Záver samitu EÚ konštatoval, že režim prezidenta Assada nesie najväčšiu zodpovednosť za státisíce mŕtvych a milióny utečencov v sýrskej občianskej vojne. Čo o tom súdite?
Európska únia si teraz sama musí zaiste odôvodniť nepeknú úlohu, ktorú od samého počiatku v sýrskej kríze zohráva a nájsť iného vinníka. Najskôr pod zámienkou údajných „občianskych nepokojov“ v Sýrii – k hodnotenie ktorých i ku akémukoľvek zasahovaniu do nich nemala žiadny právny titul – uvrhla krajinu do politickej izolácie, potom rozhodujúcim spôsobom obmedzila zbrojným embargom schopnosť Sýrie vyrovnať sa s teroristami a nakoniec krajinu embargovala ekonomicky. Tým vytvorila práve táto Európska únia podmienky pre rozsiahly exodus ľudí z vojnou a ekonomickými sankciami zničenej krajiny, teda pretext súčasnej migračnej krízy, ktorú namiesto jej riešenia (teda zastavenie podpory teroristom a okamžité zrušenie sankcií) plánuje ešte zhoršovať, prostredníctvom akýchsi „miestenok pre migrantov“, ktoré ešte zhoršujú vzťah občanov krajín EÚ k cudzincom. Európska únia tým nepochybne preukázala, že je nielen zodpovedná za mizériu v Sýrii a na Blízkom východe a v severnej Afrike vo všeobecnosti, ale predovšetkým, že rozhodujúcim spôsobom zlyháva pri obrane a ochrane záujmov svojich členských krajín. A to by malo byť pre nás úplne alarmujúce.
Ako je Rusko úspešné pri ničení základní Islamského štátu? Možno to nejako kvantifikovať? A možno to nejako porovnať s „úspešnosťou“ USA v boji proti ISIS?
Musím sa vždy usmievať, keď vidím všetky tie údaje z frontu až bojových misií takmer v reálnom čase vo verejných médiách. Žiadny vojenský veliteľ nebude publikovať také zábery a údaje, ktoré by mohli ohroziť konajúce sa operácie. Preto chápte všetky tie detailné informácie o pohybe vojsk a prebiehajúce operácie skôr ako propagačné či propagandistické. To, čo sa teraz presne odohráva v Sýrii, sa asi nikdy nedozvieme.
Faktom však je, že po ročnom údajnom bombardovaní takzvaného Islamského štátu opäť takzvanou Globálnou koalíciou, tvorenú okrem iného veľmi paradoxne práve štedrými sponzormi a ochrancami toho istého Islamského štátu, Saudskou Arábiou, Katarom a Tureckom, boli vojenské výsledky veľmi žalostné. Islamský štát ďalej silnel a zaberal ďalšie územia a jediné rozsiahle škody, ktoré bombardovanie týchto „dobrodejov“ spôsobilo, bolo totálne zničenie ropnej, plynovej a priemyselnej infraštruktúry východnej Sýrie. Ako by niekto zase chcel vytvoriť horšie a horšie podmienky. Všetci vieme, že pomocou satelitných technológií, ktorú majú niektorí členovia Globálnej koalície k dispozícii, možno dnes určiť polohu akéhokoľvek vojenského zariadenia s presnosťou na desiatky centimetrov a zničiť ich v reálnom čase. Ako je teda možné, že taká vojenská sila, akú Globálna koalícia predstavuje, tento kvázištát dávno nezničila? Ako je možné, že Ozbrojené sily Ruskej federácie počas troch týždňov a s veľmi obmedzenými prostriedkami úplne obrátili strategickú situáciu v Sýrii a v širšom slova zmysle aj v celom regióne?
A ako si vedie sýrska armáda? Ako veľké územie Islamskému štátu po zásahoch Ruska vzala späť?
