Kde a kedy podľa vás vznikol problém masovej vlny utečencov najmä z Afriky, ale aj z iných problematických oblastí? Prečo taká masová orientácia na Európu?
Hoci táto vlna migrácie nie je ničím neočakávaným, jej intenzita určite presiahla mnohé očakávania. Vnímam ju ako jeden z následkov konfliktov, ktoré sa odohrávajú na Blízkom východe a v severnej Afrike. Spomenuté konflikty majú rôznu evolúciu. V mnohých prípadoch ide o zaplňovanie vákua, ktoré nastalo pri Arabskej jari. Niektoré krajiny si nedokázali poradiť s novou realitou a udržať si funkčné štruktúry štátu, ktoré by ich zjednocovali. Ako dochádzalo k ich postupnému rozpadu, začalo narastať napätie a konflikty. V extrémnych prípadoch sa začali tvoriť nové formy usporiadania, také ako ISIS. Pred niekoľkými rokmi, ako aj teraz je ťažké odhadnúť, kam táto nestabilita povedie. Jedným z jej následkov je práve súčasná vlna migrácie.
A prečo sa práve Európa stala cieľovou stanicou utečeneckej vlny?
Európa je v tomto prípade jednou z prirodzených destinácií, a to z pohľadu bezpečnosti, ako aj z ekonomického pohľadu. Treba si však uvedomiť, že Európa nebola pre mnohých utečencov od začiatku prvou destináciou. V prípade Sýrie to boli predovšetkým susedné štáty, ako Libanon, Jordánsko a Turecko, ktoré čelili neúnosným vlnám imigrácie. To, že sme nedokázali týmto krajinám v istom zmysle adekvátne pomôcť, sa momentálne tiež prejavuje na vlne emigrácie, ktorú zažíva Európa. ďalším faktom je, že ani konflikt, a ani situácia utečencov na Blízkom východe a v severnej Afrike sa nevyriešia sami od seba a ani v dohľadnom čase. Práve preto si myslím, že ide o jeden z kľúčových momentov v našej novodobej histórii a bude veľmi záležať na tom, ako naň zareagujeme.
EÚ zatiaľ dočasne “vyriešila” utečenecký problém stanovením kvót pre jednotlivé členské krajiny. Je to podľa vás systémové riešenie? Aký model by ste videli vy ako optimálny? Existuje taký vôbec?
EÚ čiastočne oprávnene zaznamenáva vlnu kritiky za to, že si nedokázala s touto situáciou poradiť. Keď hovorím o EÚ, myslím tým celok. Nielen inštitúcie v Bruseli, ale aj jednotlivé členské štáty a ich vlády. Táto kritika je sčasti oprávnená, pretože sa ukázalo, že v krízových situáciách nemáme potrebné nástroje, ba nedokážeme promptne a jednotne reagovať. Dochádza potom k tomu, že sa hľadá ten, na koho padne zodpovednosť.
A nie je to tak trochu alibizmus?
Sčasti áno. Namiesto toho, aby sa našli konkrétne riešenia, nastáva hľadanie vinníkov a dohadovanie sa na zástupných problémoch. Takto vnímam tiež diskusiu okolo kvót. Kvóty sú iba reakciou na problematické nastavenie azylového systému, ktorý prerozdelenie azylantov v rámci EÚ v podstate vylučuje. V prípade, že by tento systém fungoval, všetky žiadosti o azyl by museli byť vybavené v Taliansku, Grécku, či v Španielsku, prípadne v Maďarsku. Súčasnú vlnu utečencov však nie je možné pre tieto krajiny zvládnuť, navyše otvorené hranice umožňujú presúvanie sa ďalej. Kvóty nepovažujem za dlhodobo optimálne riešenie, keďže už teraz vytvárajú polarizáciu a fragmentáciu v rámci únie. Treba si však uvedomiť, že nič iné nebolo v odpovedi na túto situáciu ponúknuté.
Aké riešenie by ste navrhli vy?
Ideálne by v Európe mala existovať prirodzená miera solidarity, pretože je to problém, ktorý sa dotýka celej Únie. Bohužiaľ, hodnota solidarity sa čoraz viac devalvuje, čo považujem za nebezpečný trend. Deje sa to už dlhšie a súčasná situácia tento trend ešte viac zvýraznila. Mnoho politík a v zásade systém fungovania EÚ je založený na princípe solidarity a pokiaľ začne byť tento princíp z nejakého dôvodu potláčaný, môžeme predpokladať, že dôjde k ďalšiemu znefunkčneniu mechanizmov Únie.
