Ako sa vyštudovaný matematik dostal do vysokej politiky?
Dvadsaťsedem rokov som sa vážne venoval matematike, najprv to bola matematika a chémia na Vysokej škole pedagogickej, potom to bola numerická matematika, vedecký smer, ktorú som si urobil diaľkovo, čiže vyštudoval som dve vysoké školy. To určilo aj moje zameranie, keď som bol 27 rokov na Ústave technickej kybernetiky SAV v Bratislave. To bola taká liaheň disidentov, bol tam napríklad môj mladší brat František nebol síce najlepší matematik, ale mal som ho na svojom oddelení, bol tam Vlado Palko, aj Jano Langoš tam vtedy pracoval na neďalekom oddelení. Kybernetika a matematika boli predsa len trochu špeciálne vedy, ktoré nemôže robiť každý, no opakujem, bola to liaheň disidentov a tajnej cirkvy.
A kedy teda nastala tá zmena, že ste sa ocitli v Prahe vo federálnej vláde?
Bolo to v novembri 1989, keď sme išli na ulicu, na námestie spolu s ostatnými z akadémie na demonštráciu a vtedy bolo ľahké dostať sa do vlády. Stačilo sa na námestí prihlásiť (smiech). Bol som dva týždne vo VPN, neskôr už v KDH, kde som až doteraz. V tom čase som už bol podpredsedom KDH pre zahraničie, bolo to v prvom polroku roku 1990. Po prvých slobodných a demokratických voľbách v júni toho istého roku chceli poslať niekoho do Prahy, no veľký záujem o to v KDH nebol. A bola tam funkcia, ktorú vtedy vymyslel Václav Havel – podpredseda vlády pre ľudské práva – so širokou paletou kompetencií od mládeže, športu, reprezentáciu, cez medzinárodné výstavy, školstvo, zdravotníctvo, kultúru, reštitúcie, cirkvi, média, ľudské práva až po ženy. Keďže v minulosti som do každej z týchto oblastí nejako načrel, tak na predsedníctve KDH Vilo Oberhauser povedal: „Pošleme tam Joža Mikloška.” Nikto nebol proti, tak onedlho som sadol do 603-ky a išiel som do Prahy.
Ako ste vtedy vnímali vašu zmenenú spoločenskú úlohu, keď ste sa z úspešného matematika stali zrazu jedným z najvyšších vládnych predstaviteľov vo federácii?
Bol som jeden z piatich podpredsedov federálnej vlády, skôr zameraný na humanitnú problematiku a témy mimo problematiky legislatívy, zahraničných vecí i ekonomiky. Bolo to obdobie veľkého nadšenia, na ktoré nikdy nezabudnem, bolo to naozaj TOP môjho života. Keď sa komunizmus zrútil ako domček z karát, tak bolo od nás naivné očakávať, že také nadšenie, ako bolo vtedy, nám vydrží navždy. Osobne som bol jeden z mála kádehákov – hovorím to neskromne, ale doteraz som to ešte nikomu nepovedal – ktorý už predtým „načuchol“ do organizačných funkcií. Bol som 27 rokov vo vede, aj vedúcim odboru, ktorý mal až 50 matematikov. Bol to najväčší kolektív matematikov v celej vtedajšej republike. To mi vtedy aj z Prahy závideli, ale mali sme naozaj veľmi silnú matematicko-informaticko-kybernetickú skupinu.
A ako to teda súviselo s tou novou náplňou práce vo vláde?
Približne päť rokov pred revolúciou som sa stal vedúcim medzinárodného Bázového laboratória pre umelú inteligenciu. Vtedy k nám prišlo vyše 200 vedcov z 12 vtedy socialistických štátov, ktorí sem chodili na dlhodobé 3-mesačné aj dlhšie stáže. Bolo pre nich potrebné všetko zorganizovať, od ubytovania, stravy až po pracovnú náplň, mať peniaze zaplatiť ich, nájsť prácu pre ich manželky, vybaviť školy, škôlky. Inými slovami, bola to už vtedy dosť manažérska práca a človek sa naučil chodiť v týchto kruhoch. A práve táto skúsenosť sa mi veľmi zišla, keď som nastúpil do federálnej vlády, čo mnohí moji kolegovia v KDH vtedy na rozdiel odo mňa nemali. No a celkovo tie dva roky na poste podpredsedu vlády boli pre mňa dva krásne nezabudnuteľné roky, lebo Praha bola vtedy takmer pupkom sveta, prichádzalo k nám množstvo zaujímavých osobností a ja som bol pri tom.
Ako ste vtedy vnímali česko-slovenské spory o pomlčku, o kompetencie, o to, kto na koho dopláca. Bolo už vtedy jasné, že spoločný štát sa nevyhnutne rozdelí?
