Slovensko plánuje žalovať Radu Európskej únie. Sú prípady žalôb zo strany členských krajín voči inštitúciám EÚ bežné alebo skôr výnimočné?
Podanie žaloby členskými krajinami proti inštitúciám EÚ nie je nič nezvyčajné, aby sme mohli povedať, že krok Slovenska je niečím výnimočným. V mnohých prípadoch krajiny Únie aj uspeli. Je to legitímny postup. Samotné podanie žaloby nepovažujem za problém.
V čom teda vidíte problém?
Ten problém je skôr v politickej rovine. Po prvé v tom, že dôvodov, pre ktoré je možné rozhodnutie Rady EÚ žalovať, nie je veľa. Slovensko riskuje, že nálepka problémového člena európskeho klubu, ktorá zatiaľ platí len politicky, bude potvrdená aj právne. V tomto prípade ide skôr o divadlo pre domácu politickú scénu a voličov ako o skutočné riešenie problému s Úniou.
Má Slovensko šancu uspieť pred Súdnym dvorom EÚ v Luxemburgu alebo pohorí?
Keby som mal na to vsadiť svoje gate, tak ich nevsadím. Sú tam síce malé šance, ale prípadné argumenty sa mi nezdajú dosť silné na to, aby s nimi mohlo Slovensko uspieť.
Čo podľa vás môže zavážiť pri argumentácii na súde?
Nevidím hmotnoprávne dôvody skutkovej podstaty, ktoré by popierali, že sa niečo stalo alebo nestalo.
Sú tam ale dva procesné dôvody. Jeden z nich sa týka podmienky nepredvídateľnosti prílivu štátnych príslušníkov tretích krajín podľa článku 78 odst. 3 Zmluvy o fungovaní EÚ. V tejto súvislosti je potrebné vysvetliť, že my sa teraz bavíme o dvoch rozhodnutiach.
Jedno je zo 14. septembra a druhé z 23. septembra tohto roka. To prvé sa týkalo len prvej vlny migrantov, ale to druhé rozhodnutie smeruje k trvalému mechanizmu prerozdeľovania. Domnievam sa, že Slovensko by sa mohlo chytiť práve tej prvej várky, lebo ide o nepredvídateľnosť prerozdelenia 40 000 migrantov, ale druhej nie, lebo v tom prípade už asi o nepredvídateľnosť nepôjde.
Druhý princíp sa týka princípu subsidiarity. Ten hovorí, že v prípade tzv. zdieľaných právomocí medzi členskými krajinami a EÚ, kam patrí aj azylová politika, má EÚ intervenovať len vtedy, keď vec nie je možné vyriešiť efektívnejšie na úrovni členských štátov.
Tento princíp sa uplatňuje pri všetkých legislatívnych aktoch, pri ktorých je potrebná intervencia Európskeho parlamentu. Členské štáty majú pri legislatívnych aktoch možnosť poukazovať na porušovanie princípu subsidiarity ešte pred prijatím návrhu a potom ho žalovať za neplatnosť prijatého legislatívneho aktu. A teda, že mali konať členské štáty a nie Únia. Problém je v tom, že Európska komisia príslušné rozhodnutie navrhla ako nelegislatívne akty, čím de facto zbavila členské štáty možnosti spochybniť dodržanie princípu subsidiarity pred prijatím návrhu. To môže slúžiť ako žalobný dôvod.
Je súdna cesta jediným právnym nástrojom ako sa rozhodnutiu Rady ministrov ubrániť?
Členský štát môže navrhnúť, aby došlo k zmene prijatého aktu. Avšak to je proces, ktorý má mizivú šancu na úspech. Dokonca ešte menšiu ako pripravovaná žaloba.
Porušila Rada Európskej únie rozhodnutím o povinnom prerozdelení utečencov medzi členské krajiny prostredníctvom väčšinového hlasovania nejaké pravidlo? Ak áno, aké?
Určité otázniky visia nad procesnými možnosťami, o ktorých sme pred chvíľou hovorili. Ale natvrdo povedať, že došlo k porušeniu, to by som si netrúfol.