Je islam naozaj takou hrozbou pre európsku civilizáciu a dá sa zneužiť práve utečenecká vlna na to, aby sa do krajín EÚ infiltrovali nebezpečné teroristické skupiny blízke Islamskému štátu (ISIS)?
Nemyslím si, že by sme mali vnímať akékoľvek náboženstvo ako hrozbu pre európsku civilizáciu. V tomto prípade sú to omnoho akútnejšie prosby. Týkajú sa extrémizmu, terorizmu, prípadne inej radikalizácie spoločnosti. Pokiaľ ide o utečeneckú krízu, nemôžeme vylúčiť, že tu existujú bezpečnostné riziká. Je však dôležité si uvedomiť, že korelácia neznamená kauzalitu. V poslednom pol roku sme boli svedkami mnohých pokusov a priamych aktov terorizmu na území Únie a prípadne namierených proti občanom pochádzajúcim z EÚ. Spomeňme si na Charlie Hebdo, alebo na neúspešný pokus o útok v rýchlovlaku z Amsterdamu do Paríža. Tieto však neprišli s migráciou, ale sú prejavom štruktúr, ktoré tu, bohužiaľ, už dlhšie operujú. To je fakt, s ktorým si budeme musieť poradiť, bez ohľadu na utečeneckú krízu. Za ďalšie nebezpečenstvo považujem radikalizáciu európskej spoločnosti, ktorá pomaly preniká do politického mainstreamu. Táto radikalizácia ide z ľavej aj z pravej strany a pokiaľ bude pokračovať, obávam sa, že môže mať spolu s nezvládnutou migračnou politikou pre Európu dramatické následky.
Je podľa vás súčasný postoj slovenskej, ale aj českej diplomacie k otázke imigrantov zásadový a správny? Čo by ste vy ako exminister zahraničných vecí v takej otázke urobili? Aký je váš postoj k riešeniam ako europoslanca?
Nemám pocit, že by bol zásadový a správny. Dá sa mu – bohužiaľ – rozumieť, ale nedá sa s ním súhlasiť. Problémom tohto postoja je, že je dosť krátkozraký. V tejto kríze treba rozlišovať medzi tým, čomu čelíme a čomu ešte len budeme musieť čeliť. Predovšetkým sú to státisíce utečencov z konfliktných oblastí, ktorí prišli do Európy, a budeme musieť nájsť spôsob, ako sa o nich postarať. Je to fakt, s ktorým si musíme v čo najbližšom čase poradiť. Ani jeden členský štát EU si s tým neporadí sám. Nemôžeme predsa žiadať od Nemecka, Talianska alebo Francúzska, aby prijali všetkých utečencov a my si vyberieme niekoľko takých, čo sa nám budú hodiť. Takýto postoj, ktorý prezentoval predseda slovenskej vlády, je v svojej podstate silne bigotný. Ďalšou otázkou je, ako nastavíme v budúcich rokoch európsku azylovú politiku.
Je teda naša súčasná azylová politika podľa vás akceptovateľná?
Táto otázka je rovnako zložitá, pretože sa ukázalo, že systém, ktorý máme v krízových situáciách, nefunguje. Tu bude skôr či neskôr nastolená otázka vytvorenia mechanizmu, ktorý bude založený na prerozdeľovaní žiadateľov o azyl. Predpokladám, že na základe momentálnych skúseností budú krajiny, ktoré prijali veľké množstvá utečencov, presadzovať také nastavenie, pri ktorom budú krajiny nášho regiónu musieť akceptovať väčšie množstvo azylantov.
So súčasným postojom našich vlád a všeobecne mnohých politikov v regióne mám však aj iné problémy. V celej utečeneckej kríze si totiž často a vedome podporované veľmi primitívne spoločenské nálady a vášne. Také ako strach z cudzieho, alebo vytváranie v spoločnosti pocitu martýrstva. Vytvára sa dojem, že to vlastne my sme potenciálnymi obeťami celej utečeneckej krízy, že sem prichádza niekto, kto nám chce zobrať naše tradičné hodnoty a že to nakoniec všetko budeme musieť my zaplatiť. V tomto vidím zlyhanie väčšiny politických lídrov v našej časti Európy. Namiesto toho, aby dokázali spoločne viesť a v krízovom momente podporiť základné hodnoty, nechávajú sa sami viest náladami v spoločnosti s najnižším spoločným denominátorom. Považujem to za nebezpečnú stratégiu, pretože pri nej má šancu rýchly rast extrémizmu a môže sa veľmi rýchlo vymknúť spod kontroly.
Grécko
Problematika migrantov zatienila doteraz tiež pomerne veľký problém záchrany Grécka. Je podľa vás riešenie, ktoré našli európski lídri a ministri financií eurozóny v otázke oddlženia a nových pôžičiek Grécku, správne? Mala EÚ zachraňovať Grécko za každú cenu?
