Utečencom podľa vás treba pomôcť, lebo sú predovšetkým ľudia a obete. Je láska a ochota merateľná počtom prijatých ľudí? Koľko migrantov je podľa vás prijateľných pre Slovensko?
Láska a ochota pomôcť nie sú merateľné nejakým počtom. Sú to postoje a rozhodnutia, z ktorých vyplývajú konkrétne činy. Také, ktoré my ľudia nazývame malé či veľké. Pred Bohom majú rovnakú hodnotu. Dá sa merať láska matky voči svojim deťom? Utečencom, ktorí sú v ohrození života, ktorí opustili v hrôze svoje domovy a vlasť, je nutné poskytnúť pomoc a podať pomocnú ruku. Z doterajších skúseností vieme, že sme dokázali v azylovom procese zvládnuť tisíce ľudí, preto pomoc, ktorá bola navrhnutá vládou v počte 200 utečencov, považujem za výsmech momentálnej situácii aj ostatným štátom.
O predstave prijať iba 200 utečencov hovoríte ako o výsmechu. Čo si myslíte o postoji Roberta Fica?
Musím konštatovať, že sa na Slovensku zvolebnieva a niektorí politici si tému utečencov zobrali ako hlavnú politickú tému. Máme veľkú nezamestnanosť, nízke dôchodky, obrovskú korupciu a vo veselom sa tú rozdávajú štátne zákazky. Ale najväčší problém sú pre Slovensko, podľa niektorých politikov, utečenci, ktorým ide o život. Chudáci, čo majú len to, čo si stihli zobrať z domu. Robert Fico nielenže si z utečencov robí predvolebnú kampaň, ale vôbec odmieta reflektovať skutočnosť, že problém s utečencami je vážny. Veď schengenské hranice prekračujú len za jeden deň tisícky utečencov.
Cítite viac potrebu pomoci blížnemu alebo strach?
Strach považujem za emóciu, ktorá je v niektorých prípadoch potrebná. Je dobré byť obozretným. Pomoc musí byť premyslená a nenechať sa zneužívať. A tak je to aj v prípade utečencov. Komunikoval som to aj pánovi premiérovi, že je lepšie, ak by na Slovensko prišli kresťania zo Sýrie, ktorí by sa jednoduchšie etablovali v našej krajine. Na Slovensku nemáme žiadnu mešitu, a preto moslimovia by mali problém sa asimilovať.
Nebojíte sa, že táto téma a váš postoj môžu ohroziť vašu politickú budúcnosť, že všeobecná nálada verejnosti u nás nie je až taká ústretová?
O svoju budúcnosť, ani o tú politickú, obavy nemám. Podstatné je pre mňa rozumieť vízii od Boha a napĺňať ju. Aj preto som vstúpil do politiky, lebo som bol presvedčený, že ma do tejto služby volá Pán a v našej politike chýba rešpekt k Bohu. Nemýlil som sa, ľudia mi zverili tento mandát a vážim si, že som zástupcom tejto komunity. Takže, kdekoľvek ma pošle náš Pán, tak pôjdem. Okrem biblických postáv je mi v tomto vzorom Carlo Caretto, jeho životný príbeh. Ak mi raz Pán povie, že treba kopať kanály alebo ísť niekde úplne inde, nebudem váhať. V tomto je potrebné byť slobodný človek a nepripútavať sa na vlastné predstavy, to oslobodzuje od nárokov a manipulácie od ľudí aj od niečoho, čo by sme označili ako verejná mienka.
Kresťanstvo je založené na pomoci blížnemu. Sme kresťanský štát podľa súčasnej verejnej mienky?
Čo je kresťanský štát? Ako je zadefinovaný? Ak si ho zadefinujeme ako spoločenstvo ľudí, ktoré nezištne pomáha druhým v stave núdze, tak musím povedať, že ma prekvapila skoro až nenávisť ľudí voči utečencom, je z toho vari až hystéria. Volá sa to xenofóbia. Na druhej strane, vidím mnohé občianske aktivity, ktoré podávajú pomocnú ruku. Musím však zdôrazniť, že prevažná časť slovenských politikov v otázke pomoci utečencov fatálne zlyhala. Títo občania nie.
Hovoríte, že si „musíme uvedomiť, že aj Jozef s Máriou a s dieťaťom Ježišom utekali do Egypta. Boli utečencami. A tiež, že mnohí Slováci utiekli do zahraničia, či už pred komunistami alebo za lepším životom. Dnes som našiel na stránke vaše aktuálne stanovisko k prerozdeleniu 120 000 utečencov: „Od začiatku som zdôrazňoval, že je potrebné riešiť situáciu priamo v oblastiach, kde sú konflikty.” Ako ste to mysleli? Nie je to posun v názore?
