Fico sa vraj správa ako Putinov agent, vo svete nám robí hanbu. A RTVS? Mlčala o tom najpodstatnejšom. Ľubo Lintner odhaľuje slovenskú realitu

    0
    Ľubomír Lintner, mediálny analytik, publicista a expolitik (Autor: Archív ĽL)

    „Slovensko nemá inú alternatívu ako ostať v Európskej únii, ako ostať v eurozóne a  Schengene. A najmä nemá inú alternatívu ako byť v jadre, ktoré sa môže v rámci diskusie o hlbšej integrácii vytvoriť.“ Uvedené slová si mali možnosť vypočuť študenti Paneurópskej vysokej školy v Bratislave v pondelok 15. apríla 2013, teda pred takmer dva a pol rokom. Odzneli z úst R. Fica na prednáške o perspektívach Slovenska v rámci Európskej únie. Premiér vtedy zároveň zdôraznil, že ak má Európa prežiť a chce dosiahnuť svoje ciele, musí prejsť ešte hlbšou integráciou a v tejto súvislosti sa môžu otvárať otázky straty suverenity. ,,Takéto diskusie sú legitímne, ale ide o pozitívnu stratu suverenity, buďme ústretoví,” povedal R. Fico, pričom pripomenul, že aj vstup do EÚ, do Schengenu, boli tiež zásahom do suverenity. Čas sa posunul o 29 mesiacov, list v kalendári ukazoval stredu 23. septembra 2015 a ten istý premiér po rokovaní vlády oznámil, že Slovensko nebude rešpektovať povinné kvóty a podá žalobu proti právne záväznému aktu, ktorý vyplynul z hlasovania kvalifikovanou väčšinou. „Radšej vstúpim do infringementu (procedúry porušenia pravidiel), ako by sme mali rešpektovať tento diktát,“ zdôraznil R. Fico. Podľa neho „nemôžeme si dovoliť, aby Európa fungovala na princípe väčšiny proti menšine a veľké krajiny potom budú rozhodovať, čo sa bude diať v malých krajinách. To je koniec Európy“.

    Pred dva a pol rokom nemal líder Smer-SD žiadny problém so znížením rozsahu suverenity jednotlivých krajín. Ba dokonca ešte skôr, v apríli 2008, označil schválenie Lisabonskej zmluvy, v ktorej je aj ustanovenie o možnosti prijať rozhodnutie kvalifikovanou väčšinou, ako významný krok k ďalšej integrácii Slovenska do Únie a poslancov, ktorí za ňu nehlasovali označil za „protinárodných a protieurópskych“. V súčasnosti označuje demokratické väčšinové hlasovanie ako koniec Únie.

    Na koho strane stojí?

    Čo sa týka proeurópskych a protieurópskych postojov R. Fica, tak je to u neho ako sínusoida. Napríklad v máji 2007, keď bol líder Smer-SD desať mesiacov premiérom vtedy vo vláde so SNS a HZDS, tak po jeho návšteve Moskvy som napísal článok, kde som si položil otázku, aká je vlastne jeho zahraničnopolitická orientácia? Pred tými ôsmimi rokmi slovenský premiér V. Putinovi totiž povedal, že súhlasí s Ruskom a je proti umiesteniu amerického protiraketového systému na území Česka a Poľska. Naopak vtedajší šéf našej diplomacie J. Kubiš považoval protiraketovú obranu v Česku za príspevok k posilneniu bezpečnosti v našom regióne a euroatlantickom priestore, postoj predsedu vlády odôvodnil tým, že je to jeho osobný názor, čo vládna hovorkyňa ešte priklincovala slovami, že Fico slová o raketovom systéme vyslovil ako predseda strany Smer. Pritom návšteva Moskvy bola oficiálnou návštevou predsedu slovenskej vlády a ak by sme vychádzali zo slov ministra J. Kubiša, že Slovensko „ako člen EÚ a NATO vo všetkých zásadných otázkach pôsobí vyrovnane“, tak R. Fico mal vtedy skôr prezentovať dohodu krajín Severoatlantickej aliancie, ktorej členom je aj Slovensko. Na zasadnutí Rady žiadny zástupca členskej krajiny nevzniesol protest či výhradu, všetci sa zhodli, že americký štít a protiraketová obrana NATO by sa mali navzájom dopĺňať. R. Fico sa však pred tými ôsmimi rokmi stal v podstate hovorcom V. Putina, ktorý prostredníctvom nášho premiéra štátom NATO odkázal, že „pokiaľ bude v Česku radar americkej protiraketovej základne, tak Rusko namieri svoje rakety na Čechy“. Z plánov umiestnenia amerického štítu a protiraketovej obrany NATO pred ôsmimi rokmi napokon zišlo,  v súčasnosti však najmä Poľsko a pobaltské krajiny požadujú od USA a NATO zvýšenie ochrany, čo je dôsledkom ruskej anexie Krymu a aktívnej podpory Ruska separatistov na východe Ukrajiny.

