Celé Slovensko ovláda šesť skupín, tvrdí uznávaný ekonóm a poradca premiéra profesor Peter Staněk

0
Peter Staněk, vedecký pracovník Ekonomického ústavu SAV (Autor: archív PS)
Ako v súčasnosti vnímate situáciu na Slovensku z ekonomického, sociálneho, politického, demografického a spoločenského uhla pohľadu? To všetko navzájom súvisí?
 
Po prvé, z ekonomického hľadiska je to veľmi jednoduché. V návrhu štátneho rozpočtu je prioritou séria infraštruktúrnych projektov, stavaných vo väzbe na eurofondy – železnice, diaľnice, dopravná infraštruktúra, a druhá vec – rast domácej spotreby. Avšak musíme povedať, že rast domácej spotreby obyvateľstva súvisí nie s rastom príjmov, ale s rastom dlhov a úverov a dokonca podľa analýzy Eurostatu slovenské obyvateľstvo je obyvateľstvom, ktoré sa najrýchlejšie zadlžuje v Európskej únii. Čiže úplne „úspešne“ mašírujeme americkou cestou života na dlh, hoci o Slovákoch bolo vždy známe, že sa prikrývajú iba takou perinou, na akú majú. Zo spoločenského hľadiska musím otvorene povedať, že hoci nám otĺkajú o hlavu migrantov a podobne, naopak, slovenský národ je veľmi uvážlivý a opatrný vo vzťahu k migrantom. Musíme si totiž uvedomiť niekoľko zásadných skutočností.
 
Ktorých napríklad?
 
Ten prvý problém sa netýka jedného či dvoch rokov, ten sa týka desaťročí. Druhou skutočnosťou je fakt, že kým sa migranti integrujú do spoločnosti, bude to trvať roky. Po tretie, skúsenosti s migrantmi vo Francúzsku, Holandsku či v Nemecku sú veľmi jasné a tam dokonca ani druhá generácia migrantov nie je schopná a ani ochotná integrovať sa do spoločnosti. Čiže máme „zarobené“ na dlhodobé problémy, čo, samozrejme, Nemcov či Francúzov pri ich veľkom počte obyvateľov nemusí až tak mrzieť, ale pri malej krajine s päť a pol miliónom obyvateľov to môže hrať obrovskú úlohu.
 
Ako je to u nás z hľadiska politických elít?
 
Vidím to tak, že veľká časť politických elít totálne zlyháva pri hodnotení dnešného vývoja, pri hľadaní riešení z tohto vývoja a skôr je uzavretá vo svojej bubline vlastnej veľkosti a to im úplne stačí, aby sa medzi sebou hádali, viedli vojny, spájali sa či viedli nenávistné útoky. Musím otvorene povedať, že to, čo predvádza táto „elita“, je obraz úbohosti a nepochopenia veľkosti úloh, ktoré stoja pred Slovenskom a na ktoré by tieto politické „elity“ mali reagovať.
 
Nežijeme v izolácii, ako to je z pohľadu Slovensko a Európa?
 
Pokiaľ to vezmeme zo širšieho hľadiska, tak je jasné, že vôbec nezvažujeme niekoľko fundamentálnych rizík, ktoré stoja pred Európou ako celkom. To znamená, kam chce smerovať Európa? Federácia? Rozpad? Alebo nejaká tuhá integrácia? Neuvažujeme nad tým, čo nás čaká napríklad vo väzbe na technológie, na dôsledky prírodných zmien a podmienok, ktoré s tým súvisia, vo väzbe na geopolitiku, kde ekonomika už je iba geopolitickým nástrojom procesov. A, samozrejme, problém, ktorý sa javí ako veľký problém dneška – starnutie populácie a migranti. To nie sú izolované problémy, ale vzájomne prepojené problémy, ktoré nám môžu zlomiť krk, väzy a môžu z nás urobiť národnostnú menšinu na vlastnom území podobne, ako sa stali Srbi v Kosove.
 
Čiže dostali sme sa k možnému demografickému vývoju, ktorý ani u nás nie je nejaký radostný, nehovoriac o Nemecku či Rakúsku, kde demografická krivka roky klesá. Hrozí niečo podobné aj nám?
 