Na Slovensku sa zle začalo najmä preto, lebo po prvé – tému samostatného štátu chytili do rúk nacionalisti, ktorí rýchlo dovtedy červenú zástavu vymenili za národné farby, bola to najmä SNS, ktoré narobila vtedy veľmi veľa zla. Po druhé to bol Mečiar, ktorý bol samostatnou kapitolou. Vďaka tomu sme sa dostali do istej izolácie, boli sme vnímaní ako pomerne nenávistný štát – voči menšinám, voči Maďarom aj voči Čechom. Voči všetkým. To bola prvá vážna chyba. Tou ďalšou bolo, že sem prichádzali zahraniční Slováci, ktorí mali svoj názor na všetko, aj na „rýchly“ slovenský štát, ale často chceli pokračovať v Slovenskom štáte, ktorý v roku 1945 u nás skončil. To tiež nebolo absolútne reálne. Treťou chybou podľa mňa bolo, že Dubčekovci, ktorí skončili po 68-om, také to zdravé jadro, zrazu videli, že sa možno vracia ich doba, že budú môcť pokračovať v socializme s ľudskou tvárou. Pritom nepochopili, že sme sa už dostali celkom inde.
Aby sme to teda zhrnuli…
Prví sa teda zviezli na vlne nacionalizmu, urobili veľa zlého, tí druhí si dávali nereálne ciele, no svojim spôsobom požadovali slovenský štát, ktorý nakoniec vznikol a dnes to už nikto neľutuje. A tí tretí to tak isto vnímali pomerne nereálne a všetci to svojím dielom tak trochu rozvyklali. Postaviť sa vtedy na stranu Mečiara, SNS či SDĽ bolo veľmi ťažké. Navyše vtedy prišla ešte aj zvrchovanosť, čo bolo podľa mňa dokonca aj protiústavné, neskôr prišla Ústava SR, čo bolo tiež protiústavné, lebo ešte platila v tom čase federálna ústava. V iných štátoch, napríklad na Balkáne bolo potom referendum a po ňom nasledovala tvrdá vojna, ktorá trvala dlho s množstvom obetí.
To znamená, že aj u nás malo byť pred rozdelením spoločného štátu referendum?
Keby bolo vtedy referendum, tak samostatný slovenský štát v tom čase by určite nevznikol, lebo vtedy boli v ČSFR dva milióny podpisov proti rozpadu. Na druhej strane to bola pre niektorých „hviezdna chvíľa“ urobiť to. V tom čase vzniklo v Európe 23 nových štátov a Slovensko malo tak isto právo na svoju samostatnosť. Ján Čarnogurský o nej sníval o 10 či 15 rokov, otázka je, či by to bolo tak, ako to bolo. Na druhej strane muselo to ísť ústavne, teda cez federálne zhromaždenie a keby to neprešlo, tak by to bol divoký rozpad, bez nástupníctva čo sa týka medzinárodných zmlúv, majetku, legislatívy, diplomacie, ambasád a podobne. My v KDH sme vtedy mali pokyn z rôznych dôvodov byť proti, osobne som sa zdržal hlasovania, lebo som vedel, že takto to ďalej asi ťažko pôjde. Isteže, bolo asi lepšie to „seknúť“, ako chodiť ešte ďalšie roky po hradoch a zámkoch a debatovať o tom, ako to teda bude – či konfederácia, či nejaká forma únie.
Akú úlohu zohrala v procese delenia federácie federálna vláda, ktorej ste boli členom?
Federálna vláda sa nechcela svojich pomerne silných kompetencií nikdy vzdať. Obidve republiky to pochopili a neskôr ju už rýchlo „odstrihli“ od rozhodujúcich rokovaní. U Slovákov to bolo jasné Á-čko, teda slovenská vláda, u Čechov bola česká vláda B-čko, lebo Á-čko bola pre nich federálna vláda. Oni si ani nevedeli predstaviť, že môže byť aj niečo iné ako federálna vláda, pričom ani národné parlamenty vtedy nezohrávali až takú významnú úlohu ako federálne zhromaždenie. Pár mesiacov pred koncom spoločného štátu som navrhol federálnej vláde model štátu – niečo ako Švajčiarsko – voľný, iba s piatimi základnými ministerstvami – obrana, ekonomika, financie, vnútro a zahraničie – a všetko ostatné nechať v kompetencii republík. Samozrejme, že mi to zhodili zo stola, lebo už to bolo nereálne, ale ten trend, že to speje k zániku spoločného štátu už visel vo vzduchu dosť silno.
Ako to vyzeralo v tom poslednom spoločnom polroku napríklad vo federálnom zhromaždení, kde bola prakticky tretina slovenských poslancov, vy medzi nimi?
Mnohí sa nechceli vzdať svojich poslaneckých mandátov, lebo argumentovali najmä tým, že voľby boli v júni 1992 a ich mandát bol na štyri roky. Mnohí proti tomu protestovali, no raz prišiel za nimi Vladimír Mečiar a všetkých svojich poslancov za HZDS upokojil, že budú v Senáte, v druhej komore parlamentu, aby preto hlasovali za rozpad štátu. Samozrejme, rozpadom štátu sa už Senát nerealizoval, no on tých svojich umiestnil kade-tade.
Ako by ste charakterizovali Vladimíra Mečiara?