Môže žalobe pre porušenie záväzkov vyplývajúcich z členstva v Európskej únii čeliť aj Slovensko?
Áno, môže. Európska komisia môže začať konať kroky proti Slovensku pre porušenie pravidiel, ktoré sú preň záväzné. Väčšinou sa to však rieši formou pokút, ktoré sú ale pomerne vysoké. Pokiaľ je však Slovensko presvedčené, že to, čo robí, je správne, tak potom musí počítať aj s finančnými následkami.
Ako dlho môže trvať celý súdny proces?
Priemerná dĺžka súdneho procesu v EÚ sú dva roky. Tento prípad však nie je skutkovo ani právne náročný. Ide skôr o politicko-právne úvahy. Rozsudok bude vynesený za kratšiu dobu.
Keď podá Slovensko oficiálne žalobu na Súdny dvor EÚ, čo bude nasledovať?
V prípade, že Slovensko podá žalobu, potom sa materiály predložia aj ostatným členským krajinám, aby sa im umožnilo intervenovať buď na strane EÚ, alebo Slovenska. K predloženým materiálom vrátane intervencií sa potom vyjadrí generálny advokát. Po jeho stanovisku vynesie Súdny dvor EÚ rozsudok.
Okrem Slovenska boli v Rade ministrov prehlasované aj ďalšie tri krajiny, medzi nimi aj Česko. K súdnemu sporu s Úniou však pristúpilo len Slovensko. Prečo ostalo osamotené?
Česká republika zjavne vyhodnotila situáciu po prehlasovaní tak, že to nie je otázka, na ktorej treba krvácať. Hnať EÚ na súd pre povinné kvóty je aj podľa mňa zbytočné. Migračnú krízu povinné kvóty aj tak nevyriešia. Nie je potrebné plytvať energiou na neefektívne spory. Tento mechanizmus aj tak asi nebude fungovať. Slovensko si to zrejme vyhodnotilo inak. Pre neho je to zásadná otázka, tak preto tá žaloba.
Vládnej strane Smer, ktorá je súčasťou rodiny eurosocialistov v Európskom parlamente, pohrozil jej predseda Gianni Pittella vylúčením z frakcie. Jedným z dôvodov má byť práve podanie žaloby proti rozhodnutiu EÚ. Predseda Smeru Robert Fico vysvetľoval svojim kolegom z frakcie okrem iného, ako bude SR v prípade prijímania utečencov postupovať. Čo si o tom myslíte? Je takýto postup zo strany šéfa eurosocialistov štandardný?
Mne sa zdá, že komunikačná stránka nie je celkom šťastná. Samozrejme, že by mal predseda Smeru vysvetliť svojej európskej strane, prečo majú slovenskí sociálni demokrati iný názor ako väčšina sociálnych demokratov v Európe. To je prirodzené. Hroziť vylúčením je však veľmi silná káva. Odráža to skutočnosť, že téma utečenecká kríza je veľmi citlivá nielen pre krajiny strednej a východnej Európy, ale aj pre ostatné členské štáty.
V Európskom parlamente sa radíte k ľudovcom. Spomínate si na podobný prípad vo vašej frakcii, kedy by jej predseda niekomu hrozil pozastavením členstva?
Nie. To sa nestalo. Niektorí európski politici nám, samozrejme, prídu občas vysvetliť svoje postoje, ale nikto ich nestraší vylúčením. Napríklad maďarský premiér Viktor Orbán. Tiež nám musel objasniť nejaké svoje výroky a činy, ale strana, ktorej je predsedom (Fidesz), nedostala v Poslaneckom klube Európskej ľudovej strany stopku.
Doc. JUDr. Pavel SVOBODA, D.E.A. (*1962) je predseda Výboru pre právne záležitosti Európskeho parlamentu. V rokoch 2007 až 2009 zastával post stáleho predstaviteľa ČR pri Rade Európy. V rokoch 2001 až 2004 pôsobil ako docent pre odbor európskeho práva na Právnickej fakulte Univerzity Karlovej.