Opäť upozorňujem, že vojenská operácia nie je futbalové stretnutie, aby sme mohli sledovať presné kontúry operácií. Pre Sýrsku arabskú armádu (a v širšom slova zmysle pre sýrske obyvateľstvo) je ruská pomoc významná z hľadiska psychologického. Vo svete, kde sa od vás všetci odvrátili a snažia sa vás zničiť, je dôležité nájsť priateľa, ktorý sa s vami identifikuje. Ľudia sa opäť vzchopia a budú bojovať. Migračná krivka sa tým otupí a postupne zastaví. Druhým hľadiskom je iste vojenská a vojensko-technická podpora, predovšetkým v oblasti podpory pozemných vojsk vzdušnými prostriedkami, ktorých technický stav je po rokoch bojov a sankcií proti Sýrii zlý.
Izolované jednotky Sýrskej arabskej armády, roztrúsené na veľkom území, nebudú mať ešte nejaký čas možnosť rozsiahlej ofenzívnej operácie. V tejto chvíli ide o to spôsobiť teroristom čo najväčšie škody, prerušiť ich zásobovacie a logistické trasy, najmä tie, ktoré vedú z Turecka, teda z krajiny nášho spojenca v NATO a člena Globálnej koalície proti Islamskému štátu. Z toho istého Turecka, ktorému teraz Európska únia bude platiť, aby k nám ďalej neposielalo migrantov. Počuli ste niekedy o absurdnejšej situácii?
Vrcholný predstaviteľ Sýrskej katolíckej cirkvi, antiochijský patriarcha Ignace Joseph III. Younan, viní z terajšej krízy v Sýrii Spojené štáty, ktoré podporujú vzbúrencov proti prezidentovi Asadovi. Podľa neho „prístup vlády USA k situácii v Sýrii bol od začiatku zlý“. „Američania chceli zmeniť vládu, pretože, ako hovorili ľuďom a médiám, Asad je diktátor, preto musí odísť, aby mal národ slobodu a demokraciu.“ Archieparcha melchitskej gréckokatolíckej cirkvi Jean-Clément Jeanbart z Aleppa potom v súvislosti s ruskou vojenskou intervenciou v Sýrii vyhlásil , že je zdrojom „nádeje“ miestnych kresťanov. „Slúži to kresťanskej veci,“ hoci by tým Rusko sledovalo len svoje záujmy. Podľa jeho slov kresťania vďaka tomu získali „opäť istotu“, pričom dodal, že prezident Putin „rieši problém“. Čo o tom súdite?
Sýrski kresťania vedia, o čom hovoria. Prežili perzské nájazdy, rané arabské Chalífáty, egyptský Mamluk a Osmanskú ríšu. Napriek tomu neboli nikdy vo väčšom ohrození, ako keď sme sa ich práv začali ujímať my sami, nominálne aj my, kresťania, na začiatku 21. storočia. Nadšene kričíme, že im a hlavne im chceme pomáhať a nevidíme, že tým práve vrážame klin medzi nich a ďalšie konfesie sýrskej spoločnosti sú ohrozené rovnako ako oni – alávitovia, drúzovia, ismaíliti, jezídi a v neposlednom rade medzi tú absolútnu väčšinu slušných konciliantných sýrskych sunnitov, ktorých sa práve teraz snažia radikalizovať wahábisti zo Saudskej Arábie až Kataru.
Ruská federácia, ktorá je fakticky dnes hlavným ochrancom pravoslávnych kresťanov, ale aj rozumných moslimov, robí len to, čo sa od nej očakáva. To, že si v tomto konflikte vybrali západné krajiny za spojencov a partnerov vo svojom boji proti sekulárnym arabským krajinám (Egypt, Sýria, Líbya, Irak a Jemen) neznášanlivých a nám nepriateľských wahábistov a nimi sponzorovaných teroristov, je bezpochyby nešťastné, ale európska „politická reprezentácia“ si iste mohla vybrať aj inak. Dnes za to žne – celkom právom – hlboké opovrhnutie a zlobu svojich vlastných občanov a voličov. Ku cti našich vlád sa dá povedať, že sa v rámci možností snažili aspoň svojich partnerov v Európskej únii mierniť. Aj keď si pamätám jedného nedávneho českého premiéra, ktorý opakoval spolu s ostatnými v tom čase obľúbenú mantru, že „Asad musí ísť“. Vždy sa sám seba pýtam, kde k takému vyjadreniu, ktoré je v zásade aj protiprávne, berie politik, ak nehovoríme ústavný činiteľ, mandát a odvahu.
