V Katalánsku sa v nedeľu konali parlamentné voľby, víťazní separatisti sľúbili, že do 18 mesiacov vyhlásia nezávislosť, dodržia svoj sľub?
O tom, či bude vyhlásená nezávislosť, zrejme nebudú rozhodovať iba výsledky volieb. Separatisti síce získali väčšinu hlasov, 72 zo 135 kresiel však znamená, že budú mať proti chystanému kroku silnú opozíciu, lebo nadpolovičná väčšina mandátov ešte neznamená nadpolovičnú väčšinu voličov. Najsilnejšia strana Spoločne za áno presadzuje radikálnu cestu k dosiahnutiu vlastnej štátnosti aj pri narušení ústavných procedúr. Spoločne so svojím spojencom, Kandidátkou Ľudovej jednoty však získala približne 49 percent voličských hlasov. Môže sa teda zopakovať škótsky scenár, kde síce Škótska národná strana voľby vyhrala, ale výsledok nepremenila v rozhodujúcom referende. Navyše je otázne, či sa podobné referendum vôbec bude konať a či jeho prípadné výsledky madridská vláda uzná, keďže už jedno referendum zablokovala ako protiústavné.
Svoju rolu môžu zohrávať obavy z možných dôsledkov zmeny, straty členstva v EÚ a ohrozenia výhod, vyplývajúcich z príslušnosti k španielskemu štátu. Verejnosť spravidla nie je naklonená k radikálnym zmenám, pokiaľ v krajine nepanuje vyhrotená situácia. Tak napr. v kontexte prebiehajúcich etnických konfliktov v Srbskej Krajine či v kontexte očakávaného vojenského zásahu v Slovinsku voliči v referende odhlasovali osamostatnenie, podobne ako na Litve. Na Ukrajine v decembri 1991 voliči hlasovali za nezávislosť v situácii, keď federálna moc v Moskve existovala už len na papieri a o zachovanie ZSSR nemal záujem ani prezident RF Boris Jeľcin. Škótsko ani Katalánsko momentálne nepredstavujú príklad takto vyhrotenej situácie. Preto je predčasné predpovedať, či sa do 18 mesiacov Katalánsko skutočne oddelí alebo nie.
Ako by Madrid reagoval, keby predsa len Katalánsko nezávislosť vyhlásilo?
Prvé vyhlásenia španielskeho premiéra Mariana Rajoya sú skôr pragmatické, je ochotný rokovať s novou vládou, ale v rámci existujúcich ústavných pravidiel. Napokon, prakticky ani nemá inú možnosť. Nová parlamentná väčšina vzišla zo slobodných volieb, má plnú ústavnú legitimitu, strana Spoločne za áno je legálnou politickou stranou, ktorá rešpektuje demokratické pravidlá hry. Zároveň však španielski predstavitelia odmietajú dať súhlas na proces, ktorý by pripomínal československý zamatový rozvod v nádeji, že to odradí katalánske elity od jednostranných krokov. Politika nátlaku však môže za istých okolností dosiahnuť opačný efekt. Podobne by sa mohlo stať, ak by španielska vláda odmietla dialóg s Katalánskom. To by napokon mohlo nahnať na stranu separatistov aj tých, ktorí ešte stále podporujú zachovanie zväzku so Španielskom. Pre Madrid bude asi najvýhodnejšie udržiavať politický pat a ponúkať čiastkové ústupky Barcelone. Ak by sa uchýlil ku konfrontácii, môže to v konečnom dôsledku paralyzovať španielsku štátnosť.