Spýtam sa vás: stále sme ešte v stredoveku a národ je tým väčší, čím má väčší počet členov a príslušníkov toho národa? Keď nás bude sto miliónov, tak budeme veľkí? Alebo tu platí iná téza: príroda si sama redukuje počet prírastku populácie, lebo si uvedomuje premrštenosť ľudského druhu na planéte a nerád to hovorím, ale môj výrok použili aj v jednom americkom filme: „Človek sa správa ako vírus voči hostiteľovi, ktorým je planéta. Ak sa hostiteľ naštve, tak ten vírus vyhladí a potom sa nečudujme javom, ku ktorým dôjde“. Dodnes som skutočne nepochopil, akú odmenu dostaneme, keď nás bude desať alebo dvanásť miliárd na planéte, aj keď niektorí vykrikujú, že môžeme uživiť aj pätnásť miliárd ľudí. To je úplne iracionálna úvaha a hlavne, ak si uvedomíte, že jedným z hlavných problémov v budúcnosti bude absolútny pokles potreby práce v spoločnosti a tým obrovské zvýšenie počtu ľudí, ktorí budú „zbytoční“ a nikto ich nepotrebuje.
 
Dostávame sa k aktuálnej ekonomickej situácii na Slovensku, máme pomerne rozpredanú našu ekonomiku…
 
Úplne rozpredanú!
 
…máme tu stále lacnú pracovnú silu, orientujúcu sa v prevažnej miere na automobilový priemysel, pričom v ekonomike platí, že by mala stáť pevne na štyroch oporných nohách, my zatiaľ máme tú jednu spomínanú, ostatné pokrivkávajú. Ako z tohto pohľadu vidíte našu situáciu, lebo asi je zbytočné rekriminovať, akým spôsobom sme prišli o desiatky prosperujúcich podnikov?
 
Riešení máte dostatok. Po prvé, 3D tlač bude znamenať úplnú zmenu subkontraktingu, to znamená, že malé firmy budú schopné robiť špičkové výrobky na individuálnu zákazku. Kľúčovým predpokladom 3D tlače a niektorých ďalších robotizovaných technológií je materiál, ale my máme skvelý materiálový výskum. Výsledky SAV v materiálovom výskume sú na úrovni svetovej špičky. Ide len o to, ako premostiť vzťah medzi výsledkami výskumu a reálnym uplatnením v ekonomickej praxi. Na druhej strane tu máme firmy, ako je ESET a podobne, ktoré vyvíjajú perfektné počítačové softvérové bezpečnostné systémy. Znova máme možnosť rozvinúť kvázi ďalšiu nohu, ale nesmieme nechať ESET len tak, aby nakoniec úplne kašľal na Slovensko a orientoval sa na zahraničné trhy a biznis, lebo je to naozaj jedna zo špičkových firiem. A úloha bezpečnostných protokolov bude v rámci IT systémov veľmi dôležitá.
 
A čo ďalšie oblasti, ktoré by sa mohli stať „opornými nohami“?
 
Presne tak, je tu tretia zásadná vec. Dodnes som nepochopil, prečo sme museli rozbiť poľnohospodárstvo a potravinársky priemysel, keď potravinová bezpečnosť je jeden z fundamentálnych predpokladov prežitia národa v krízových situáciách. Dnes potravinársky priemysel skúpila Nestlé a iní zahraniční vlastníci, poľnohospodárstvo je pomaly viac zamerané na pestovanie repky na bioetanol, ako na normálne poľnohospodárske produkty a ešte aj tradičné slovenské produkty ako kapustu a slivky vozíme z Číny alebo z Brazílie, čo je úplný „absurdistan“. Odhliadnuc od toho, že posledné lekárske výskumy ukazujú, že strava hrá obrovskú úlohu v organizme a vy by ste mali spotrebúvať stravu do vzdialenosti 80 až 100 kilometrov od miesta, kde žijete. Čiže, pokojne by sme mohli rozvinúť potravinársky priemysel, čím by sme riešili problém málo kvalifikovaných pracovných síl – veď viete, kde Rómovia robili – stavebníctvo a poľnohospodárstvo, riešili by sme problém potravinovej bezpečnosti, problém spracovania produktov tu, u nás doma, a podobne ako pri dreve, nevyvážali by sme dosky, ale výrobky. A to všetko ešte máme – aj napriek vyše 25 rokom po Novembri ´89 – kvalifikovanú pracovnú silu v týchto oblastiach.
 
Tým by sme mohli mať aj iné oporné nohy ako iba automobilový priemysel?
 