Pápež Benedikt XVI. označil svojho času Asadovu Sýriu za „vzor spolužitia kresťanstva s islamom“ na Blízkom východe. Zdieľate jeho názor?
Kardinál Ratzinger je múdry a skvelý muž a ako pápež Benedikt XVI. odviedol skvelý výkon. Môžeme sa len domýšľať, akým hrozným tlakom musel čeliť predtým, než dobrovoľne abdikoval a opustil Petrov stolec. Sýria pod vládou Asada aj jeho otca Hafíza bola tolerantná a multikonfesná krajina, kde neexistoval náboženský útlak, ak nehovoríme o útokoch z náboženských pohnútok. Bolo to preto, že zo zahraničia platené a riadené Moslimské bratstvo a ďalší extrémisti boli pod kontrolou a tvrdou knutou (ako sú ostatní extrémisti a teroristi na celom svete).
Pán Pehe, známy svojimi zúrivými apologetikami humanitárneho intervencionizmu Spojených štátov po celom svete, napísal pred niekoľkými dňami na Novinkách.cz, že – citujem: „(Asad starší) v roku 1982 nasadil v meste Hamá armádu proti svojím oponentom z radov sunnitskej väčšiny reprezentovanej Moslimským bratstvom, pričom zahynulo takmer 10-tisíc ľudí. Už vtedy prúdili zo Sýrie na Západ politickí utečenci. „Pán Pehe, hrdý účastník zasadnutí Bilderbergu i Trilaterálnej komisie, nám iba vo svojej analýze procesov, ktorým v tom lepšom prípade len zúfalo nerozumie, zabudol oznámiť, že Moslimské bratstvo bolo a je, a to ako v Sýrii, tak aj v mnohých ďalších krajinách, postavené mimo zákon ako teroristická organizácia. Hovoriť potom o teroristoch ako o „politickej opozícii“, mnohokrát naviac s prívlastkom „umiernená“, patria neodmysliteľne k žargónu už spomínaných „humanitárnych intervencionistov“, popierajúcich štátnu suverenitu mnohých krajín a veľkoryso prehliadajúcich porušovanie medzinárodného práva krajinami inými.
Aké sú ohlasy obyčajných Sýrčanov na ruské zapojenie sa do bojov proti ISIS?
Sýrčania privítali ozbrojené sily Ruskej federácie ako osloboditeľov. Po rokoch, keď sme mohli ako Európska únia či jej jednotliví členovia byť partnerom stredomorských krajín, pre ktoré sme boli prijateľnejšími ako obe súperiace veľmoci, môžeme teda s konečnou platnosťou povedať, že sme si – najmä hlúpou politikou Bruselu a hlavných európskych mocností – tieto dvere úplne zatvorili. Slovenská republika má však vďaka svojej opatrnej pozícii (medzi slepými je, ako je známe, kráľom ten jednooký) spolu s Rakúskom, Českom a Maďarskom v Sýrii stále dobrý zvuk. Sýrčania veľmi citlivo rozlišujú, kto ich v kritickom okamihu hodil cez palubu a kto sa aspoň zdržal nepriateľských postojov.
Čo zapojenie Ruska vlastne vyvolalo v medzinárodných vzťahoch?
Povedal by som – bez toho aby som chcel účastníkov týchto procesov bezdôvodne podceňovať – že pre mnohých, najmä v Európskej únii, to bola studená sprcha a tvrdý návrat do reality. Do reality, v ktorej budú musieť s Ruskou federáciou počítať ako s reálnou a sebavedomou mocnosťou (nebál by som sa tu použiť ani slovné spojenie „reinkarnovanou veľmocou“), ktorá dôrazne upozorňuje, že nabudúce chce chrániť svoje životné záujmy a svojich spojencov rovnako, ako to robia Spojené štáty od konca 19. storočia. Treba však podotknúť, že Rusko – na rozdiel od Spojených štátov a ďalších aktérov v tomto procese – aspoň nepošliapava medzinárodné právo.
A pomohlo to Rusku k posilneniu pozícií a prestíže?
