Kráľovi na jeho trón pomohlo okrem volieb niekoľko bohatých veľmožov. Nažívali si v zhode, až kým sa jedného dňa nezačala nadšená podpora kráľovej družiny spomedzi jeho poddaných vytrácať. Boli časy, keď kráľa podporovala takmer polovica kráľovstva a vďaka zvláštnemu volebnému systému mu preto patrila úplne celá krajina. Nadšenie však postupne opadalo a s tým prichádzali do krajiny plnej slnka prvé mráčky. Ani sa členovia kráľovskej družiny nenazdali a obloha bola zlovestne temná. Keď hranica voličskej podpory začala nebezpečne atakovať 30%, nastala v družine panika.
Ibaže kráľ a jeho veľmoži kráľovstvo nikdy nenechajú v štichu. Dali hlavy dokopy a vyhútali plán. Bol geniálne jednoduchý, ako sa to už geniálnym plánom stáva. Stačilo urobiť len zopár vecí a zopár iných zas neurobiť.
Syn z jedného z najvernejších kráľových veľmožov, nepamätám si už jeho meno, ví boh, ktorý to presne bol, ale vyznal sa v lukoch a šípoch a hocakej inej zbroji, začal sa tajne kamarátiť s vodcami bánd lúpežných rytierov. Za pomoci presviedčacieho talentu a mešcov plných zlatých dukátov dokázal nemožné. Zmieril dovtedajších nepriateľov a oni zrazu, zjednotení a na všetko pripravení, získali netušenú silu. Poddaný ľud, ktorý tú roztodivnú vzdorovitú pospolitosť dovtedy nebral vážne zrazu spozornel a potom sa konečne začal báť.
Samozrejme, len mešce plné dukátov by na čosi také nikdy nestačili. Kráľ mal vždy medzi lúpežnými rytiermi svojich tajných inkvizítorov a tí vždy využili každú príležitosť, aby lúpežníkov medzi sebou rozhádali a rozhnevali. Keď venovali takmer všetku svoju silu súbojom medzi sebou, neohrozovali kráľa a poddaných už vôbec nie. Poddaní si však túto kráľovu snahu dosť nevážili a dokonca začali nad ním samým ohŕňať nosom. Povážte, jeho voľakedajší voliči začali dokonca premýšľať nad tým, že budú voliť iného kráľa! Nevďak sa rozliezol krajinou a kráľovi to veľmi ublížilo. A tak odvolal svojich inkvizítorov a oni sa postupne stiahli a nechali veci plynúť. Medzi lúpežnými rytiermi zavládol konečne mier.
Voličom viac nebolo treba. Boli postavení pred hotovú vec. Tvárou v tvár nebezpečenstvu, že sa tí strašní lúpežní rytieri dostanú k moci legálnou cestou odrazu rýchlo zabudli na všetky výhrady ku kráľovi a už im tak nevadilo, že lúpil tiež. Bol predsa len náš a robil to šikovnejšie. Občas dokonca vyhlásil niečo v zmysle, že lúpežným rytierom zabráni existovať. Vo voľbách mu poddaní zasa hádzali svoje hlasy rovnako ochotne, ako kedysi a kráľ si v tej krajine žil ďalej a nepomrel, lebo v takejto múdrej krajine sa bohatým kráľom umierať rozhodne nechce a chuť skúšať, koľko ešte tupí poddaní znesú ich neopustí hádam nikdy.
Toto je iba vymyslená rozprávka a podobnosť so žijúcimi, či mŕtvymi osobami je čisto náhodná. Rozhodne to tiež nemá nič spoločné so Slovenskom. U nás by sa totiž nič také nemohlo stať. Za svoju vládu dám kľudne ruku do ohňa a keď bude treba, tak aj dve. Ich by niečo také nikdy nenapadlo.
Radovan Bránik
Článok publikujeme so súhlasom autora, pôvodný text nájdete na branik.blog.sme.sk.