia hercom, ktorým evidentne nepomohlo ani absolvovanie Vysokej školy múzických umení, ani angažmán v Slovenskom národnom divadle či v iných štátnych profesionálnych divadelných súboroch. Buďme však spravodliví a vecne poznamenajme, že úlohou hercov nie je opravovať texty a tobôž si nemôžu dovoliť oponovať režisérom, ktorí predsa majú vždy pravdu, ale ktorí si tiež nemôžu dovoliť polemizovať s dramaturgmi a ich šéfmi o kvalite prekladov. Presnejšie povedané – ako všade v hierarchicky usporiadaných vzťahoch – každý môže byť hrdina a vzoprieť sa neomylnej vrchnosti, lenže iba prvý a posledný raz v živote.

Úprimne povedané, už dávnejšie som si sám zakázal písať kritické poznámky na akékoľvek témy, lebo aj tak nič nezmenia k lepšiemu. Navyše dobre viem, že jeden z priamych i nepriamych majiteľov viacerých televízií na Slovensku, ktorý úspešne financuje celé spektrum relevantných politických strán zľava doprava, už dávno vraví, že psi brešú a peniaze idú ďalej. Napriek tomu mi to nedalo, lebo ako súčasná kolónia USA by sme mali ovládať aspoň názvy amerických vládnych inštitúcií. Veď riadia aj náš štát.

Mgr. art. Pavol Janík, PhD. (magister artis et philosophiae doctor)
predseda Spolku slovenských spisovateľov (2003 – 2007)
tajomník Spolku slovenských spisovateľov (1998 – 2003, 2007 – 2013)
šéfredaktor časopisu Spolku slovenských spisovateľov Literárny týždenník (2010 – 2013)

Prevzaté z www.humanisti.sk so súhlasom autora.

- Reklama -