Samozrejme. Z tohto hľadiska hneď vidím pred sebou štyri oporné nohy našej ekonomiky, ktoré by mohli fungovať! Ale, bohužiaľ, pre veľkú časť našich politických „elít“ úplne bude stačiť, keď položia ďalší základný kameň pre Land Rover a Jaguár. Budú pritom hovoriť, že k nám prišiel anglický výrobca a kapitál, pričom je to indická firma pod kontrolou koncernu Tata. Takže je to naozaj úplne „pikoškové“, lebo týmto posilníme tú jednu ťažiskovú nohu a vôbec sa nebudeme pozerať na hrozby a varovania Detroitu.
 
Keď hovoríme o automobilovom priemysle, nie je to nič nové, ak si pripomenieme, že už v minulosti nám chýbal dostatok kvalifikovaných pracovníkov, a tak sa do Bratislavy, Žiliny či Trnavy museli voziť pracovníci z Poľska, Rumunska, či dokonca z Vietnamu. Naplníme pracovné kapacity v štvrtej automobilke, ktorá tu zatiaľ nie je, ale môže byť?
 
Odpoviem vám na to inak. Kedysi každý väčší podnik mal vlastné učilište, kde si pripravoval kádre pre vlastné potreby. My sme to všetko zlikvidovali a boli sme vo vytržení, keď prišli Nemci s duálnym systémom, čo je len opakovanie učilišťa pri konkrétnej fabrike. Keby každý z veľkých investorov, napríklad aj ten Volkswagen (VW), si postavil vlastné učilište, kde si bude vychovávať vlastné odborné kádre, tak nemá žiadny problém. My dodáme ľudskú masu, oni dodajú majstrov odborného výcviku a máte kvalifikované pracovné sily.
 
Kedysi sme mali ako vysokoškoláci podnikové štipendiá, čím si podniky vychovávali vlastnú vysokoškolsky kvalifikovanú pracovnú silu. To by bola tiež cesta?
 
To je jedna línia, druhá línia je, že si môžeme, samozrejme, pripraviť kvalifikovaných odborníkov, dnes sa dokonca vysoké školy budú posudzovať podľa uplatniteľnosti absolventov na trhu práce, ale VW bude napríklad teraz potrebovať dvetisíc ľudí, to vychováte a potom už nebude potrebovať nikoho, to teda znamená – otázka jednorazovosti. A tu sme pri tom fenoméne – kedysi existovalo postgraduálne štúdium a pomaturitné vzdelávanie. Mali ste tzv. kontinuálny profesný systém celoživotného vzdelávania, nebol problém zmeniť profesiu, rekvalifikovať sa. Dnes sa tomu ale žiadna zo vzdelávacích inštitúcií nevenuje, ona chce vychovávať len hotových absolventov, kde dostáva zaplatené za každý kus.
 
Ani firmy sa tomu nevenujú?
 
Firmy sa tomu tiež nevenujú a my sa potom čudujeme, že nemáme kvalifikovaných pracovníkov. Ale aj pri tom VW jedna malá otázka: „Štvrtá platforma, ktorú teraz pripravuje VW, bude najdokonalejšou technickou platformou v rámci koncernu. Použijú v maximálnej miere robotiku, technológie CAD-CAM a SIM. Keby použili technológie, ktoré majú na tých troch montážnych plošinách, tak by na tú novú potrebovali 1 166 zamestnancov. Oni ale budú potrebovať iba 300… To znamená, že ak o päť rokov budete potrebovať ľudí pre automobilový priemysel, koľko ich reálne budete potrebovať? Takže ono aj ten Land Rover a Jaguár, ktorý sem príde, ešte stále máme pre nich dosť ľudí, lebo aj tí, ktorí pracovali v strojárstve a v zbrojnom priemysle, nezabudli svoju profesiu. Čiže, keby ste ich chceli a zaplatili ich, tak by určite prišli. Ale pokiaľ tu vo VW bude 38 percent agentúrnych pracovníkov prakticky za minimálnu mzdu – sú tam, samozrejme, aj ľudia, ktorí zarábajú priemerne mesačne 1 500 eur – tak akurát pri tom počte chudobných pracujúcich sa nečudujte, že domácich tam ťažko zoženiete.
 
Sme pri produktivite práce, ako sa za tie roky u nás zmenila. Vieme, že to, čo v Nemecku napríklad robí päť pracovníkov, u nás často musí zvládnuť jeden a za podstatne nižšiu mzdu, ako by mal v Nemecku. Inými slovami, náš človek má päťkrát vyššiu produktivitu práce za podstatne nižšiu mzdu…
 
Za podstatne nižšiu mzdu… 
 
…aká je tu teda hrozba, keď našich ľudí budú zahraniční investori nútiť, aby sme za tú istú mzdu vyprodukovali oveľa väčšie množstvo tovaru ako porovnateľne na Západe? Nespeje to k umelo znižovanému počtu pracovných miest a možností?
 