V otázke utečencov sú moje názory konzistentné. To len mediálny humbuk riešil iba nezmyselné tvrdenia, že poslanci schválili kvóty (pričom je to iba kompetencia premiérov krajín na Rade) a pozornosť sa točila len o tom. Prvú rezolúciu bolo treba schváliť, pretože to bol prvý zásah proti pašerákom, na ochranu hranice EÚ a korigovanie situácie. Už v máji tohto roku, keď som bol v Sýrii, aby som videl, ako to vyzerá na tvári miesta, som upozorňoval, že krízu s utečencami je nutné riešiť v mieste vzniku, t.j. napr. na Blízkom východe, lenže to si odo mňa nikto nevšímal. Preto veľmi podporujem uznanie Demokratickej samosprávy Rojava, ktorá za medzinárodnej pomoci, je schopná dopomôcť k tomu, aby sa stabilizovala situácia v regióne, odkiaľ utieklo milión ľudí, z toho 700 000 kresťanov. Ide o severovýchodný cíp Sýrie medzi Irakom a Tureckom. Tak môžeme dosiahnuť, že sa utečenci odtiaľ o to skôr budú môcť vrátiť domov. Pomôcť tomu sa dá aj tým, že im napr. pomôžeme odmínovať dediny, ktoré vlastnou domobranou oslobodili od Daeš, ale obyvateľstvo sa ešte nemôže dostať do dedín a domov pre míny. Ak by im boli poskytnuté odmínovacie jednotky, tak utečencov v Európe by bolo menej. Nemohla by to byť práve slovenská ženijná jednotka? Nebol by toto vynikajúci, užitočný a životzachraňujúci a situáciu meniaci počin? Veď len zo Sýrie už odišli 4 milióny ľudí. Demokratická samospráva má svoj parlament, vládu a menšiny žijúce v severovýchodnej Sýrii spolupracujú nielen proti ISIS, ale aj vytvárajú lepšie podmienky pre život Sýrčanov. Sýria ako štát nefunguje a ľudia majú problém nielen s ISIS, ale aj s obyčajným životom.
Zaujímavé je, že europoslanci sú k tejto téme „otvorenejší“ ako politici na Slovensku, respektíve väčšina z nich. Ako si to vysvetľujete?
To je skôr otázka na nich ako na mňa. V EP je však vzájomnosť spoločenstva štátov Únie vnímateľná omnoho viac ako tu u nás. Zdravý postoj je taký, že je dobré, že sme v únii a musíme si to vážiť. Je treba, aby sme tam ako krajiny z východu priniesli dobré veci a pranierovali zlé. Ale ako som spomínal, zvolebnieva sa a občania budú voliť zástupcov do NR SR. A z utečeneckého problému sa stala politická téma, čo považujem za veľké nešťastie nielen pre utečencov, ale aj pre samotné Slovensko. Akoby utečenci zakrývali korupciu, všetky škandály. Čo sa stalo s Váhostavom? Prečo ešte stále nie je vybudová R3 alebo diaľnica okolo Strečna? Tu sa takmer už nehovorí o ničom inom než o migrantoch a smiešnych konšpiráciách o tom, ako to niekto riadi.
Migranti nám prinášajú nové otázky, relativizujú donedávna vnímané motivácie či hodnoty. Dá sa hovoriť v rámci hodnotenia súčasnej vlny migrácie v Európe o nejakej historickej, dokonca novej biblickej situácii? Mám na mysli možno medzník v priamej konfrontácii dvoch náboženstiev, civilizácií…
Môžeme kľudne povedať, že ide o novodobé sťahovanie národov. Nedá sa pred tým zavrieť oči či uzavrieť hranice alebo svoje srdce. Celý svet sa nejakým spôsobom mení. Bude aj od nás závisieť, od nášho aktívneho prístupu, akú pečať mu dáme. Ak to necháme len tak plávať, nečudujme sa potom, že zmeny sa budú diať bez nás a bez nášho vplyvu a bude nás to len hnevať. Ako kresťania sme povinní svoj vplyv využívať na budovanie lepšej spoločnosti. Ak svoj vplyv necháme len tak ležať na chodníku, hocijaký populista ho môže zodvihnúť. A potom sa len budeme čudovať, čo sa stalo s našou krajinou, s našou Európou.
Váš kresťanský dôraz na politiku je všeobecne známy, aký máte z toho všetkého pocit?
(Smiech). Žiť s Bohom je skutočné dobrodružstvo. Ak by mi niekto pred tromi rokmi povedal, že budem v Národnej rade či v Bruseli a v Štrasburgu v EP, tak by som sa tomu úprimne zasmial a poprosil ho o iný vtip… Stretol som sa s priveľa novými vecami, mohol by som sa na to pripravovať inak, ako keď je človek v úplne novej práci. Ale jedno viem isto, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré, ako je to napísané v Biblii. Mám už dlho skúsenosť s tým, že keď nás ku niečomu volá Boh, tak nám dá aj zabezpečenie, prostriedky, možnosti, pripraví súvislosti. Tak ja mám výborný tím spolupracovníkov.
Ste prihlásený na stránke dobrovoľníkov, ktorí ponúkajú ubytovanie?