Z riešení, ktoré boli v danej situácii na stole, toto bolo najschodnejšie. Posledná tranža, ktorá bola pre Grécko uvoľnená, uchránila krajinu pred krachom, ktorý nie je žiaduci ani pre Grécko, ani pre EÚ. Myslím si však, že takýto prístup nie je možné opakovať donekonečna. Grécko sa musí postaviť na vlastné nohy, čo nebude možné, dokiaľ sa táto krajina nezreformuje. Podľa môjho názoru Únia poskytla Grécku dostatočný priestor na to, aby zrealizovalo zásadné reformy. Pokiaľ však túto príležitosť nevyužije, nebude možné jeho finančný systém udržiavať z príspevkov európskych daňových poplatníkov. V takom prípade bude musieť dôjsť ku kontrolovanému odchodu Grécka z eurozóny. Myslím si, že pokiaľ by mala takáto situácia nastať, eurozóna bude na to pripravená.
Za zachovanie Grécka v eurozóne za zasadzovalo predovšetkým Nemecko. Znamená to, že reálne podľa vás hrozil postupný rozpad zoskupenia?
Nemyslím si, že by nastal priamo rozpad eurozóny, hoci odchod Grécka by bol dosť zásadným momentom. Postoj Nemecka bol počas celej krízy zásadový. Keď však hovoríme o eurozóne, treba si uvedomiť, že táto bude tiež potrebovať reformu na to, aby prežila podobné krízy. Mám za to, že niektoré krajiny vrátane Nemecka si to uvedomujú a budú sa snažiť posunúť eurozónu k užšej integrácii. V zásade je eEuro stále politický projekt, ktorý je potrebné reálne ekonomicky ukotviť. To sa môže diať len cestou ďalšej hlbšej integrácie hospodárstiev v EÚ.
Zostáva Grécko serióznym partnerom pre EÚ, hoci teraz tento problém načas v tieni migračnej krízy utíchol?
Postoj gréckych politikov zo Syrizy bol počas rokovaní o poslednej pôžičke neseriózny. V zásade je čoraz ťažšie im veriť a nadchádzajúce voľby ukážu, akou mierou dôvery disponujú medzi samými Grékmi. Dúfam, že Gréci si uvedomili, že tadiaľto cesta nevedie.
Vieme, že grécka ekonomika je v hlbokej recesii. Nebude ďalšia pôžička iba oddialením podobnej situácie, ktorá môže nastať o niekoľko mesiacov? Veríte, že Gréci sa dostanú z najhoršieho?
Ako som už spomenul, Gréci dostali príležitosť a je len na nich, ako ju využijú. Pokiaľ sa nedokážu pohnúť z miesta, premrhajú tak zvyšky svojho posledného politického kapitálu.
Aké by podľa vás bolo optimálne riešenie “gréckeho problému”?
To si zatiaľ nechávam pre svoju nomináciu na Nobelovu cenu (smiech). Určite si však o niekoľko rokov o ňom budete môcť prečítať z ekonomických štúdií.
Ukrajina, Rusko
Je vždy dobré, ak má Slovensko stabilných susedov. Akým susedom je z tohto pohľadu súčasná Ukrajina, teda jediný “nečlenský” štát EÚ susediaci so Slovenskom? V ostatnom čase je aj téma Ukrajiny v tieni témy migrantov…
Ukrajinu je ťažké charakterizovať čierno-bielo. Na časti jej územia sa stále vedie konflikt a časť jej územia je okupovaná iným štátom. Situácia v krajine je stále veľmi krehká a predpokladám, že sa bude stále ešte vyvíjať. To jednak vnútropoliticky, ako aj z pohľadu vzťahov k EÚ a Rusku. Súčasná ukrajinská vláda má v Európe sympatie. Najdôležitejšie pre Ukrajinu však je, aby sa jej postupne darilo krajinu reformovať a využiť to, čo jej EÚ ponúka. Nejde tu iba o finančnú pomoc, ale tiež spôsob ďalšieho rozvoja a isté hodnoty. Myslím si, že v tomto zmysle by sa mala Európa silnejšie angažovať v otázkach bezpečnosti na Ukrajine a nedopustiť ďalšiu destabilizáciu a pretrvávanie konfliktu v jej východnej časti. Práve pre Slovensko by malo byť zlepšenie situácie na Ukrajine jednou z kľúčových výziev
Je snaha Ukrajiny o členstvo v EÚ, prípadne v NATO podľa vás reálna a možná? Prípadne v akom časovom horizonte?
