Keď bolo Rusko v roku 1904 na pokraji revolúcie, samoderžavie sa pokúsilo spoločnosť stmeliť bojom proti vonkajšiemu nepriateľovi. Vojna s Japonskom však skončila trpkou porážkou, odhalila ruskú slabosť a po 12 rokoch po ďalšej porážke v prvej svetovej vojne sa Ruské impérium rozpadlo. Vojenské dobrodružstvo ZSSR v Afganistane, ktoré začalo v roku 1979, sa najskôr zdalo byť prejavom odhodlaného a stále viac silnejúceho komunistického režimu. O 12 rokov neskôr však bol Sovietsky zväz v troskách. V roku 2011 vyšla moskovská stredná trieda do ulíc s požiadavkou na demokratizáciu a modernizáciu krajiny. K anexii Krymu a vojne na Donbase došlo o ďalšie tri roky. Posledné zo spomínaných udalostí Economist vníma v kontexte ruských dejín ako ďalší z pokusov Ruska o riešenie domácej slabosti vonkajšou expanziou.
Rusku hrozil rozpad už v 90. rokoch
Economist upozorňuje, že rozpad ZSSR nemusel skončiť vytvorením 15 nezávislých republík. Najznámejší je prípad Čečenska, odtrhnutiu ktorého Rusi zabránili až po dvoch krvavých vojnách. O suverenitu sa však začiatkom 90. rokov hlásili aj ďalšie regióny vrátane Sibíri, Uralu, Karelska a Tatárska. Práve bohaté Tatársko, ktorý je domovom početnej moslimskej populácie Tatárov, vtedy získalo množstvo typických atribútov nezávislého štátu, ako napríklad vlastnú ústavu, prezidenta, vlajku a čo je najdôležitejšie, vlastný rozpočet. Boris Jeľcin autonomistické snahy regiónov neobmedzoval. Vtedajší ruský prezident sa dokonca vyjadril, že regióny môžu dostať „toľko autonómie, koľko dokážu zvládnuť”.
Situácia sa môže opakovať
O centralizáciu moci sa po nástupe do prezidentského kresla opäť snažil, častokrát úspešne, Vladimír Putin. Podľa Economistu však tento boj Moskva vyhrala len dočasne. Ak Putinovi vyschnú finančné kohútiky, Rusko sa môže opäť začať rozpadať. Čečensko vraj odíde ako prvé, pričom by so sebou mohlo stiahnuť aj ostatné moslimské kaukazské republiky. Okrem Kaukazu a Tatárska by sa o nezávislosť mohli pokúsiť aj východné populačné centrá, ako sú Jekaterinburg, Krasnojarsk a Irkutsk, ktoré by vraj mohli vytvoriť akési na ropu bohaté sibírske republiky. Ďaleký východ s centrom vo Vladivostoku by sa podľa Economistu mal dostať pod čoraz väčšiu kontrolu Číny.
Desivá predstava
Tento scenár je však, napriek vyhroteným vzťahom medzi Ruskom a USA, „najhoršou nočnou morou Západu,“ píše Economist. Keby totiž Moskva stratila kontrolu nad svojim rozsiahlym jadrovým arzenálom, ruské atómové zbrane by sa mohli ľahko dostať do rúk protizápadných darebáckych štátov alebo teroristov.
Hrozba rozpadu podľa Economistu straší Rusko už teraz, pričom politici a odborníci sa o nej boja hovoriť otvorene. Krátko po anexii Krymu prijal Kremeľ zákon, podľa ktorého je „akékoľvek podnecovanie k činnosti namierenej k podkopávaniu teritoriálnej integrity Ruska“ trestným činom. Economist na záver konštatuje, že teritoriálnu integritu najväčšej krajiny sveta v skutočnosti najviac ohrozuje Kremeľ. Putin totiž svojou politikou na Ukrajine spochybnil legitímnosť hraníc postsovietskeho piestoru, čím otvoril Pandorinu skrinku, ktorá môže ohroziť aj Rusko samotné. Keď Krym historicky patrí Rusku, prečo by Kaliningrad nemal patriť Nemecku, východné Karelsko Fínsku a Kurily Japonsku?, pýta sa Economist.
Pôvodný text v angličtine nájdete TU
- Reklama -
