V očiach niektorých Slovákov je 46-ročný Jozef nemilosrdným vrahom, ale stále viac sa objavuje názorov, podľa ktorých chcel otec iba zbaviť utrpenia svojho syna aj celú rodinu, ktorá sa o neho celých 24 rokov života, ktoré strávil na lôžku, starala. Súcit však podľa slovenských zákonov nie je žiadna poľahčujúca okolnosť a Jozefovi tak hrozí rovnaký trest ako za vraždu.
Aj keby bolo cieľom zúfalého otca zbaviť svojho imobilného postihnutého syna utrpenia, nepomôže mu to pri zmiernení trestu. „Náš trestný zákon kvalifikuje aktívne konanie smerujúce proti životu človeka ako trestný čin vraždy (§ 145) alebo úkladnej vraždy (§ 144) bez ohľadu na to, či sa tak deje na vážnu žiadosť poškodenej osoby, alebo zo súcitu konajúcej osoby s osobou poškodenou,“ píše na svojom blogu podpredsedníčka SaS Jana Kiššová.
Podľa autorky komentára, ktorý si za jediný deň prečítalo viac ako 3 300 ľudí, vyšetrovateľov ani súdy nezaujímajú podmienky, v ktorých dnes už nebohý Dominik a jeho rodina dennodenne žili. „Kto si vie predstaviť 24 rokov každodennej starostlivosti o nevyliečiteľne choré dieťa, ktoré sa nielen nikdy samé nenaje a neprebalí, ale sa nikdy ani neusmeje, nikdy rodičov nepohladí a nikdy im nevyšle ani minimálny signál nádeje, že to celé má nejaký zmysel. Kto nezažil, nepochopí. A nepochopí ani ten, kto len videl a počul. Ale súdiť vieme všetci na výbornú,“ pranieruje verejnú mienku Kiššová.
Ministerstvo prispelo, ale nepomohlo
Rodina postihnutého Dominika dostávala od štátu dotácie ako každá rodina, v ktorej jeden z jej členov trpí ťažkou nevyliečiteľnou chorobou a je pri každodenných úkonoch odkázaný na pomoc svojich blízkych. „Chlapec bol považovaný za osobu s ťažkým zdravotným postihnutím a bol podporovaný niekoľkými peňažnými príspevkami, ktoré mu boli vyplácané postupne od roku 2010,“ uviedol na margo prípadu Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny SR. Takáto materiálna a finančná pomoc od štátu však podľa Kiššovej nestačí.
Jozef skončil po svojom zúfalom čine vo väzbe, lebo sa vyšetrovatelia obávali, že muž sa pokúsi o útek zo Slovenska. „Jozefa a jeho rodiny mi je nesmierne ľúto. Viem si predstaviť, ako zlikviduje človeka a jeho psychiku, keď sa každý deň bezmocne pozerá na utrpenie svojich najbližších a nedokáže im pomôcť. Nepovažujem ho za vraha ani za kriminálnika. Som presvedčená, že tých ťažkých 24 rokov starostlivosti o svojho syna by zvládol málokto. Tento zlomený chlap dnes ďaleko viac ako 25 rokov basy potrebuje odbornú pomoc. A nie len on, ale celá jeho rodina,“ dodáva podpredsedníčka SaS.
O eutanázii treba hovoriť
Nedávny prípad odpojenia ťažko chorého pacienta od prístrojov jeho vlastným otcom poukazuje podľa poslankyne Kiššovej na to, že by sa na Slovensku malo začať hovoriť o eutanázii. K asistovanému ukončeniu života sa podľa nej Slováci aj slovenskí politici stavajú, ako keby táto téma „bola infikovaná cholerou“.
Celý blog Jany Kiššovej si môžete prečítať TU