Viem, že vo VPN boli z neho na začiatku, keď sa objavil, všetci nadšení na čele v Budajom, Kňažkom i Gálom. Všetko vedel, mal veci naštudované, ovládal dokonale problematiku rezortu vnútra a všetci išli za ním. KDH ale od začiatku videlo, že je to populista, že to nie je férový človek. Osobne som ho zažil pri tvorbe republikových a federálnej vlády a už vtedy bolo vidno, že je veľmi autoritatívny, vždy sa tváril, že má riešenia, no málokedy prezradil, aké. Každý, kto mal vtedy cit pre fair-play hru, musel vidieť, že tento človek je aj nebezpečný, pretože on nasľuboval, natáral kadečo, lebo vedel rozprávať aj zdôvodňovať. To z neho priam sršalo. Ja som vtedy už odišiel do Prahy, takže už som priamo neprežíval tieto veci, pretože on bol premiérom na Slovensku. Pamätám si, že ma vtedy raz zavolal, hovoril mi, že som konečne prišiel a hodil mi na krk delenie federálneho majetku žien, lebo som mal túto problematiku tiež na starosti. Uznávam, že bol dobrý manažér, vedel účelovo poťahovať „špagátikmi“, bol populista. Politik určite bol, zo začiatku aj štátnik, len neskôr, po 93-om, to už všetko hnal na ostrie noža. Pamätáme si ešte Noc dlhých nožov z 3. na 4. novembra 1994, kedy prakticky všetkých svojich odporcov doslova odpílil. Bola to z jeho strany až sprostá pomsta a zaniesol Slovensko do čiernej diery, kde by sa Slovensko ešte dlho kvasilo, keby neskôr nepadol.
Ale napriek tomu to bol mimoriadne silný politický protivník, či nie?
Určite, kádeháci sa ho viackrát snažili zhodiť, no Mečiar bol od začiatku do konca „škodná“, mnohí ľudia to neskoro pochopili. Mečiarovi ľudia sa vtedy správali veľmi arogantne, sprosto, opozíciu prakticky úplne „vyhnali“ z parlamentu. Tí, ktorí, k tomu prispievali, ktorí ho vychvaľovali, napríklad noviny Slovenská Republika, tak dnes sú tí redaktori rozptýlení v iných médiách, no tiež by sa patrilo, aby povedali: “Tak sa vám ospravedlňujeme, pomýlili sme sa…” Ale nikto z nich to nikdy neurobil. To, že pobláznili celé Slovensko, bola hrubá chyba, ktorá sa v politike ťažko odpúšťa.
Neskôr HZDS padlo, lebo nedokázalo zostaviť väčšinovú vládu a nastala éra dvoch Dzurindových vlád. Nezahodili sme potom svoju šancu, hoci sme sa dostali do EÚ aj do NATO, ale tak, ako prebehla za Mečiara divoká privatizácia, tak aj za Dzurindu sme pustili z rúk strategické podniky, ako SPP, Slovenské elektrárne a iné?
Mám nevýhodu v tom, že v rokoch 2000 až 2005 som bol veľvyslancom v Taliansku a bol som vlastne mimo tohto spomínaného diania. Rím bol ale tiež veľmi dôležitý v našom integračnom procese a myslím si, že sa mi tam celkom dobre darilo. Keď sa ale vrátim k obdobiu, keď som tu ešte bol, tak Dzurinda počas snemu KDH niekedy v roku 1997, Čarnogurský mal nejakých 230 hlasov a Dzurinda jeden. A to som mu dal ja, lebo už som vedel, že je nutná nejaká zmena. On ako manažér nebol zlý, no postupom času získaval tie „napoleonské črty“. Hlúpe ale bolo, že KDH nemalo veľa ekonómov, bankárov, teda takých, ktorí by poznali svetovú ekonomiku, ale aj našu. Toto mal vždy v rukách Dzurinda a jeho suita. Pochopiteľne, rôzne privatizácie ako vodárne, plynárne či elektrárne a iné – to nebolo férové. Nemožno totiž privatizovať základné strategické podniky a musí si štát v nich nechať 51 percent. To, že to vtedy „uletelo“ – Slovenská poisťovňa, Slovenská sporiteľňa a iné – to sme nemali dopustiť. Rovnako nebolo správne, že Mečiar tesne pred koncom svojej vlády dal Rezešovi VSŽ či Hatinovi Slovnaft. Divoká Mečiarova privatizácia spôsobila množstvo nespravodlivostí, najmä preferovaním niektorých ľudí a iní, poctivo pracujúci podnikatelia, toto nikdy nemôžu dohoniť. Nikdy sa tiež nepovedalo, kto je na tých zoznamov majiteľov, kto tie podniky naozaj získal, kto sa ako obohatil, kto to predal ďalej, kto to doviedol do krachu.
Efekt je taký, že v slovenských rukách nezostalo už takmer nič. Je to správne?
Samozrejme, nie je to správne. Hrozné je aj to, že sa to „prežralo“ – po slovensky povedané, a nemáme z toho ako krajina nič, lebo verejný dlh neustále rastie. Ale treba tiež spomenúť aj Klausovu kupónovú privatizáciu, ktorá bola takisto veľkým omylom. Už tam sa to vtedy celé začalo a skončilo sa veľmi zle. Pochopiteľne, aj tam sa rôzni Kožení a iní na tom nabalili, nemalo sa to celé takto skončiť. Veľká privatizácia za Dzurindu samozrejme tiež nebola v poriadku, dodnes sa tiež z nej nič nevyjasnilo, rovnako ako sa nevyjasnilo nič ani z desiatich obvinení Ivana Lexu. Bola to asi celá reťaz rôznych nespravodlivostí, kde boli „namočení“ tí aj tí, čo sa potom ukázalo v spise Gorila.