    Slovenský premiér mesiac pred oznámením svojej kandidatúry na prezidenta navštívil Biely dom, aby mal pre obdobie kampane fotografiu s americkým prezidentom B. Obamom, vtedy zároveň zdôraznil: „Sme strategickí partneri a máme záujem na vzájomne výhodných vzťahoch s USA a toto pracovné stretnutie, ktoré sme absolvovali, takéto vzťahy a takúto kvalitu vzťahov absolútne potvrdilo.“ V súčasnosti v súvislosti s utečeneckou krízou však v rozhovoroch v médiách neustále opakujúcimi otázkami, kto zapríčinil rozpad štátov na Arabskom polostrove a na severe Afriky podporuje antiamerické nálady na Slovensku. Mnohými svojimi vystúpeniami akoby napĺňal úlohu trójskeho koňa pre záujmy Ruska v Európskej únii. A tým je nejednota. Veď si len spomeňme na jeho postoje k protiruským sankciám. Vlani v auguste po samite lídrov ich označil za „nezmyselné a kontraproduktívne“ a počas tohtoročnej júnovej návštevy Moskvy pred V. Putinom zasa, že sú „nerozumné a nesprávne“. A hoci lídri Európskej komisie a krajín EÚ hovorili o ich zmysluplnosti, tak R. Fico zdôrazňoval, že „sankcie nedosiahli očakávaný efekt a škodia Európe aj Rusku“. Aj v súvislosti s posudzovaním konfliktu na východe Ukrajiny časť opozície poukazuje na R. Fica, že „sa opakovane správa ako Putinov agent a nie ako predstaviteľ členskej krajiny EÚ a NATO“. Dokazujú to aj jeho slová k informáciám ukrajinského prezidenta P. Porošenka na samite lídrov, ku ktorým slovenský premiér lakonicky poznamenal: „To neznamená, že mu verím každé jedno slovo.“ 

    Americký Washington Post si zasa všimol premiérove postoje pri utečeneckej kríze, kde často odôvodňoval odmietavý postoj k prijímaniu utečencov na naše územie slovami, že „Slovensko nebombardovalo Líbyu a ani nevytvorilo problémy v severnej Afrike“. A najnovšie rozhodnutím o podaní žaloby proti Európskej komisii si vytvára nepriateľa a v tomto zmysle sa vo svojich politických postojoch začína veľmi podobať na V. Mečiara, ktorý Slovensko svojho času dostával mimo integračného procesu.  „V nepriateľskom a hysterickom postoji proti EÚ už zostal len Robert Fico. To, že si možno vyslúži za svoje postoje vylúčenie z európskej platformy socialistických strán, môžeme považovať za jeho problém a problém strany Smer-SD, ale to, že ohrozuje medzinárodné postavenie Slovenska, je už problém celej krajiny,“ pripomína k rozhodnutiu podať žalobu predseda Most-Híd B. Bugár.

