„Hlavným motívom našej prednášky je podať pravdivé svedectvo o situácii priamo z miest humanitárnej krízy, kde sme pôsobili, a vyvrátiť niektoré domnienky a xenofóbne historky, ktoré sa teraz šíria verejným priestorom. Tým chceme tiež zabrániť negatívnym tendenciám, keď sa napríklad už tento rok na jar začali nezhody medzi našimi arabskými študentmi a verejnosťou. Napĺňame tak poslanie všetkých univerzít – slúžiť čo najlepšie spoločnosti,“ otvoril prednášku na tému Misia Univerzity Palackého a olomouckej Charity do oblastí najviac postihnutých utečeneckou krízou Petr Bilík, prorektor olomouckej univerzity pre vonkajšie vzťahy. Akcia, ktorú si nenechalo ujsť aj mnoho miestnych, sa uskutočnila podvečer 30. septembra v aule Pedagogickej fakulty Univerzity Palackého v Olomouci.
Počas prednášky najviac diskutovali študenti, ktorí v miestach humanitárnej katastrofy zasahovali, a tiež zástupcovia olomouckej charity. Zostaviť v rýchlosti tím, ktorý by bol akcieschopný, sa spontánne rozhodlo vedenie univerzity s podporou rektora. Pretože, ako uviedol Bilík, jeden z hlavných organizátorov misie, ak by sa postupovalo oficiálnou cestou, humanitárna pomoc by sa podarila doručiť najskôr v budúcom roku. „Až teraz si začala ministerka školstva monitorovať situáciu na vysokých školách, aby sa vôbec dozvedela, ako univerzity konkrétne pomáhajú pri zvládaní utečeneckej krízy v zahraničí,” konštatoval prorektor.
Študenti: vysťahovalci boli vďační za každú pomoc
„Migranti nie sú len samí mladí muži s mobilmi a iPhonami, to je mýtus. Na budapeštianskej stanici som videla veľa detí aj starých ľudí, ktorým sme rozdávali potraviny a ďalšie veci. Najviac sme stretávali Sýrčanov a Afgancov. Boli to väčšinou celé stredostavovské rodiny, ktoré cestovali len tak naľahko za svojimi príbuznými alebo známymi hlavne do Nemecka. Väčšina z nich bola zaskočená stredoeurópskym nepriaznivým počasím,“ uviedla študentka piateho ročníka filozofickej fakulty Barbora Hrabalová.
„Tí nám boli vďační za akúkoľvek pomoc aj ústretové gesto. Dosť sme zabodovali s nákladom hračiek, deti si ich rýchlo rozobrali,“ dodala študentka.
Podľa ďalších účastníkov humanitárnej výpravy na dračku šlo takmer všetko, čo menšie záchranné tímy z celej Európy doviezli na budapeštiansku stanicu alebo na hraničné prechody. Nech to boli stany, prikrývky, nápoje či potraviny.
„Stretávali sme predovšetkým unavených ľudí na hranici svojich síl, ktorí už putovali niekoľko dní i mesiacov. Je pravdou, že odmietali bravčové mäso, pretože to je v ich kultúre zakázané. Ale keby sa situácia obrátila a my by sme museli emigrovať napríklad do Ázie, koľko Čechov by napríklad zjedlo pokrmy pripravené zo psov?“ obrátil sa otázkou na návštevníkov besedy rektor Bilík.
Imigranti na maďarsko-srbskej a maďarsko-rakúskej hranici. (Foto: Vojtěch Duda)
Štátne inštitúcie humanitárnu krízu nezvládli
Celý tím študentov, pedagógov i zamestnancov olomouckej charity sa zhodol, že väčšina štátnych inštitúcií z tranzitných krajín, kadiaľ migranti prechádzali, ako boli napríklad Maďarsko, Srbsko alebo Chorvátsko, zúfalo zlyhala. Chválu si podľa nich nezaslúžia ani veľké humanitárne organizácie, ktorých zástupcovia dorazili na miesto krízy len v menších počtoch. „Maďarská polícia nikdy nič nevedela, bola veľmi zle informovaná a so Srbmi na hraničných prechodoch to bolo podobné. Na budapeštianskej stanici vládol chaos a nepredstaviteľný neporiadok. Zdalo sa mi, ako keby nikto nič neupratoval. S rovnakým stavom sme sa potom stretávali všade v Maďarsku, Srbsku i Chorvátsku, kadiaľ utečenci prechádzali. Na rakúskych hraniciach i potom ďalej na rakúskom území sme zažili menší šok, bol to ohromný kontrast. Tam jednoducho všetko fungovalo. Prekvapil nás najmä všadeprítomný poriadok. Náš tím privítali schopní ľudia a usmievaví dobrovoľníci, aj keď už boli všetci veľa unavení,“ rozprávala Barbora Hrabalová.