Iné je, že separatizmus predstavuje výzvu pre EÚ. Jej pravidlá, zmluvná základňa ani legislatíva, nepredpokladajú možnosť, žeby sa nejaký štát rozdelil, alebo by sa odeň oddelila istá časť. Signatármi zmlúv sú existujúce členské štáty. Pre Katalánsko aj pre Škótsko by teda jednostranné oddelenie znamenalo, že by sa o vstup do EÚ, s ktorou sú ekonomiky oboch regiónov úzko prepojené, nehovoriac už o existencii otvorených hraníc, museli usilovať znova. Z technického hľadiska by to pre ne nemusel byť väčší problém, keďže sa v nich implementovalo acquis communautaire, so vstupom by však museli súhlasiť Španielsko, resp. Spojené kráľovstvo. Preto je aj v záujme separatistických elít politická dohoda, ktorá by neviedla k budovaniu schengenských hraníc a k obmedzeniu základných slobôd EU. Na druhej strane, skúsenosť zamatového rozvodu Česka a Slovenska, rozdelenie Srbska a Čiernej Hory či mierové rozdelenie Švédsko-nórskej únie v roku 1905 ukázali, že aj pre dominantné štáty, resp. pre celú Európu, je výhodnejší mierový rozchod, ako udržiavanie vnútorne nestabilných štátov. Politická dohoda sa v konečnom dôsledku vyplatila všetkým. Priateľský rozpad Československa stabilizoval strednú Európu a je príkladom mierového riešenia sporov. Krvavý rozpad Juhoslávie priniesol pre Balkán a pre celú Európu dôsledky, z ktorých sa nevieme doteraz spamätať vrátane latentných hrozieb nových vojnových konfliktov v regióne. Riešenie problematiky separatizmu cestou politických dohôd nemusí oslabiť Európsku úniu, konfrontačné kroky však neprinesú Európe nič dobrého.
Čo stojí za separatistickými tendenciami Kataláncov? Pred asi 10 rokmi sa o Katalánsku vôbec nehovorilo, témou bol skôr baskický separatizmus…
Baskický separatizmus v médiách dominoval kvôli svojim násilným prejavom. Baskické separatistické hnutia sú v súčasnosti roztrieštené, terorizmus ich radikálneho krídla, napr. organizácie ETA, vyvolával odpor aj medzi samotnými obyvateľmi Baskicka. Najsilnejšia Baskická národná strana (PNV) je momentálne v regionálnom parlamente v menšine. Navyše PNV je orientovaná kresťanskodemokraticky, má teda ideologicky bližšie k vládnucej Ľudovej strane ako sociálnejšie orientované katalánske strany. Katalánsky nacionalizmus je podmienený aj ekonomicky.
Existuje nejaký spoločný menovateľ medzi separatistickými hnutiami v Katalánsku, Škótsku, vo Flámsku a v ďalších krajinách EÚ?
Do veľkej miery ide o hnutia, ktoré boli utlmené v povojnovom období, čiastočne pod vplyvom prosperity sociálneho štátu a s ním súvisiacej inkluzívnej demokracie. Pri dekompozícii sociálneho štátu sa stáva otáznym aj naplnenie ideálu občianskej rovnosti. Takéto spoločnosti hľadajú iné prostriedky súdržnosti a legitimizácie štátu, ktorým sa stáva nacionalizmus. Viaceré uvedené staré členské štáty EÚ sú však dedičmi monarchií, budovaných na dynastických princípoch. Z rozličných dôvodov v týchto štátoch neprebehlo to, čo sa udialo v Rakúsko-Uhorsku, Osmanskej ríši, hohenzollernovskom Nemecku alebo v cárskom Rusku. Veľká časť obyvateľstva sa cíti zároveň príslušníkom katalánskeho či flámskeho alebo škótskeho národa, zároveň sa však identifikujú, resp. identifikovali aj s rozsiahlejším britským či španielskym politickým národom. Táto identita bola aj vecou prestíže. Iná bola prestíž Veľkej Británie ako najsilnejšej námornej veľmoci na začiatku 20. storočia, ale aj v pozícii víťaza druhej svetovej vojny, iná je v súčasnosti. Iná bola prestíž Titovej Juhoslávie, iná bola po jeho smrti a v situácii, keď juhoslovanský experiment samosprávneho a otvorenejšieho modelu socializmu strácal prestíž pod vplyvom sovietskej perestrojky a rozpadu sovietskeho bloku. Víťazstvo v druhej svetovej vojne prinieslo ZSSR značnú prestíž vo svete aj doma a bolo možné hovoriť o existencii sovietskeho patriotizmu nielen v Rusku, ale aj v neruských republikách, dokonca aj na protirusky a protisovietsky naladenej západnej Ukrajine. Kríza sovietskeho systému za Brežnevovej éry a následný úpadok v 80. rokoch však spôsobili, že v podmienkach demokratizácie ZSSR už sovietsky patriotizmus nebol natoľko silný, aby garantoval pretrvanie tohto štátu v nových podmienkach, keď komunistická ideológia prestala byť jeho integrujúcim faktorom. A napokon, jedným z impulzov nacionalizmu je aj ekonomický faktor. V uvedených regiónoch sa značná časť obyvateľstva domnieva, že sú znevýhodňované v dôsledku politiky centrálnych vlád praktizovanej práve z dôvodu odlišnosti ich etnickej štruktúry.
