Aké sú hlavné výzvy pre slovenské ozbrojené sily?
Dlhodobým problémom je nedostatočná modernizácia techniky. Podľa posledných údajov bolo 70 percent techniky po životnosti, pričom pri munícii to bolo až 90 percent. Ak by nedošlo k veľmi rýchlej náprave, tak sa v podstate stratí zmysel týchto ozbrojených síl. Ďalšou otázkou je nastavenie ich operačného využitia pre dnešné ozbrojené sily vzhľadom na zmeny v bezpečnostnom prostredí. Jednoducho povedané, na čo ich chceme mať? Dlho sme hovorili, že chceme malé, mobilné, rýchlo nasaditeľné sily. Stále to platí, ale dnes je väčší tlak na to, aby ozbrojené sily pôsobili v rámci teritoriálnej obrany, a aby boli kompatibilné so spojeneckými štátmi NATO. Z ďalších problémov sú nezanedbateľné aj problematiky vzdelávania, zabezpečenie kvalitného personálu. Tento rok došlo k istým zlepšeniam vo výcviku, ale stále to nie je ideálny stav.
Hovoríte o zastaranosti ozbrojených síl, ako dlho ešte budú staré obrnené transportéry či palné zbrane, ktoré slovenská armáda využíva, použiteľné?
Závisí, že o akej technike sa bavíme. Každý typ techniky má svoju papierovú životnosť, ale potom je tu aj otázka morálnej zastaranosti alebo otázka nákladov, či sa ešte oplatí takúto techniku udržiavať. Takže musíme odlišovať prípad od prípadu. Napríklad u stíhačiek Mig-29, ktoré naše vzdušné sily využívajú, je to približne ešte 10 možno aj viac rokov. Hovorilo sa o roku 2029. Na druhej strane ministerstvo hovorilo o roku 2020. Rovnako je to s radarmi. Im sa končí životnosť už budúci rok. Je nevyhnutné nakúpiť nové. Tie už teraz mali byť nakúpené, ten proces sa však predĺžil z rôznych dôvodov. Pozemnú techniku dokáže rôznymi úpravami dlhodobo udržať, jej morálna zastaranosť je však taká, že už by naozaj mala byť nahradená. Nakúpili sa napríklad nákladné vozidlá Aktis, alebo Landrovery, no tie počty ani zďaleka nie sú také, ako by sme potrebovali. V porovnaní s inými krajinami je už životnosť tejto techniky taká, že dávno mala byť vymenená.
Koľko Slovensko vynakladá na obranu?
Posledné roky Slovensko dáva približne jedno percento HDP, čo je asi 850 miliónov eur. Dochádza stále k nárastu výdavkov v absolútnych číslach, ale keďže dochádza aj k nárastu ekonomiky, drží sa rozpočet na obranu posledné tri roky na jednom percente. Problém je, že od roku 2009 došlo k poklesu až o jednu tretinu v rozpočte na obranu, percentuálny podiel výdavkov na obranu prakticky neustále klesal. Tento rok došlo k miernemu zvýšeniu, a to len preto, že bolo treba pokryť náklady na nákup vrtuľníkov Blackhawk. Z jedného percenta sa tak náš rozpočet zvýšil z 1 percenta na 1,1 percenta. Je problém však zistiť presné čísla, pretože tie informácie sú pomerne kusé a môžeme povedať, že aj netransparentné.
A koľko by Slovensko malo dávať na obranu?
Podľa záväzku v rámci NATO by to mali byť 2 percentá. Dnes sa to pre Slovensko, ale aj mnohé iné krajiny zdajú ako nereálne, hoci som presvedčený, že by sme to mali udržať. Na minulom summite NATO vo Walese sa Slovensko zaviazalo zvýšiť toto číslo na 1,6 percenta do roku 2020. Fakticky máme štyri roky, aby sme sa tam dostali. A ak sa tam aj dostaneme, neznamená to, že to bude stačiť. Už dnes plánujeme zazmluvnenie nákladov na úrovni asi miliardy eur. Ak to chceme pokryť, je nevyhnutné, aby rástla ekonomika. V tých dnešných číslach to bude znamenať, že budeme potrebovať asi o pol miliardy viac. Máme teda štyri roky na to, aby sa rozpočet zvýšil o vyše polovicu.