    Švédsky spisovateľ: Je to hanba a potupa

    Hoci sa to možno mnohým ľuďom ešte nezdá, ale R. Fico svojím najnovším rozhodnutím a vyjadreniami približuje Slovensko na križovatku jeho perspektívy v EÚ. Slováci 10. decembra 1989, keď prestrihovali svoju časť ostnatého drôtu na lámajúcej sa hranici „železnej opony“, kričali síce z rakúskej strany Vitaj Európa!, ale akoby sa 26 rokov po znovu dostávali do toho istého bodu. Jednotným postojom slovenských politických elít k utečencom sa Slovensko uzatvorilo do seba a oddeľuje sa od západnej časti Európy. R. Fico pritakáva V. Orbánovi, ako rieši situáciu na maďarských hraniciach a v europarlamente vznikla zaujímavá situácia. Frakcia socialistov tlačí na ľudovcov, aby zvážili, či FIDESZ pre Orbánove postoje nemajú vylúčiť. Aby ukázali príklad, tak líder frakcie Talian G. Pittella prišiel s návrhom o pozastavení členstva Smeru-SD. R. Fico sa rozhodol, že osobne pôjde obhájiť pred socialistov svoj postoj k žalobe a utečencom. Pre priaznivcov vládnej strany bude jedno, či socialisti naplnia alebo nenaplnia svoje predsavzatie. R. Fico bude pre nich Jánošíkom, ktorý neuhýba. A do volieb určite neuhne ani s rozhodnutím žalovať Európsku komisiu. Slovenská verejnosť, keď sa bude v marci rozhodovať, komu dá znovu dôveru, by si mala uvedomiť aj fakt, ako nás cez postoj R. Fica vníma širšia verejnosť v západných krajinách. V rozhovore pre Denník N to vyjadril švédsky spisovateľ D. Lagercrantz: „Premiér Fico by sa mal veľmi hanbiť za svoj postoj, robí vám veľmi zlé meno vo svete. Jeho strach pred utečencami je veľká hanba, možno je so svojím netolerantným postojom doma veľmi populárny u voličov, ale vo svete je to strašná potupa.“

    Na konci deväťdesiatych rokov sa po Mečiarových excesoch, ktoré nás vylučovali zo spoločenstva demokratických krajín, predsa len prebrala občianska spoločnosť a dokázala vo voľbách 1998 zabezpečiť zmenu chodu vtedajšieho politického smerovania. Teraz akoby obavy z utečencov a strach z neznámeho spacifikovali nielen politickú opozíciu, ale aj občianske hnutia. Organizácie, ktoré pracujú dlhodobo v migračnej sfére, sa síce zmobilizovali na materiálnu pomoc utečencov a videli sme Slovákov pomáhať na maďarsko-srbskej či na maďarsko-rakúskej hranici, ale neobjavil sa žiadny občiansky postoj, ktorý by argumentačne dokázal zbúrať populistické a demagogické mýty okolo utečencov. V Čechách najnovšie osemnásť takýchto organizácií prijalo 30-stranový Migračný manifest so zásadami, ktorými by sa krajina mala v utečeneckej kríze riadiť. Medzi ním je voľný pohyb, spravodlivá azylová politika, sociálne práva, politická participácia, čiže utečenci s trvalým pobytom by  mali mať aj volebné právo. Podľa manifestu by Česko malo byť s utečencami solidárnejšie, integrovať ich od prvého dňa, a to tak v oblasti vzdelávania, ako aj na trhu práce. Autori Migračného manifestu sa kriticky vyjadrujú aj k postojom politikov. „Politici sa boja tých prieskumov verejnej mienky, ktoré ukazujú, že   70 až  80 percent českej populácie je naladenej proti utečencom. Zaujímavé je, že 99 percent českých občanov asi utečenca nevidelo, je to skôr strach z neznámeho,“ konštatoval o tom M. Rozumek, riaditeľ Organizácie na pomoc utečencom.

    Prečo necestoval Kiska do New Yorku?

    Na Slovensku je situácia vo verejnosti aj medzi politikmi obdobná. A hoci skutky pomoci prišli, ale hlas, ktorý by pomáhal do verejnej mienky dostávať argumenty proti populizmu a demagógii politikov, taký širší občiansky hlas nezaznel. Prišiel síce apel prezidenta A. Kisku, aby sme sa prestali strašiť rizikovosťou, inými kultúrnymi návykmi, iným náboženstvom, keď  zdôraznil, že neexistuje taký dokument, analýza či správa, ktorá by potvrdzovala možnosť rozvratu našej spoločnosti po príchode utečencov. Jeho apel však zostal príliš osamotený. Mimo pozornosti komentátorov a analytikov zostal aj moment neúčasti A. Kisku na jubilejnom 70. Valnom zhromaždení v New Yorku. Nešlo iba o okrúhle výročie svetovej organizácie, ale aj o vážnu diskusiu k Sýrii a utečeneckej kríze. Zrejme však v kontexte vlastných a premiérových vyjadrení k dianiu v EÚ nevedel nájsť postoj, ktorým by mohol dostať Slovensko do pozitívneho svetla – a tak radšej necestoval. To by som vedel pochopiť, lebo kritizovať vlastného premiéra pred cudzími sa nepatrí. Na druhej strane mi však potom chýbal otvorený postoj a vysvetlenie o nevycestovaní do New Yorku tu doma pred vlastnými.