To sme sa ale vrátili trochu naspäť, takže poďme k obdobiu nášho vstupu do EÚ a NATO. Kto tam zohral od nás kľúčové úlohy?
Musím tu spomenúť aj Ruda Schustera, s ktorým sme roky v Pí-Klube, združujúceho asi 20 spisovateľov, výtvarníkov a iných umelcov, ako Anton Hykisch, Jozef Banáš, Ľuboš Jurík a ďalší. Schuster zohral významnú úlohu v prístupovom procese a vybavil pre Slovensko veľa vecí. To je svätá pravda. On sa nehanbil za svoju minulosť, nikdy ju nezahmlieval a sám tvrdil, že vždy robil pre ľudí, čo je asi na posúdenie historikom. V rokoch 2000 až 2002 bola však masívna diplomatická aktivita, sám som sa stretol s mnohými, aj napr. s generálnym tajomníkom NATO Javierom Solanom, boli to nekonečné šifry, presviedčania, vysvetľovanie kto sme, čo sme. Samozrejme, nedá sa zobrať zásluha aj Dzurindovi. Berlusconi sa ma vtedy opýtal: „Ako to ten Miki robí, že je 8 rokov premiérom?“ Čiže Miki tiež urobil za tie roky dosť, hoci opakujem, s pribúdajúcim napoleonským postojom. Veľa urobil aj Ján Figeľ, lebo tých 31 kapitol pripraviť a zorganizovať tiež nebolo jednoduché. Títo všetci ľudia a mnohí iní boli tí, čo lobovali a vysvetľovali, že Slovensko nie je žiadna zaostalá krajina ani teroristický štát.
Kam sme dospeli na slovenskej politickej scéne za tých vyše 25 rokov od Novembra ´89? Je tu relatívne stabilizovaný a jasný stredo-ľavicový SMER SD, no pravica je atomizovaná na v súčasnosti 11 politických zoskupení zastúpených v parlamente. Relatívne stabilnú pozíciu má za tie roky na pravej strane spektra iba KDH, keďže SDKÚ už prakticky neexistuje. Je dobré pre Slovensko, že je to tak?
Nie je to dobré. To je taký slovenský syndróm – kde sú dvaja, tam vytvoria tri politické strany. A nevedia vydržať pokope. Všade sa dejú krivdy, aj v manželstve, aj v politike, aj v práci, ale keby sme sa zakaždým urazili, tresli dverami a išli preč, tak to nevedie k ničomu. Čiže je zaujímavé, že ak z KDH veľa ľudí odišlo, zrejme mali na to svoje dôvody, no politickým súperom to vždy len vyhovovalo. Ešte za Mečiara, deň pred Radou KDH, prišiel Mečiar za Klepáčom a povedal mu: „Tak buď zajtra, alebo vôbec…” Klepáč potom odišiel, no keby bol vydržal, tak KDH mohlo byť omnoho silnejšie a mohlo to vtedy celé skončiť celkom inak. Po ňom to bolo ďalších asi desať ľudí – Oberhauser, Fero Mikloško, Palko, Lipšic, Šimko, Žitňanská, Procházka. Zaujímavé je, že nie všetci sa uchytili, väčšina sa neuchytila. Každé štiepenie je preto podľa mňa oslabením aj jedných aj druhých, čiže v politike treba niečo vedieť aj zniesť. To, že teraz máme jednofarebnú vládu a vládnu väčšinu v parlamente, tak napríklad 25 dôležitých vládnych zákonov ministra financií prešlo za 4 hodiny. Takmer bez diskusie, ako na bežiacom páse. Vzhľadom na krízu, ak sú tie zákony dobré, je to v poriadku. Taká koaličná vláda zložená z piatich strán sa nevie dohodnúť na ničom a trvá jej roky, kým niečo presadí, ale ani tento extrém nie je dobrý. Všetci majú takmer rovnaké programy, všetci závisia od tých svojich „lídrov“ – či to vedia štátnicky, či oslovia ľudí, či sú populisti.
Prečo nemá pravica takých silných lídrov ako je Robert Fico? Je tam síce Ján Figeľ či Béla Bugár, ale okrem nich – nikto. Je to v poriadku?
Chcem povedať, že KDH nebola nikdy úplná pravica, lebo stred, sociálne cítenie, morálne dôvody, to bolo vždy jednou z našich priorít. Otázkou ale je, či sme to správne „dávkovali“. Z aktuálnych prieskumov teraz napríklad vyplýva, že v popredí sú sociálne otázky, ekonomika, seniori, nezamestnanosť, agenda rodina, život, hodnoty, morálka sú na dvanástom, či trinástom mieste dôležitosti. Fico to využíva, my z toho závery nerobíme, hoci keď 81 percent seniorov povie, že vlaky zadarmo sú pre nich fantastické, tak nemáme šancu. Nemáme takého lídra ako je Fico na pravej strane politického spektra. Mali sme napríklad v týchto dňoch s Ficom debatu pred sumitom lídrov v Bruseli a musím povedať, že odpovedal celkom štátnicky a toto on naozaj vie. On nám vyčítal, že sme boli vláda „zlepencov“, my zasa hovoríme, že oni majú vládu „oligarchov“, čo je, žiaľ, pravda a nakoľko v tom figuruje aj sám Fico, to neviem posúdiť. Gorila bola podľa mňa veľká pravda, no ide to pomaly do stratena, vyšetruje sa síce, aj sa bude vyšetrovať a nič sa nevyšetrí… Čiže taký líder – populista – a teraz nemám na mysli tú negatívnu stránku tohto pomenovania – skôr silný líder, to pravici chýba.