Ale stále to nemusí byť dostatočné…
Áno, stále to nemusí byť dostatočné. Slovensko často argumentuje tým, že aj iné krajiny nemajú dve percentá, dokonca ani jedno percento. Problém Slovenska je však v tom, že v porovnaní s inými krajinami neinvestovalo do modernizačných projektov v minulosti, zatiaľ čo iné tak spravili. Slovensko teda musí svojimi investíciami dohnať dlh a zároveň myslieť na súčasné potreby. Napríklad Česká republika je tiež asi na úrovni 1 percenta, ale má vyriešené stíhačky, lízingovou zmluvou so švédskym Saab, má vyriešené obrnené vozidlá Pandury, síce tam boli nejaké korupčné kauzy, ale aspoň investovala do nejakej časti techniky. My sme však do tohto roku neinvestovali do žiadneho zásadnejšieho modernizačného projektu. Z tohto pohľadu nemusí byť ani 1,6 percenta dostatok. Ideálne by však boli tie dve percentá. Tie NATO nestanovilo len tak arbitrárne, ale na základe zhodnotenia výpočtov toho, že koľko krajiny potrebujú na obranu dávať.
Ako slovenské ozbrojené sily reagujú na meniace sa geopolitické prostredie?
Aj v minulosti bola snaha budovať ozbrojené sily pre použite aj doma, ale aj v zahraničí. Keď sa hovorilo o ich použití doma, tak sa skôr malo na mysli asistenčné úlohy, napríklad pomoc pri povodniach. Počítalo sa však s tým, že ozbrojený konflikt na našom území alebo v našom susedstve nie je pravdepodobný. Keď sa však teraz pravdepodobnosť konfliktu na území Európy zvýšila, uvažuje sa nad tým, že naše sily musia byť reálne pripravené spoločne s alianciou brániť aj naše územie. Výcvik našich síl sa preto prispôsobuje s ohľadom na tieto zmeny. Čo sa týka modernizácie, skôr sa ide cestou modernizovania vzdušných síl. Tu vyvstáva otázka, či by nebolo lepšie rozdeliť záťaž modernizácie čiastočne na vzdušnú a čiastočne na pozemnú techniku. Potreba teritoriálnej obrany, samozrejme, kladie väčší dôraz na pozemné sily, viem si preto predstaviť, že by to bolo rozdelené rovnomernejšie. Ministerstvo však avizovalo modernizáciu pozemnej techniky, hoci zatiaľ veľa v tomto smere urobené nebolo.
Aké sú plány na modernizáciu pozemnej techniky?
Pred pár týždňami ministerstvo obrany avizovalo spoločný slovensko-poľský nákup obrnených vozidiel. Uvedomili sme si už pred niekoľkými rokmi, že potrebujeme niekoľko stoviek takýchto vozidiel. Ide však o to, že koľko si toho budeme môcť dovoliť. Nedáva zmysel kúpiť päť vozidiel.
Ako to vyzerá s obmenou stíhacieho letectva?
Pred vyše rokom bolo podpísané memorandum medzi švédskou a slovenskou vládou, ktoré vytváralo predpoklady o prenájme stiháčiek Gripen. Tie rokovania stále prebiehajú, ale bola deklarovaná nespokojnosť so švédskou ponukou. Toto je však pravdepodobne súčasť vyjednávacej taktiky. Zároveň existujú iné možnosti. Napríklad dohoda s ruskou stranou o predĺžení prevádzkovania stíhačiek Mig-29. Ďalšia alternatíva je napríklad dohoda s Američanmi o stíhačkách F-16, ale to si viem predstaviť iba v prípade výraznej zľavy alebo darovania. Neviem si však predstaviť pokračovanie závislosti od ruskej techniky, to ide proti našim strategickým záujmom, čo deklarovalo aj naše ministerstvo obrany.
Litva obnovila povinnú vojenskú službu, diskusia o tejto možnosti zaznela aj v Česku. Viete si predstaviť, že o nejakých 10, 15 rokov bude povinná vojenská služba opätovne zavedená aj u nás?
To je dosť dlhý čas. Teoreticky si to predstaviť viem, ale v krátkodobejšom horizonte nie a nemyslím si, že by to bolo dobré. Profesionálne ozbrojené sily majú byť zamestnaním s adekvátnou odmenou aj statusom. Bolo do nich už dosť investované a má to rozmer kvalitatívny. Jednoducho by profesionálna armáda mala byť kvalitnejšia než ozbrojené sily založené na povinnej brannej povinnosti. Nie som prívržencom tejto možnosti, ale zároveň si myslím, že tým ľuďom ktorí sa chcú angažovať, by mal byť vytvorený priestor v rámci aktívnych záloh. Nebolo by však dobré, aby boli do toho nútení ľudia, ktorí k tomu vzťah nemajú.