Páči sa mi stránka a projekt Kto pomôže. Ponúka možnosti rôznych foriem pomoci. Nerád by som medializoval to, ako som sa rozhodol pomôcť. Nepovažujem za dobré sa propagovať charitou. Každý má pomáhať, ako vládze a pomôže, to je aj môj prípad. Pomáham niektorým rodinám, jednotlivcom aj rôznym projektom. Musím tu však povedať, že sa na mňa obracia veľa ľudí s prosbou o pomoc. Je smutné sa stále presviedčať, že sociálny systém na Slovensku nefunguje. Že ľudia, ktorí majú rakovinu alebo inú závažnú chorobu, sú v hmotnej núdzi a skoro bez pomoci štátu. A s týmto je potrebné niečo robiť. Ani europoslanci ani poslanci NRSR nemôžu predsa vyriešiť všetky finančné problémy spoluobčanov v núdzi. Ohľadne problému utečencov je to však aj pseudoriešenie, aby to namiesto našej vlády riešili jednotlivci len osobnou pomocou. Nikto predsa na to nie je v súkromí náležite vybavený, ani to tak nemá byť, na to má náš štát vybudované táborové kapacity. To, že ľudia dobrej vôle a z kresťanského presvedčenia pomáhajú osobným spôsobom, je poriadny kontrast voči postojom pána premiéra a pána ministra vnútra, ktorí tu nejedným výrokom a konaním situáciu vyostrili. Bohužiaľ, nesprávajú sa štátnicky, lež populisticky.
Rozprávame sa tesne pred Národným pochodom za život. Čo od neho očakávate?
Mám dve očakávania. Prvé je to, že sa stretnem s priateľmi, ktorí sa pochodu zúčastnia a dlho som ich nevidel, ako aj s mnohžmi ľuďmi, ktorí podporujú hodnoty Evanjelia. A druhé očakávania je politické, troška. Súčasná vláda sa nám snaží vnútiť gender ideológiu aj napr. cez pristúpenie ku tzv. Istanbulskému dohovoru. Preto som rád, že sa zíde veľa ľudí, aby povedali jasné áno za radosť z ľudského života a nie mudráctvam prekrútenej a neprirodzenenej gender-ideológie, voči ktorej vystupujem aj na pôde EP. Lebo je dôležité zdôrazniť túto radosť a aj to, že život je dar.
Koľko ľudí na pochode by zodpovedalo vašim predstavám?
Ak by sa zúčastnilo toľko ľudí ako v Košiciach, budem tomu rád. Viem, že Slovákom na kultúre života záleží a zdravý prístup k životu je nebyť sebastredný a nezabíjať deti. Posolstvo Pochodu je aj v tom, ako vláde povieme, že budeme mať rodiny a bojovať o zdravý rodinný život, aj keď to táto vláda nepodporuje, ba sťažuje, že do škôl nechceme genderové nezmysly a budeme tomu brániť.
Nie je na opodstatnená obava, že súčasná rodina zažíva okrem tradičných problémov, ako sme ich vnímali dodnes, (teda legislatíva, prístup k finančným produktom v bankách, všeobecne rodinná politika štátu) aj nový prvok – utečeneckú vlnu? Je jasné, že sa to dotkne reálnych občanov v konkrétnych miestach, kde budú utečenecké tábory…
Viete, že sme v roku 1994 mali tu na Slovensku 10 000 moslimských utečencov z Čečenska a kto si to všimol? Prešli azylovým procesom a odišli. Žiaden chorý xenofób ani nezdravý nacionalista sa neozval, lebo proste o tom nevedel. V roku 2004 sme tu mali iných desaťtisíc ľudí z vojnových konfliktov a pomohli sme im. Koľko rodín to nejako poznačilonči ohrozilo? Nemyslím si, že príchod utečencov je dôvodom na to, aby sa robila nejaká panika. Príchod utečencov však môže priniesť to, že sa môžeme niečo nové dozvedieť o inej kultúre či ľuďoch.
Ale ešte tu by som upozornil na niekoľko veci. Treba rozlišovať ekonomických migrantov od utečencov, ktorí sú v ohrození života. Migrantov, ktorí idú len za sociálnymi dávkami, treba vracať domov. O tom, o tzv. politike návratu sme rokovali posledné dva týždne v Štrasburgu aj v Bruseli. A tiež, nebuďme naivní. Utečenci sa na Slovensko nehrnú. Naša krajina nefunguje dobre v mnohých ohľadoch a ak si ľudia budú môcť vybrať, tak radšej pôjdu do iných krajín. Pre niektoré je to aj vítané práve pre ich vlastnú zlú demografickú krivku. Niekde je už tak alarmujúca, že ich to môže ohroziť. Preto považujem aj nanútené kvóty z EÚ, proti ktorým som hlasoval, za nie dobrý nástroj na prerozdelenie utečencov. Čo keď utečenci nebudú chcieť ísť k nám? Ako ich k tomu donútime, aby sme splnili svoj povinný záväzok? A otázok sa vynára viac.
Autor: Ľudovít Kusal