Nepochybne. Pozrite sa len na nálady ľudí a na stúpajúcu prestíž Ruska aj medzi skeptickými a rozumnými Čechmi a Slovákmi, a to bez ohľadu na všetky historické záťaže, ktorými naše vzťahy prešli, a nehľadiac na nepretržité rusofóbne besnenie mainstreamových médií a pražskej či bratislavskej kaviarne.
Objavujú sa názory, že Obama hodil uterák do ringu. Sú ale varovania, že konflikt v Sýrii môže naopak vyústiť do priameho konfliktu Ruska s USA a Britániou…
Obama nemohol nič nikam hodiť, pretože – rovnako ako mnohí ďalší – nevelil ani sám sebe, nieto ozbrojeným silám alebo zahraničnej politike. Prezident Spojených štátov už dávno nie je vrchným veliteľom ozbrojených síl svojej krajiny. Je len niekým, kto plní vôľu skutočných pánov tohto sveta a koná podľa ich záujmov. A tí nemajú spravidla žiadnu hodnosť, dokonca ani tvár. Na druhej strane, treba Obamovi pripočítať ku cti, že za jeho vlády v Bielom dome nenechal dôjsť záležitosti až do extrémnych excesov a konfrontácií, v ktorých sa vyžívali spolupracovníci Georgea Busha ml., ale snažil sa, naopak, toto neblahé dedičstvo rozumne vyvažovať.
Na neriadené konflikty potom skutočne neverím, veľmoci sa vedia dohodnúť veľmi rýchlo a pragmaticky na tom, čo ich zaujíma. Tým všetkých ostatných účastníkov toho istého procesu postavia do úlohy hlupákov či – v tom lepšom prípade – púhych štatistov, povedzme.
Môžete zhruba opísať, ako sa v konflikte v Sýrii angažuje Saudská Arábia a ďalšie monarchie zálivu, Turecko a Izrael? A na druhej strane Irán?
Ako sme už mnohokrát povedali, v tomto konflikte ide primárne (nie však výlučne) o plyn a ropu a jej tranzit do Európy. Kým Irán, Irak a Sýria majú svoju vlastnú predstavu o vybudovaní plynovodu z obrieho iránskeho plynového poľa South Pars cez svoje územie, Katar a Saudská Arábia majú o tejto záležitosti inú predstavu a plánujú výstavbu konkurenčného plynovodu z plynového poľa North Dome do Turecka. Problémom katarsko-saudského projektu je, že im v ceste ležali suverénne krajiny Irak alebo Sýria, cez územie ktorých bolo nutné prejsť. Čo sa stalo? Objavil sa takzvaný Islamský štát, ktorý zablokoval cestu prvého projektu a dáva možnosť (pokiaľ sa udrží) realizovať projekt druhý. To je celé, nehľadajme v tom čiary.
Ide o to, kto bude starnúcej a chudobňujúcej (stále však pomerne bohatej) Európe dodávať energetické suroviny. Rusko sme si dobrovoľne zakázali, takže južné cesty opäť nadobúdajú na aktuálnosti. Paradoxom je, že iránsky South Pars a katarský North Dome sú vlastne jedno obrie plynové pole, ktoré je rozdelené medzi obe krajiny. Európskych štátnikov potom hlavne zaujíma, či sa ich plynu giganti dokážu na stavbe, prevádzke a výhodnom predaji plynu spotrebiteľom podieľať.
Pred niekoľkými rokmi som vždy pobavene sledoval, ako homosexuálny minister zahraničných vecí susednej krajiny vždy po návšteve iného homosexuála, katarského predsedu vlády šejka Hamada bin Džásima al-Thani vyhlásil v súlade so všeobecným folklórom, že Asad musí ísť. Chlapci z RWE a Ruhrgas boli pritom vždy blízko. Tento základný problém zosobňuje strany konfliktu. Saudskú Arábiu, Katar a Turecko, ktoré bojujú prostredníctvom nimi sponzorovaných a podporovaných teroristických organizácií za svoju predstavu o energetických trasách, a Irán, Irak a Sýria, ktoré majú svoj koncept. Spojené štáty už niekoľkokrát v minulosti zasiahli proti potenciálnym investorom iránsko-iracko-sýrskeho projektu a od roku 2012 podporou rôznych teroristických skupín udržujú ako Irak, tak Sýriu v stave chaosu, takže tým vlastne projekt znemožňujú.