Čiže nikto tu nie je, kto by mohol mať takú schopnosť?
Lipšica síce nemám veľmi v láske, ale pokiaľ ide o nebojácnosť, argumentáciu či ťah na bránu, on by mohol byť taký. Len tie jeho posledné „kotrmelce“ a rôzne štiepenia sa nie sú dobré. Pomaly deň po voľbách v KDH už chcel byť lídrom, to sú ešte také nevykvasené veci. Čiže musí si na to ešte trochu počkať. Podobne Radoslav Procházka bol s nami, bol v klube, on bol takisto ešte naozaj nevykvasený. Na Sneme KDH mal byť zvolený za podpredsedu, išiel na záchod a už sa nevrátil. Na Rade KDH to isté, mal mať dôležitý prejav, on si išiel pofajčiť a keď ho išli zavolať, tak už tam nebol… Bolo jasné, že ťahá k tomu, aby sa osamostatnil, to nie je žiadny hriech. No možnosť presadzovať svoje názory mal aj u nás. Navyše spolu s Lipšicom, Uhliarikom, Marcičinom a Janou Žitňanskou bol Figeľov človek, čiže mal všetky šance sa presadiť. K talentu patrí aj schopnosť presadiť sa. A ak sa to nepodarí na prvý raz, tak nemožno tresnúť dverami.
Premrhal teda podľa vás Procházka šancu byť jedným za takýchto pravicových lídrov?
Mal obrovskú šancu presadiť sa po prezidentských voľbách, keď dostal veľký počet hlasov, pričom naši totálne prepadli, no on si túto pozíciu trochu „prešustroval“. Vajataním či postojmi, ktoré robil, konfliktom s Matovičom s nejakou nahrávkou, týmto si poškodili obaja. Myslím si, že tých jeho súčasných 10 či 12 percent preferencií nebude znamenať žiadny veľký skok. On nemá v strane „B-čko“. On je dobrý, ale tí ostatní okolo neho nie sú výrazne osobnosti, ba dokonca ich nikto nepozná. Ľudia musia byť známi, musia vystupovať, musia písať, nemôžu prísť len tak z ulice.
Odhliadnuc od toho, že ste členom KDH, ako vidíte volebnú perspektívu v nastávajúcich budúcoročných voľbách. Odborníci odhadujú, že SMER tu bude vládnuť aj nasledujúce štyri roky. Súhlasíte? Vyzerá to tak, že SMER môže vládnuť ďalej, no zrejme s jedným alebo aj dvomi partnermi. Napríklad s SNS so silnými preferenciami?
SNS, možno aj Kotleba ich ešte môžu trochu poštekliť. Ale teraz je tu otázka migrantov, čo silno nahráva práve týmto dvom zoskupeniam. SNS malo veľmi radikálne vyjadrenia proti, SMER hovorí trochu inak, čo ich zdanlivo teraz oddialilo. SNS nikdy nepovedalo, „prepáčte za to, čo sme napáchali my – nástenkový tender, emisná kauza a mnoho iného“, to boli milióny, čo zmizli. Za tým bola SNS, nie nejaká nová strana, ktorá spadla z neba! Takže by bolo celkom podozrivé, keby SMER išiel spoločne so SNS, hoci je to jedna z možností. Je aj možnosť, že SMER nebude vedieť zostaviť vládu a niekto iný by ju mohol dostať.
A išlo by napríklad KDH so SMER-om do vlády?
Samozrejme, nikdy nikto nemôže povedať, že nie, hoci teraz to takto deklarujeme. Ale v politike sa nikdy nemôže povedať – nikdy. No musel by tam byť ešte niekto iný, napríklad Most či niekto ďalší, aby to bolo vyváženejšie. SMER už nie je ten SMER, ktorý tu bol pred 8 rokmi, teda arogantný, tvrdý, ani Fico už nie je taký. Teraz bude podľa mňa aj v SMER-e čistka, polovica poslancov od nich sa stratí v prepadlisku, veď kandidovať budú vo voľbách určite všetci ministri či štátni tajomníci. Aj tam budú veľké turbulencie, preto povedať teraz, že s nimi nepôjdeme, je z politického hľadiska asi nutné, ale ďalšie štyri roky „šúpať“ nohami niekde na galérii, to tiež nie je riešenie, lebo mnohí ľudia potom od nás odskočia, keď uvidia, že nemáme šancu dostať sa k moci. A každá strana sa musí tlačiť k moci. Na druhej strane si ale povedzme, že pravica je natoľko rozbitá, že očakávať od nej nejakú vládu je absurdné. S Matovičom nepôjde nikto, Sulik sa možno nedostane ani do parlamentu, SKOK má niektorých šikovných ľudí, no v preferenciách ich ani nevidno. Zvyšok je rozdrobený, preto hovoriť o alternatíve pravicovej vlády je nereálne.