Ukrajina má nárok uchádzať sa o členstvo v EÚ, ako aj v NATO. Obe organizácie sú otvorené krajinám, ktoré splnia základné podmienky prijatia a prejavia takýto záujem. Ukrajina takýto záujem prejavila. Takže áno, členstvo Ukrajiny v NATO a v EÚ je možné. Keď hovoríme o reálnej situácii, treba vedieť, kde sa Ukrajina momentálne nachádza. Pred 25 rokmi bola situácia na Ukrajine porovnateľná s Poľskom, alebo inými krajinami strednej Európy. V súčasnosti by takéto porovnanie vyšlo pre Ukrajinu skôr negatívne. To, čo bolo v tomto období zanedbané, sa bude ťažko doháňať počas niekoľkých rokov. Povedal by som teda, že členstvo v EÚ a NATO je beh na dlhé trate a samotný prejav záujmu je len predprípravou na štart. Z nášho pohľadu je však dôležité, aby sme Ukrajinu v tomto behu podporili, aby bol jej záujem dlhodobý a neostal iba na papieri.
Už sa tu veľa hovorilo a písalo o anexii Krymu. Bol to podľa vás “spúšťač” ukrajinskej krízy? Alebo to bola iba zámienka na to, aby Rusko destabilizovalo svojho suseda a silou si chcelo vynútiť jeho “poslušnosť”?
Nerád by som špekuloval o tom, akú stratégiu (a či vôbec) malo v tomto prípade Rusko. Faktom však je, že začalo okupovať územie cudzieho štátu a aktívne podporuje separatistov na východe Ukrajiny. Pokiaľ tu išlo o destabilizáciu Ukrajiny, treba bohužiaľ priznať, že to sa Rusku podarilo. Pokiaľ išlo o vynucovanie si poslušnosti, našťastie sa ukázalo, že v dnešnej dobe tadiaľ cesta nevedie. V každom prípade, situácia na Ukrajine nám pripomenula, aké dôležité sú stále v Európe hodnoty bezpečnosti a solidarity. Ukázalo sa tiež, že rozhodovania o našom smerovaní, ktoré sme kedysi v strednej Európe a v Pobaltí prijali, boli správne.
Myslíte si, že existuje reálne šanca normalizovať vzťahy medzi Ruskom a Ukrajinou v nejakom krátkom čase diplomatickou cestou, lebo denne zomierajú ľudia najmä v oblastiach blízkych rusko-ukrajinskej hranici. Rusko nechce priznať a popiera svoj podiel na podpore povstalcov. Je to beh na dlhé trate dosiahnuť na Ukrajine mier?
Obávam sa toho, že normalizácia vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom bude trvať niekoľkonásobne dlhšie, ako trvala ich deštrukcia. Tento proces ešte poriadne ani nezačal, pričom stupeň nedôvery z oboch strán je veľmi hlboký. Je však pozitívne, že obe krajiny spolu komunikujú a boli vytvorené formáty, ktoré im umožňujú hľadanie riešení súčasnej krízy. Jedným z nich boli rokovania v Minsku, ktoré priniesli záväzné dohody pre obe strany. Práve napĺňanie týchto dohôd by malo byť prvým krokom k upokojeniu situácie na východe Ukrajiny. Upokojenie, samozrejme, ešte neznamená riešenie. Predpokladám, že hľadanie riešenia bude trvať veľmi dlho, tak ako to ukazujú aj príklady iných postsovietskych štátov.
Slovensko na jednej strane podporuje snahy Petra Porošenka o vyriešenie ukrajinskej krízy, na strane druhej oficiálne nekritizuje nejako tvrdo Moskvu za jej prístup k riešeniu tejto krízy. Je postoj Slovenska adekvátny reálnej situácii – teda navonok podporovať legitímne zvolené ukrajinské politické špičky, na druhej strane – “nepohnevať si” Moskvu – možno aj vzhľadom na stále až prílišnú závislosť Slovenska od ruských energetických zdrojov?
Slovensko bolo – bohužiaľ – od začiatku tejto krízy pre mnohých našich partnerov nečitateľné. To rozhodne nie je kompliment. V krízových situáciách, takých, ako je Ukrajina, takých, ako je Grécko, takých, ako je súčasná vlna migrácie, sme mali problém, ako sa postaviť na stranu spoločenských hodnôt a jasne udať politický smer. Argumentácia, ktorú často používajú naši politici – Slovensko je príliš malé, príliš závislé, alebo príliš špecifické, nezodpovedá nášmu postaveniu. Slovensko je slobodnou a suverénnou krajinou a časťou Európskej únie a podľa toho by si malo nastaviť svoju politickú rétoriku.
- Reklama -