    Otvorené zapojenie sa Ruska do konfliktu v Sýrii bude pre naše politické elity a verejnosť znovu testom, ako sa k tomu postaviť. Či názorovo na strane našich partnerov v EÚ a NATO, alebo na strane Ruska. Mlčanie slovenských politických elít po prvých informáciách, koho pozície vlastne ruské stíhačky bombardovali, však dosť naznačuje. Český minister zahraničných vecí L. Zaorálek to nemal problém vyjadriť: „To je v rozpore s tým, čo ruská diplomacie deklarovala.“ Bude zaujímavé tiež sledovať, či sa práve R. Fico nevráti k svojím úvahám o nerozumnosti sankcií proti  Rusku v súvislosti s jeho zapojením sa do konfliktu v Sýrii. Pritom nemecká kancelárka A. Merkelová po trojstretnutí s F. Hollandom a V. Putinom v Paríži zdôraznila, že situácia v Sýrii sa nemôže spájať s napĺňaním dohôd z Minska.

    Médiá opäť zlyhali

    Podobne, ako to bolo a je pri konflikte na Ukrajine, podstatnú úlohu bude zohrávať propaganda a médiá. Tie sú v súčasnosti nútené pracovať veľmi rýchlo, ale pri takom spôsobe spracovania informácií sa veľmi ťažko dajú pochopiť súvislosti aktuálneho diania. Prirodzene, že ak ruské stíhačky začnú bombardovanie v Sýrii, treba o tom rýchlo informovať. Ale dôležité je, aby činnosť vedúcich vydaní, najmä v televíznych médiách, bola nastavená tak, aby si uvedomovali, že informácie z oblasti Sýrie bude treba prezentovať nielen čisto spravodajsky, čo, kto a kde, ale aj súvislostiach, prečo v čí prospech.

    Dovolím si hodnotiť, že verejnoprávna televízia tento týždeň za potrebným štandardom jasne zaostala. Informáciu o obsahu vystúpení B. Obamu a V. Putina na Valnom zhromaždení OSN zaradili zodpovední pracovníci v pondelok 28.septembra až v 23. minúte vysielania, informácia o začatí bombardovania Sýrie ruskými stíhačkami v stredu 30. septembra sa ocitla vo vysielaní až v 17. minúte vysielania a informácia o trojstretnutí A. Merkelová, F. Hollande, V. Putin k situácii v Sýrii a následného rokovania spomínanej trojice s ukrajinským prezidentom P. Porošenkom v piatok 2. októbra vo vysielaní nebola vôbec. Dokonca ju zodpovední pracovníci nezaradili ani do novej spravodajskej relácie, ktorá sa vysielala o 22.20 hodine. V spravodajstve verejnoprávneho média by nemali byť iba zaznamenávané udalosti v Sýrii, ale priestor by mala dostať aj vysvetľujúca reportáž o pozadí konfliktu v Sýrii, aby zjednodušujúca úvaha, že za všetko môžu Američania, ktorú napríklad v relácii Správy a komentáre v utorok 29. septembra na Dvojke prezentoval J. Čarnogurský, dostávala aj pravdivú protiváhu.

    Od  7. septembra sa objavili v programovej štruktúre RTVS Ranné správy o 8.00 h, Krátke správy pred zábavnou reláciou 5 proti 5 nemajú presne stanovený začiatok a bez nejakej profesionálnej spravodajskej logiky, jedine v piatok, sú v programovej štruktúre Nočné správy so začiatkom po 22.00 h, tiež nemajú pevný začiatok, keďže relácia Milujem Slovensko v hlavnom vysielacom čase je vždy oproti stanovenému času dlhšia. Analýza si vyžaduje väčší priestor, na dnes len konštatovanie, že vedúci programoví pracovníci RTVS sa mali skôr sústrediť na zvýšenie kvality obsahu a realizačných prvkov večerných Správ o 19.00 h  na Jednotke a relácie Správy a komentáre o 22.00 h na Dvojke. Na porovnanie si stačí naladiť Udalosti ČT na prvom kanáli alebo Komentáre na kanáli ČT24. Rozhodnutie o extenzívnom rozvoji na vyšší počet  relácií má potom dôsledok v povrchnosti a aj toho, čo som už spomenul: najdôležitejšia zahraničná udalosť dňa sa ani nedostane do vysielania.

    - Reklama -