Hovorí sa o tom, že Izrael má pomerne dobré vzťahy s Ruskom. Čo s tým urobí ruský angažmán v Sýrii?
Izrael sa vždy pragmaticky dohodne s kýmkoľvek tak, aby mu to prinieslo čo najväčší prospech. Urobí tak aj v tomto prípade. Nezabúdajte ani na to, že druhým jazykom, používaným na území Izraela, skutočne nie je semitská arabčina, ale slovanská ruština.
Je pravda, že sa na sýrskej strane zapájajú iránske šiitske milície a Hizballáh? A nemôže to vyprovokovať reakciu Izraela?
Počas každého ťaženia a konfliktu ste nútený v stále vyššej miere používať propagandistické nástroje. Iránska karta a dohoda piatich stálych členov Bezpečnostnej rady OSN plus Nemecka s Iránom, nazvaná Joint Comprehensive Plan of Action, je pre Izrael cesta, ktorá tlačí Washington do nových a nových ústupkov vo veciach vojenských i ekonomických. Pre vlastnú verejnosť židovského štátu je to zase signál „staráme sa o vás, chránime vás“. Pritom ide iba o strašiaka. Židia a Peržania mali už od dôb vyslobodenia sa z babylonského vyhnanstva skvelé vzťahy, a to až po celkom nedávne obdobie vlády šacha Rezy Pahlavího. Potom niekto rozhodol, že to bude inak. V rozprávkovo bohatom Iráne uskutočnil prevrat na pôdoryse theokratického establishmentu (vlastne to bol taký prevrat-predchodca tých, ktoré boli a ďalej sa uskutočňujú v sekulárnych arabských krajinách – Iraku, Líbyi, Egypte, Sýrii a Jemene) a vzťahy medzi Izraelom a Iránom ochladli. Dnešné strašenie bojovníkmi hnutia Hizballáh či siitskymi milíciami, alebo dokonca pravidelne iránsku armádou, ktorí sa blížia k zasľúbenej zemi a pripravujú ďalší holokaust, je, samozrejme, holý nezmysel a čistá propaganda. Ostatne, keby v Izraeli zobrali do úvahy postoje politikov, ktorí nabádali k väčšej opatrnosti, keď sa celé ťaženie proti sekulárnym arabských štátom začalo, nemuseli sa jej obyvatelia v tejto chvíli v tejto situácii nachádzať.
Aký očakávate ďalší vývoj. Možno to vôbec predikovať?
Žiadam jednoduchšiu otázku. Na Blízkom východe sú procesy vždy veľmi zložité a musíte v nich počítať s mnohými pre Európana úplne iracionálnymi faktormi. Jedno vám však môžem povedať určite – Spojené štáty a Rusko sa nakoniec dohodnú na nejakom riešení, Čína ako vždy bude pri tom, a jediný, kto skončí v poli porazených, bude opäť bezzubá Európa, vedená netalentovanými a nahlúplymi politikmi. Veľké európske krajiny sa nakoniec priživia prostredníctvom svojich energetických a strojárskych gigantov a občania Európy účet zaplatia.
Petr Markvart je vyštudovaný právnik. V 2. polovici 80. rokov pracoval v podniku zahraničného obchodu Technoexport, okrem iného ako obchodný referent realizácie petrochemických investičných celkov v Iraku a asistent generálneho riaditeľa. V rokoch 1989 až 1995 pôsobil v Sýrii ako riaditeľ blízkovýchodnej expozitúry – pre Technoexport Praha, neskôr pre nemecký Südrohrbau Ingolstadt. V rokoch 1998 až 2001 pracoval pre kanadskú firmu MacDonald Engineering Group Calgary ako riaditeľ jej dcérskej spoločnosti v Nigérii. Od roku 2002 pôsobí v leteckom priemysle ako konzultant pre krajiny západnej Afriky.
autor: Lukáš Petřík