(Foto: Vojtěch Duda)
„Veľký dojem na nás urobila skupina rakúskych dôchodcov. Za svoje peniaze nechali postaviť sociálne zariadenie a nakúpili potraviny a odevy. Povedali nám, že to zažili v menšej miere v roku 1968, keď utekali po sovietskej okupácii Česi a Slováci, a potom krátko v roku 1989, pri migrácii východných Nemcov,“ doplnil pedagóg Bilík. Ten si tiež posťažoval spolu s Petrom Mackom z olomouckej Charity, že mnohým menším dobrovoľníckym tímom z rôznych krajín chýbala profesionálna podpora od skúsených humanitárnych pracovníkov pri distribúcii potravín a poradenskej činnosti. Bezchybne fungovala, podľa ich slov, len skupina zdravotníkov pod hlavičkou známej organizácie Lekári bez hraníc.
(Foto: Vojtěch Duda)
Olomoucký tím sa nestretol s teroristami ani s gangstrami
Členovia misie sa tiež snažili na besede rozptýliť obavy verejnosti z údajnej agresivity utečencov. Sami na dvoch humanitárnych výpravách žiadny násilný incident nezažili.
„Cestovali sme trochu s obavami po správach, ktoré sme si prečítali v médiách. Dokonca sme hľadali medzi imigrantmi násilnícke typy. Nemali sme ale vôbec žiadne problémy. S väčšinou z nich sme sa dohovorili po anglicky na rozdiel od obyvateľov Maďarska alebo Srbska. Tie prejavy podráždenosti medzi utečencami a zástupcami rôznych inštitúcií sa dajú pochopiť. Vžite sa do situácie, že vám bude väčšina úradníkov podávať skreslené alebo lživé informácie o odchodoch vlakov či autobusov, o vydávaní stravy alebo vám po sľuboch dokonca zatvoria hranice, ako to urobili Chorváti,“ vyhlásil Petr Bilík.
Veľmi vypätú situáciu zažil olomoucký tím pri svojej druhej akcii, keď sa dostal so zásobami na hraniciach do maďarských, chorvátskych i srbských záchytných táborov.
„Prišli sme na maďarsko-srbskú hranicu deň po vyhlásení výnimočného stavu v Maďarsku, po známom incidente medzi políciou a utečencami, keď bezpečnostné zložky použili vodné delá a obušky. Pri rozdávaní jedla sme ešte cítili slzný plyn. Atmosféra bola dosť depresívna. Medzi zranenými bolo aj tridsať detí a niekoľko novinárov. Napriek tomu sme sa so žiadnou agresivitou nestretli. Naopak, po konflikte prišlo na miesto niekoľko ďalších humanitárnych organizácií, aby utečencom ešte viac pomáhali,“ povedal Vojtěch Duda, jeden z hlavných organizátorov pomoci z radov študentov.
(Foto: Vojtěch Duda)
Niektorým išlo o život, iní šli za blahobytom
Počas prednášky sa rozbehla diskusia, keď sa návštevníci z publika vedenia misie pýtali, či si naozaj myslia, že medzi desiatkami tisíc utečencami boli len všetci takí, ktorí majú vo vyspelej Európe svojich príbuzných alebo priateľov. Padla tiež pripomienka na neprístojné správanie sa niektorých utečencov v českých a slovenských záchytných zariadeniach.
„S migrantami sme tiež hovorili o ich osudoch. Stretol som sa napríklad s dvoma Afgancami, ktorí mali úplne rozdielne príbehy. Jeden z nich ovládal päť jazykov a pôsobil pri francúzskej misii NATO ako prekladateľ. Ten cestoval za svojimi známymi, dôstojníkmi do Francúzska, pretože po odchode vojsk z Afganistanu mu šlo o život. Jeho susedia ho mali totiž za kolaboranta. Druhý Afganec žil po úteku zo svojej vlasti sedem rokov v Grécku, ale po tamojšej hospodárskej kríze sa snažil dostať do Nemecka za lepším životom,“ informoval študent Vojtěch Duda.
K druhej otázke z fóra sa neskôr vyjadril prorektor Bilík: „Naše detenčné ústavy, kde utečenci často žijú, majú drsnejší režim, než panuje v niektorých českých krimináloch. Navyše, za ubytovanie a stravu tam zaplatí rodina okolo 30-tisíc korún mesačne. Vreckové je 400 korún, a aj keby chceli vysídlenci požiadať o azyl, tak nemôžu, lebo nespĺňajú podmienky stanovené našimi zákonmi. Ich situácia býva mnohokrát bezvýchodisková.“
Na záver stretnutia väčšina členov misie konštatovala, že získala neoceniteľné skúsenosti, ktoré by sa dali využiť aj v prípade, že by podobná situácia nastala aj v našej krajine.
Humanitárne výpravy z Univerzity Palackého budú ďalej pokračovať aj tento mesiac.
Autor reportáže pre Parlamentné Listy: Jan Štěpán