Ako vnímate aktuálnu situáciu, keď Slovensko neprijalo Bruselom určené kvóty utečencov, spoločne s Maďarskom, Českom, Rumunskom a Estónskom, ba dokonca sme ako jediní podali prostredníctvom premiéra Fica aj žalobu na medzinárodný súd. Bolo toto dobré riešenie?
Veľa sa o tom porozprávalo. Sám som za Združenie kresťanských seniorov zorganizoval koncom augusta konferenciu na tému migrácia a tam sme videli, že Slovensko aj napriek tomu, či vláda chce, alebo nechce prijať kvóty, veľa robí. Zbierky, dobrovoľníci, ktorí pomáhajú, ktorí by utečencov prijali, napr. vo farnostiach. Slovensko už niečo robí a zaujímavý bol návrh nášho predsedu Figeľa, aby vláda vytvorila nejakú koordinačnú Radu o migrantoch, kde by sa sústredili všetky iniciatívy, aby sa o nich vedelo. Lebo doniesť im potraviny, ktoré potom migranti porozhadzujú, to nie je riešenie ani pomoc. Je to doteraz celé nekoordinované.
Je teda správanie sa premiéra v poriadku aj v širšom kontexte?
Myslím, že v prvom rade treba skúmať príčiny, prečo tu takáto masívna kríza vznikla. Prečo bombardovali Líbyu, Irak, Afganistan, prečo niekto živí konflikt v Sýrii? Kto vlastne podporuje ISIS? Tam je príčina toho celého a za tým celým je, podľa mňa, bohužiaľ, Amerika, ktorá sa tvári: „My nič, my muzikanti…“ Namiesto finančnej podpory a ponuky zobrať tiež desaťtisíce utečencov. Čiže to je jeden aspekt – príčiny. Druhá vec je, že Európa nebola vôbec na takúto utečeneckú vlnu pripravená, Brusel veľmi dlho váhal a stále váha. Navyše vyhlásenie Merkelovej, ktorá pozvala do krajiny milión utečencov, bolo veľmi nešťastné, hoci je jasné, že Nemci potrebujú pracovníkov pre svoju ekonomiku, len týmto to prehnala. Keď som bol v 70. roku v Nemecku ako matematik, už vtedy tam boli 4 milióny Turkov a tí sa neintegrovali, vytvárali si svoje vlastné getá a uzavreté komunity A druhá, či tretia generácia sú stále nespokojnejší a radiklnejší. Nemajú také šance ako domáci, preto sú na nich, na kresťanov nahnevaní. Sú stále zdrojom nestability. Aj u nás je prognóza, že o 15 rokov tu budeme mať 30 tisíc voľných pracovných miest, na ktoré nebude nikto reflektovať. V roku 2050 tu bude dokonca 250 tisíc takýchto voľných miest. Migrácia je zdrojom čerstvých i vzdelaných ľudí. Len neviem, čí tí, ktorí teraz prichádzajú, sú práve takíto. Ale to je už iná téma.
Nie je migračná vlna aj potenciálnou hrozbou pre našu identitu, pre európske hodnoty, keďže drvivá väčšina migrantov vyznáva iné hodnoty a inú vieru?
Určite je to hrozba. Na druhej strane však viem, že existujú zoznamy sýrskych kresťanov, o ktorých je známe, že sú to seriózni a inteligentní ľudia, napr. Kopti a podobní. Bolo by prínosom, keby sme ich k nám zobrali. Ešte začiatkom júna som v jednom blogu o migrácii navrhol, že cirkev má 1500 farností, 400 kláštorov a keby všade dali jednu koptskú rodinu aj s deťmi, tak určite by sme urobili niečo pozitívne a dokonca by sme mohli ponúknuť aj väčšiu kapacitu, ako sú súčasné kvóty pre našu krajinu. Mohli by sme povedať: „Kvóty nechceme, ale zoberieme viac!” Toto som povedal aj premiérovi, napr. aby poslal špeciál do Sýrie a doviezol týchto ľudí sem. Aj arcibiskup Zvolenský povedal, že cirkev u nás je otvorená, že poskytne svoje priestory. Nechcem sem príliš zaťahovať cirkev, ale aj Fico povedal, že tí ľudia sem musia pasovať po každej stránke. Veď si predstavte nejakých moslimov, ako budú chodiť u nás niekde po dedine, aj oni sa tu nebudú cítiť dobre.
Premiér aj minister vnútra tvrdia, že utečencov sa nikto nepýta, či k nám vôbec chcú ísť a aj preto považujú kvóty za zlé riešenie. Súhlasíte?