V každom prípade samotné nové technológie vytvárajú obrovský tlak na znižovanie počtov pracovníkov a znižovanie potreby spoločenskej práce. Dokonca existujú analýzy, že každých 15 až 20 rokov dôjde k poklesu potreby práce o 15 %, a to v celej spoločnosti, teda nie iba v tej industriálnej sfére typu VW a podobne. Skutočne dnes extrémne narastá počet tzv. ad hoc pracovníkov, ktorí, keď ich potrebujete, tak ich máte, keď ich nepotrebujete, tak ich prepustíte. Kedysi tvorili títo agentúrni pracovníci v EÚ asi 3 až 5 % celkového počtu pracovníkov. No a dnes to došlo tak ďaleko, že EÚ aj napriek svojej byrokracii prijíma zákony na ochranu agentúrnych pracovníkov pred maximálnym žmýkaním. Produktivita práce je u nás veľmi vysoká, dokonca vyššia ako v rade krajín EÚ. Ale mzdy u nás zďaleka nekopírujú vývoj produktivity práce. Má to jeden krásny efekt: keby mzdy aspoň sčasti kopírovali rast produktivity práce, tak nie je pre vás dôležitý počet ľudí v produktívnom veku, ale objem vyplatených miezd a z toho odvedených odvodov. Mali by ste zabezpečený plný prvý dôchodkový pilier. Ak však mzdy rastú minimálne, tak vtedy naozaj platí pomer medzi produktívnym a poproduktívnym vekom a potom sa bude tvrdiť, že na budúcich dôchodcov po roku 2030 nemáte peniaze! 
 
Na druhej strane tu ale máme aj iný problém – drahý štát. Máme tu šedú ekonomiku, máme tu sféru, v ktorej sa peniaze strácajú ako v čiernej diere, ktoré by mohli byť využité úplne inak. Čo radíte premiérovi ako jeho poradca, ako s tým bojovať?
 
Roky tlačím do toho, aby riešili korupciu. Uvedomte si, že korupcia na Slovensku znamená zhruba 3 miliardy eur ročne. Tu ale nejde o to, že niekto dostane obálku s peniazmi. Tu ide o to, že tá obálka znamená predraženie činnosti verejného sektora! O to je to viac… Čiže, ak dáte na verejný sektor ročne 12 miliárd eur, tak by vám rovnako malo stačiť 9 miliárd eur. Ak na zdravotníctvo ročne dávate 4,3 miliardy eur, a v tomto sektore sa ročne zbytočne rozkradne miliarda eur, máte dve možnosti: buď znížite náklady na zdravotníctvo, alebo nakúpite novú medicínsku techniku, rozviniete screeningové programy, zefektívnite kvalitu života pre pacientov a zdravotníctvo bude plniť úlohu, ktorú plniť má. V tomto zmysle si musíme uvedomiť tri veci. Šedá, čierna ekonomika, korupcia, operácie na hrane zákona, podniková kriminalita sú na úrovni EÚ, ale aj Slovenska. Pokiaľ chcete porovnanie, celkové dôsledky týchto finančných tokov na Slovensko sú také isté, ako je 12 miliárd eur výdavkov štátneho rozpočtu. Znamená to teda, že keby som vedel aspoň 30 % týchto finančných tokov ukontrolovať, máte dosť prostriedkov v štátnom rozpočte a obmedzíte deštrukciu spoločnosti, ktorá vyplýva z toho, že zákony dodržuje len blbec.
 
Čo z toho vyplýva, čo ste teraz uviedli?
 