Veľmi špecifickým prípadom je situácia Belgicka. Obyvateľstvo dnešného Belgicka sa vymedzovalo voči Holandskému kráľovstvu, ktorého bolo Belgicko súčasťou do roku 1830, predovšetkým na náboženskom základe. Predstavovalo katolícku menšinu v krajine s dominantným postavením protestantov. Náboženská lojalita sa v danom čase zdala silnejšia ako etnické rozdiely. Sekularizácia spoločnosti v druhej polovici 20. storočia však túto situáciu zmenila a dnešné Belgicko neraz až doslova paralyzujú spory dvoch jazykových komunít – flámskej a valónskej. Obe komunity zároveň prešli odlišným ekonomickým vývojom a v súčasnosti Flámsko predstavuje bohatšiu časť Belgicka. V Severnom Írsku sa náboženská identita prelína s identitou etnickou, aj keď napr. jazyk prakticky nezohráva významnejšiu rolu.
V čom sa tento novodobý separatizmus líši od tradičného separatizmu spred 50 či 100 rokov?
Silnejšiu rolu tu zohráva ekonomický faktor, v menšej miere také kritériá ako jazyk alebo náboženstvo. V západnej Európe separatizmus v súčasnosti nenadobúda extrémne podoby v podobe otvorených vojen, aj keď napr. na Korzike, v Severnom Írsku alebo v Baskicku tamojšie separatistické hnutia mali, resp. majú aj svoje teroristické krídla. Dominuje však snaha riešiť prípadný vznik nových štátov pokojnou cestou.
Niektorí komentátori tvrdia, že za tento separatizmus môže priamo Európska únia, pretože oslabuje štátnu suverenitu a posilňuje regióny. Čo si o tom myslíte?
Čiastočne je to pravda, ale nie každá regionálna identita automaticky vedie k nacionalizmu a k separatistickým tendenciám. Nacionalistické hnutia majú historické korene a sú výsledkom absencie alebo oslabovania vedomia spoločnej identity. Tých faktorov je však, samozrejme, viac, ako som už uviedol. Odlišný je prípad talianskych regiónov. V ich prípade dôležitú rolu hrá nielen ekonomický faktor, ale aj historický faktor v podobe spomienky na menšie, neraz doslova mestské štáty, ktoré predstavovali v minulosti zo stránky ekonomickej a kultúrnej relevantných aktérov v Európe. Tieto štáty zanikli historicky iba veľmi nedávno. Navyše deliacou čiarou medzi severom a juhom je aj odlišná politická kultúra oboch častí Talianska. Taliansko je teda príkladom štátu, ktorý aj napriek vedomiu etnickej spolupatričnosti, spoločnému jazyku a náboženstvu sa doteraz nepodarilo celom mentálne zjednotiť. Tento fakt si uvedomovali aj zakladatelia talianskeho štátu. Premiér Piemontu – Sardínie Massimo d´Azeglio mal na prvom zasadnutí parlamentu zjednoteného Talianskeho kráľovstva vyhlásiť, že „Taliansko máme. Ešte zostáva úloha vytvoriť Talianov.“
Škóti si v referende odhlasovali zotrvanie v Spojenom kráľovstve. Briti pritom teraz budú hlasovať o samotnom zotrvaní v EÚ, pričom viac proeruópski Škóti sa vyhrážajú, že vystúpenie z EÚ nebudú rešpektovať. Ako možno očakávať, že sa táto komplikovaná situácia vyvinie?