V Rakúsku z asi 40 tisíc migrantov požiadalo o azyl necelých sto! Oni chcú ísť do Nemecka, do Holandska, do Švédska, kde majú rodinných príslušníkov. Museli si to všetko zaplatiť, dlhé putovanie, musia byť zdraví, sú to väčšinou ekonomickí migranti. Do kvót však práve túto skupinu nerátajú. Sú to mladí statní zdraví chlapi s drahými mobilmi a tabletmi, čo odhadzujú dobré oblečenie či potraviny – treba zistiť, o koho ide, čo vedia, aké majú vzdelanie, znalosti, ciele. Niekedy ste pre jedno vízum museli stáť na slovenskej ambasáde aj tri dni, dnes do Európy dôjde 500 tisíc ľudí a nemáte o nich šajnu, kto sú, odkiaľ idú, o dokladoch ani nehovoriac. To je koniec Schengenu, aj voľného pohybu osôb.
Ako vidíte pozíciu Maďarska z tohto pohľadu, kedy Brusel Budapešti nijako nepomohol? Viktor Orbán bol označený za toho zlého, ktorý nechce spolupracovať, pričom on jediný v praxi chráni Schengenské dohody. Je to v poriadku?
Orbán skutočne jediný naozaj chránil Schengen. Gréci či Taliani to vôbec nerobili, hoci pri mori bolo oveľa ťažšie chrániť hranice. Keby k nám došlo desaťtisíc migrantov, tak sa zbláznime, do Maďarska ich došlo dvestotisíc. Orbán netušil, že tí ľudia v Maďarsku nechcú zostať, že chcú jeho územím iba „preletieť“. Aj v Rakúsku, keď plnému táboru povedali, že možno ísť na Slovensko, tak za nič na svete k nám nikto nechce ísť! Je absurdné, aby sme my mali vytvoriť u nás nejaký koridor na cestu do iných krajín. Nakoniec, Nemci si môžu za to sami, že sa takto zachovali. Merkelová, keď navštívila utečenecký tábor, tak ju tam vypískali. To je strašné! Mali by jej ruky bozkávať, že ich zobrala. Ukazuje sa, že urobila vážnu chybu nereálnymi sľubmi, pozvala ich do krajiny a následne zavrela hranice. A potom si už nevedela rady.
Aké riešenie tejto naozaj vážnej situácie vidíte? Aj z nášho pohľadu, lebo je podľa vás správne, keď sa nám silní európski hráči vyhrážajú, že ak nepríjmeme kvóty, tak nám siahnu na pomoc z eurofondov?
Ak Martin Schulz, predseda Európskeho parlamentu, hovoril o vojenskej sile, to je absurdné. To, že Merkelová hovorí o stopnutí eurofondov, je tiež absurdné. Je jasné, že Merkelová urobila chybu, Američania ju majú dobre „napočúvanú“ a keď ju budú chcieť skompromitovať, tak vypustia zopár nahrávok. Dnes je, bohužiaľ, aj mediálna vojna, ak si niečo prečítam v novinách, tak viem, že to tak nie je! Majitelia médií rozhodujú o všetkom, púšťajú len informácie, ktoré sa im hodia. Je veľmi dôležité, že ešte existujú aj také médiá, ako váš portál, ktorý dáva priestor všetkým a necenzuruje názory.
Takže je to v poriadku, že nás idú trestať?
Nie je to až také jednoduché. „Infreezment“ nie je riešenie. EÚ je v hľadaní riešení veľmi nepružná a pomalá. Francúzsko, Británia či Nemecko roky neriešili situáciu s inými kultúrami, nemožno čakať rýchle riešenia. Nie som proti migrantom, ale malo by to fungovať tak, ako to povedal austrálsky premiér: „Áno, ste vítaní, ale budete dodržiavať naše zákony a zvyklosti.” Podobne to povedal aj český prezident Miloš Zeman: „Nepozvali sme vás. Ak už ste tu, musíte dodržiavať naše zákony, tradície, ústavu. Ak to neuznávate, tak choďte domov!“ S tým sa stotožňujem, lebo Európa je kresťanská, tie tradície sú tu tisíc rokov a naraz sem dotiahnuť niečo iné, je nemysliteľné. Veď napríklad Saudská Arábia, ktorá by mohla svojim pomôcť, chce pomôcť tým, že v Nemecku vybuduje 200 mešít? Veď to je výsmech. Ich kultúra je nám naozaj cudzia a prijímať ich tu s veľkým nadšením nie je dobré – ani pre nás, ani pre nich.
Ako v tomto kontexte vidíte budúcnosť samotnej Európskej únie, pretože tu silní a veľkí začali dávať malým a slabším dosť jasne najavo, že nie sme si tu všetci rovní. Kde to celé môže dospieť? Možno aj k rozvratu EÚ?
EÚ ako projekt nie je zlá myšlienka. Za 11 rokov, čo sme jej členmi, nás však už mnohokrát „ofajčili“. To množstvo zákonov, čo sa na nás z Bruselu valí, to nikto ani nemôže čítať a ani ich nečíta, tieto normy doslova preletia. Teraz to vyvážili projekty z eurofondov, zaviedlo sa euro, Schengen, kde je možnosť voľne cestovať, pracovať a prepravovať tovar, hoci teraz je aj tento projekt spochybnený. Je jasné, že podľa mnohých kritérií sme si nikdy nežili tak dobre ako teraz. Iná vec je, že Brusel je odtrhnutý od reality, že je tam veľa byrokratov, administratívy, mladých ľudí s obrovskými platmi, to nie je v poriadku. Keď idem do bruselskej kantíny a je tam dvetisíc mladých „ucháňov“, tak si hovorím, ako môžu títo ovládať zásadné veci. Nepodceňujem mladých, ale musí existovať nejaká medzigeneračná obmena, či vekový mix. V tomto smere je jasné, že „veľkí“ budú vždy „kývať“ s „malými…” Pri káve si Merkelová, Holland a Cameron niečo povedia a ostatným to oznámia, to nie je dobré.