Z tohto hľadiska môžeme úplne otvorene povedať, že aj samotná EÚ by sa mohla radikálne zmeniť. Odhad korupcie v EÚ je ročne zhruba 300 miliárd eur, operácie na hrane zákona zhruba 660 miliárd, transfer-pricing, teda prelievanie financií medzi rôznymi pobočkami zhruba 800 miliárd ročne. A európsky rozpočet je zhruba 142 miliárd. Nezdá sa vám niečo zhnitého v „štáte dánskom“ pri týchto pomerových reláciách? A to sa ešte nebavíme o dvoch cifrách: objem zdrojov viazaných v daňových rajoch sa za uplynulých päť rokov zvýšil na 81 biliónov dolárov, vzrástlo to asi o 16 biliónov. Po druhé, celkový objem vnútropodnikovej kriminality v EÚ28 dosahuje ročné straty 1,5 bilióna eur. A ja sa pýtam, aká je potom reálna vykazovaná ziskovosť európskych podnikov, vykazované platenie daní, ak tých 1,5 bilióna nikomu nechýba? A znova sme pri tom: ak žiadna krajina nechce zo svojho rozpočtu platiť do európskeho rozpočtu viac ako jedno percento HDP a nemáte dosť peňazí na eurofondy, vypukne boj o financovanie starnutia populácie a migrantov, všetci budú hovoriť, že treba zmeniť eurofondy! Tak, že zvýšite domáce kofinancovanie, zavediete návratnosť použitých prostriedkov atď. Ďalej – budete riešiť korupciu? Nie, nebudete! Pretože podľa metodiky ESO 2010 korupciu, šedú a čiernu ekonomiku započítavate do HDP a predstavte si tú náhodu – najviac sa zvýši HDP vo Veľkej Británii, o 1,6 percenta, v Nemecku o jedno percento, v Česku o 0,7 percenta a na Slovensku presne o tých 0,6 percenta HDP, pri ktorých konštatuje pán Kažimír, že sa nám zvýši ekonomický rast oproti predpokladanému. Takže to nie je ekonomický rast, ale započítanie šedej a čiernej ekonomiky do HDP.
 
Ako sa pozeráte na problém oligarchizácie Slovenska, ktorá súvisí s korupciou a klientelizmom, o ktorých ste hovorili? Nožnice medzi veľmi bohatými a veľmi chudobnými sa roztvárajú čoraz viac. Je to podľa vás riešiteľný problém?
 
V podstate stále dochádzate k záveru, že majetková nerovnosť je okrem iného motivovaná aj tunelovaním verejného majetku a verejných zdrojov. Použijem ale iný príklad. Áno, korupcia u nás je zhruba na úrovni 25 %. Prečo nie je korupcia vo Švédsku, kde je na úrovni 1 až 2 %? Teda neoplatí sa kradnúť? Alebo je to preto, že tá spoločnosť jednoducho ostrakizuje každého, komu sa príde na podvod, na tunelovanie. Hovoríte o oligarchizácii, ktorý oligarcha alebo politik bol potrestaný za posledných 25 rokov, vrátane zobratia celého majetku, nielen otcovho brata švagra syna…? Druhá vec je, prečo v Číne to stále takto funguje? Lebo v Číne platí jedno, že aj najvyšší stranícki činitelia sa boja – máme tu čerstvý príklad – tretí najvyšší človek v Číne je odsúdený za korupciu, podvody, majetkovú kriminalitu, a ja sa pýtam: prečo to nie je možné na Slovensku? To isté máte na Ukrajine, všetci hovoria o tejto krajine, no treba priznať jeden fakt: celé územie Ukrajiny je rozdelené medzi 16 oligarchov a tí vládnu pevnou rukou na svojom území. Čiže problém Ukrajiny je možné riešiť veľmi jednoducho – riešiť ten problém 16 oligarchov aj za cenu tvrdej osobnej zodpovednosti a nebojím sa povedať, aj za cenu dôsledného zavretia „do bane“ – ako sa hovorí – „až by boli čierni“.
 
Hovorí sa, že na Slovensku ovláda krajinu osem oligarchov. Je to tak?
 
Je to menej, je to šesť skupín, ktoré ovládajú v podstate celé prostredie v podmienkach Slovenskej republiky, pričom financujú všetky politické subjekty, aby bolo jedno, kto vyhrá.
 
Keď sme hovorili o ekonomike, dokedy tu bude modla akýchsi ekonomických rastov, to sa predsa nedá donekonečna, aby ekonomiky iba rástli. Alebo áno?
 