Samozrejme, hoci obyvatelia Škótska hlasovali za zotrvanie v Spojenom kráľovstve, toto rozhodnutie sa môže pod vplyvom celého radu faktorov zmeniť. Prvé referendum o vytvorení škótskeho parlamentu v roku 1979 sa skončilo neúspechom, v druhom referende v roku 1997 však stúpenci devolúcie zvíťazili. Podobne v jedinom referende v histórii ZSSR v marci 1991 sa väčšina zúčastnených voličov v republikách, kde sa referendum vôbec konalo, vyslovila za zachovanie ZSSR, čo však nezabránilo tomu, že do konca roka tento štát prestal existovať. V marci 1991 sa 71,48 percenta zúčastnených voličov na Ukrajine vyslovilo za zachovanie ZSSR, ale v decembri 1991 sa 92,26 percenta zúčastnených voličov vyslovilo za nezávislosť Ukrajiny. Stúpenci nezávislosti mali v tom čase väčšinu dokonca aj na Kryme (54 %) a v oboch oblastiach Donbasu (viac než 80 percent). Preto sa nedá vylúčiť, že voliči v Škótsku, ktorí navyše tradične nesympatizujú s politikou vládnucej Konzervatívnej strany voči tomuto regiónu, svoje momentálne platné rozhodnutie zmenia.
Potom je tu ešte Belgicko, ako v súčasnosti vyzerajú separatistické tendencie v tejto krajine?
Zo zotrvačnosti a z prestížnych dôvodov zatiaľ otázka rozdelenia štátu nie je na programe dňa. Predsa len hlavné mesto Belgicka predstavuje sídlo EÚ a NATO, je teda akoby hlavným mestom Európy, navyše je predmetom sporov medzi oboma hlavnými komunitami. Problémom by mohli byť nemecky hovoriace regióny Eupen a Malmedi, ktoré sú autonómnou súčasťou Valónska, ale francúzsky jazyk v nich má veľmi slabé postavenie. Takisto je problémom postavenie hlavného mesta Bruselu. Flámska a valónska komunita sa však od seba čoraz viac vzďaľujú. Zostavovanie centrálnej vlády je problematické po každých voľbách, rokovania trvajú aj niekoľko mesiacov. Vo Flámsku majú separatisti silné pozície. Lojalitu k spoločnému štátu oslabuje aj zložitá ekonomická situácia krajiny, kde Valónsko, v ktorom dominoval ťažký priemysel a baníctvo, predstavuje v súčasnosti chudobnejšiu časť krajiny. Stranícky systém však jazyková otázka paralyzuje, aj tradičné politické strany sociálnych demokratov, kresťanských demokratov a liberálov rozdelili jazykové spory. V oboch častiach krajiny je čoraz slabší záujem poznať jazyk druhej časti. Z tohto hľadiska je budúcnosť Belgicka ako jednotného štátu nie veľmi ružová.
Asi 10 rokov dozadu boli slovensko-maďarské vzťahy značne vyostrené. Dnes sa však mnohým zdá, že toto už nie je témou. Maďarskí politici neartikulujú požiadavku autonómie, slovenskí nacionalisti nevyťahujú maďarskú kartu. Prečo je to tak?
Momentálne nie je v záujme oboch štátov vyostrovať napätie, čo sa však môže zmeniť, pokiaľ bude pokračovať proces destabilizácie Európy. Napokon, ani príslušníci maďarskej menšiny na Slovensku nemajú záujem o vyhrocovanie napätia. V súčasnosti má v dôsledku politiky vlády Viktora Orbána Slovensko väčšiu medzinárodnú prestíž ako Maďarsko. Je v záujme SR, aby túto situáciu využila vo svoj prospech a aby si čo najdlhšie udržala povesť zodpovedného aktéra v regióne strednej Európy.