A postoj EÚ voči Rusku, Ukrajine či voči USA?
Postoj k Rusku je chorý, lebo sankcie nič neriešia. Ukrajina tiež urobila „psie kusy“. Malé Slovensko ťažko môže povedať, že sme len s tými, alebo len s tými. V tomto sa čudujem Poliakom, že umožňujú Američanom vytvárať na svojom území vojenské základne, sú tam stále nejaké cvičenia s ťažkými zbraňami, podobné je to pri pobaltských krajinách. Práve som dal interpeláciu, či na Sedembolestnú Pannu Máriu sa musel cez naše územie premiestňovať americký vojenský konvoj a prečo nad našimii hlavami vo výške 300 metrov lietal 8. 8. 2015 bojový Herkules, o ktorom u nás nikto nevedel. Nie sme svojprávni? Sme súčasť NATO, dobre spolupracujeme, ale podľa mňa by sa mala vytvoriť európska armáda, aby NATO, a teda hlavne USA nebolo naše jediné útočisko. EÚ nebude taká ako doteraz, po tejto nezvládnutej migračnej kríze, určite sa zmení. Môže dôjsť aj k rôznym turbulenciám. Brusel často vymýšľa rôzne nariadenia, ktoré značne okliešťujú národné kompetencie a skôr, či neskôr aj tam trpezlivosť niektorých krajín pretečie. Fico to nakoniec teraz povedal nahlas, hoci mu mnohí radili, aby povedal, že je proti kvótam a viac utečencov zobral by zároveň viac utečencov, ako sú kvóty. Kedy sme zobrali do 500 rodín s deťmi, tak prijmeme viac utečencov, ako je v kvótach. Pritom existujú zoznamy odporúčaných, napr. sýrskych kresťanov, že sú to seriózni ľudia. EÚ podľa mňa prežije, ale bude iná, ako bola doteraz.
Celkom na záver. Ste druhým najstarším poslancom po Rudolfovi Chmelovi v NR SR, máte 76 rokov. Budete ešte pokračovať alebo už skončíte?
Celý život sa držím hesla, ktoré mám ešte z aktívneho športovania: Všetko, čo robíš, rob dobre a naplno“. Za tri a pol roka som mal 501 vystúpení v NR SR, otázky v rámci interpelácií dávam každý štvrtok, v tomto smere asi patrím k najaktívnejším poslancom. S legislatívou je to slabšie, lebo som pochopil, že aj tak nič neprejde. Ale napríklad môj zákon o Slovenskom historickom ústave v Ríme, ktorý som predkladal spoločne s poslancami SMER-u Brixim a Martvoňom, ten prešiel. A ten Ústav v Ríme už dva roky existuje, bol som na jeho otvorení. Snažím sa byť akýmsi spojidlom medzi koalíciou a opozíciou. Ak potrebujem komunikovať s ministrami, niečo sprostredkovať, robím to prakticky denne. Manželke som predtým hovoril, že stačí, mám 13 vnukov, 2 pravnukov, rozpísané tri vážne knihy, ale… KDH dalo Združeniu kresťanských seniorov Slovenska, kde som od roku 2007 predseda (ZKS), na svoju kandidátku v roku 2010 na 50. miesto. Vtedy mi chýbalo 237 hlasov, aby som sa dostal do parlamentu. Pred necelými 4 rokmi ma dali na 34. miesto, prekrúžkoval som sa na ôsme. Často blogujem, diskutujem (doteraz asi 560 tisíc čitateľov s asi 15 tisíc diskusiami), píšem knihy (doteraz sedem), mám svoju webovú stránku, na Facebook prispievam denne, za 5 mesiacov som tam bol s vyše 650 statusmi na prvom mieste medzi poslancami – som teda v častom styku s ľuďmi, nielen so seniormi. Teraz ZKS pre parlamentné voľby 2016 dostala na kandidátke KDH 31.miesto. Náš Snem koncom augusta ma zasa na 4 roky schválil za predsedu ZKS a navrhol ma aj na kandidátku KDH. Hľadám niekoho, kto by chcel a vedel sa zastávať seniorov, organizovať ich veľké združenie a z 31. miesta by sa dokázal prekrúžkoval do parlamentných lavíc. Oslovil som aj brata Fera, ale nedal sa nahovoriť. Ak by som teraz išiel druhýkrát kandidovať, v stálom zozname KDH znova som a dúfam, že v parlamente neumriem, aj keď štátny pohreb by bol celkom pekný (smiech). Vďaka Bohu nateraz zdravie slúži, často športujem, hoci zajtra to môže byť inak.