Odpoveď je jednoduchá: kde a o čom hovorí mainstream ekonomických teórií, hovorí o trvalom raste. Druhá hlavná ekonomická dogma ekonomických teórií je, že za všetky problémy môžu regulácie, ktoré deformujú trh, ktorý by bol inak „geniálny a optimalizovaný“… A tretia modla udržateľného rastu je nonsens z jedného pragmatického jednoduchého dôvodu. Keďže prírodné zdroje sú obmedzené, tak nemôžete mať neustály rast. A teraz si predstavte s tou modlou ekonomického rastu začína byť veľmi konfrontovaná tzv. zdieľaná alebo personalizovaná ekonomika. Nemusíte vlastniť, môžete si požičať. Ale potom celá spotreba je niekde úplne inde a ak nebude spotreba, nebude ani hospodársky rast. Nestálo by za úvahu urobiť iné? Ak vychovávate svoje deti, neprispievate tak isto k rastu spoločenského bohatstva? Nemá byť aj to zahrnuté do ekonomického rastu? Výchovu detí alebo ženy na materskej nezahrniete do ekonomického rastu, to je vraj nezmysel, to vraj nemá nič spoločné s ekonomikou… Čiže stojíme pri tom, že fundamenty ekonomického prístupu začínajú byť chybne konštruované. A keď vezmete do úvahy, že chybovosť národného HDP je medzi 30 a 10 percentami vzhľadom na nepoznanie transferov, ktoré sú medzi transnacionálnymi korporáciami, tak sa pýtam, akú cenu má takáto modla? A diskusie, či rast HDP bude 2,8 alebo 2,9 percenta? Je to úplne iracionálne, úplne mimo akejkoľvek logiky, dokonca s ekonomikou to nemá vôbec nič spoločné ešte z jedného titulu. Človek je tu pre ekonomiku? Alebo ekonomika pre človeka? Ak je tu ekonomika pre človeka, tak základom je zabezpečiť kvalitný život každého člena spoločnosti. Nie hospodársky rast. A ešte: ako je možné, že inflácia sa vždy strafí do toho, čo je očakávané? Nie je to dané práve tým, že zo spotrebného koša vždy urobíte to, aby inflácia vyšla taká, akú očakávate? Ale potom, akú cenu majú ekonomické fundamenty? Akú cenu majú tvrdenia o tom, že hospodársky rast bude 1,1 percenta? Pritom niekto, kto to tvrdí, si vôbec neuvedomuje, čo je to a ako vznikol hospodársky rast.
 
Ako z tohto pohľadu hodnotíte skladbu slovenského štátneho rozpočtu, do ktorého sa podľa aplikovanej metodiky stále do príjmovej časti rátajú aj eurofondy. Tie tu však budú už len zopár rokov, čo potom?
 
Zoberte si, že budovanie infraštruktúry je jeden z faktorov hospodárskeho rastu. Z čoho platíte infraštruktúru? Z eurofondov. Keď si vezmete všetky projekty, ktoré realizujú municipality pri kofinancovaní vo výške 5 percent hodnoty projektu, tak máte odpoveď, z čoho to financujete. A zatiaľ Slovensko stále má ten pomer, že 14 miliárd eur dostaneme, 6 a pol miliardy zaplatíme na kofinancovaní, čo je pre nás maximálne výhodné. Ale už teraz sa ukazuje, že stratégia európskeho rozpočtu je neudržateľná, a to práve preto, že má ročný 90-miliardový deficit. Chcelo by to teda „zosekať“. A to buď zosekať eurofondy, alebo upraviť príspevky členských krajín. A keďže krajiny nechcú platiť do rozpočtu viac, tak zosekajú podmienky pre eurofondy a potom naraz zistíme, nakoľko sme sa mohli prikrývať perinou, ktorú máme my sami. Lebo teraz sa prikrývame európskou perinou. Pokiaľ ide o eurofondy, vy ste predtým spomínali oligarchizáciu. Veď tunelovanie eurofondov je jeden z najvýznamnejších zdrojov pre mnohé finančné skupiny. No, a ak by neboli eurofondy, tak tie skupiny by stratili mnohé zdroje príjmov.
 
Máte tým na mysli napríklad aj dotácie v poľnohospodárstve?
 
Nemyslím, vy ste povedali (smiech).
 
Ale pripúšťate, že aj tam sú tie zdroje?
 
Nepripúšťam, iba konštatujem, že čerpanie a tunelovanie eurofondov je obrovské a práve preto EÚ čerpanie niektorých eurofondov, napríklad v školstve zablokovala, z čoho vyplynul napríklad nedostatok financií na univerzitách.
 
V druhej časti rozhovoru sa profesor Staněk sústredí na to, čo by pomohlo Slovensku, aby sa tu žilo ľuďom lepšie, ale aj možné scenáre vývoja v Európe a vo svete, a to nielen v súvislosti s migračnou krízou. 
- Reklama -