Čo hovoríte na závery poslednej Európskej rady, ktorá sa týkala utečencov? V záverečnom dokumente summitu EÚ sa píše: „Všetky členské krajiny odsúhlasia na základe konsenzu do konca júla rozdelenie (40 000) takýchto osôb (z Talianska a Grécka), s prihliadnutím na špecifickú situáciu členských krajín.“
Znamená to, že navrhovaný plán Európskej komisie spred dvoch mesiacov, známy pod heslom „kvóty“, sa de facto jednorázovo presadil, aj keď s inou terminológiou. Mediálne prejavovaný odpor voči prijímaniu migrantov nebol vtedy braný až tak vážne. Od počiatočných silných slov proti imigrácii sa nakoniec rýchlo prešlo k opaku týchto slov, pričom sa všetci tvárili ako víťazi.
Napriek tomu hodnotím upustenie od terminológie kvót ako bezvýznamný úspech. O kvótach sa totiž v pláne Komisie hovorilo ako o odteraz pravidelnej metóde distribúcie migrantov po celej EÚ. Takto je dohodnutá len distribúcia zmienených 40 000 utečencov.
Myslím si, že vzbura proti kvótam bola akousi vzburou proti administratívnemu prístupu Komisie, za ktorou sa skrývala bezradnosť. Keď sa nevie, čo s utečencami, vymyslí sa schéma ich rozptýlenia po Európe. Primerane podľa HDP a počtu obyvateľov. Úradníci dokázali, že ovládajú rovnicu s názvom trojčlenka.
V akom duchu sa vedie debata o imigrácii na Slovensku?
Liberálne médiá sú väčšinou ideologicky proimigračné a postarali sa o klímu, v ktorej sa neoplatí príliš veľa hovoriť o rizikách imigrácie, lebo na diskutujúcich sa veľmi rýchlo nalepí nálepka extrémistov a fašistov. V čase, keď je to celoeurópska téma sa bežne objavujú i názory typu: „nehovorme o imigrácii, alebo problémom Slovenska je jeho vláda“ a tak ďalej. Pripúšťam, že slovenská vláda môže byť pre Slovensko problém, ale aby sa kvôli nej nemalo hovoriť o imigrácii, je už skutočný nezmysel.
Občas sa organizujú verejné protesty proti imigrácii. Ich problémom však je, že organizátori nie sú rešpektovanými osobami a nie sú schopní, takpovediac, intelektuálne zvládnuť tému v zmysle predstavenia nejakých riešení. Okrem toho, po konaní takýchto zhromaždení liberálne médiá kričia: „Pozrite sa, nie je problém imigrácia, ale títo jej odporcovia sú problém!“ Podporovatelia i odporcovia imigrácie sa často nevedomky dopúšťajú zahmlievania hlavného problému imigrácie.
Áno? Akého?
Tým je zneužívanie azylového procesu. Migranti, ktorých distribúciu organizuje Európska komisia, sú migranti, ktorí požiadali o azyl. Všetky krajiny EÚ pristúpili pred desaťročiami k medzinárodným dohodám o azyle. Migrant, ktorý prišiel na územie členskej krajiny EÚ a zakričí „Azyl!“, týmto svoj pobyt okamžite zlegalizuje. Začína sa azylový proces, ktorý má preukázať, či ide o osobu, ktorá je vo svojej krajine prenasledovaná. Väčšina žiadateľov však nie je prenasledovaná a môžeme diskutovať, či je to šesťdesiat alebo deväťdesiat percent žiadateľov. A faktom je, že ich lákajú bohaté krajiny EÚ, nie východoeurópske štáty. Preto žiadatelia o azyl hromadne nedodržiavajú svoje povinnosti azylanta, napríklad povinnosť počkať na výsledky azylového procesu. Oni sa zoberú a odchádzajú na Západ.
Pochopte, nikto tu nehovorí, že človeka, ktorému doma hrozí smrť alebo dlhoročné väzenie, je potrebné vrátiť domov. Hlavnou úlohou EÚ je oddeliť skutočných azylantov od ekonomických migrantov, ktorí sa len chcú mať lepšie. Na takéto oddeľovanie chýba chuť. Medzi politikmi i v médiách.
Ako to?
Uvediem príklad. Na Slovensku bol za 22 rokov samostatnosti udelený azyl asi 650 osobám. Toto číslo sa paušálne označuje za nízke. Nikdy som nepočul o konkrétnom prípade, na ktorom by sa ukázalo, že dotyčný mal dostať azyl, a nedostal ho. Faktom je, že žiadatelia si spravidla v azylovom procese len oddýchnu a potom zo Slovenska odídu, čím celý proces končí. O tom sa už ale nikto nezmieňuje. Taktiež, keď čítame plán Európskej komisie, cítime v ňom neochotu pomenovať problém zneužívania azylu. Prosím, v Sýrii je vojna, môžeme diskutovať o Eritrei. Ale predsa správy hovoria o tom, že do Talianska sa na člnoch plavia ľudia zo štátov subsaharskej Afriky, o ktorých by som si netrúfol povedať, že prenasledujú svojich občanov.
V situácii súčasného masívneho migračného pohybu je potrebné dostať azylový proces mimo členských štátov po dohodách s africkými štátmi. EÚ ale organizuje opačný proces, teda distribúciu. Schengenská hranica prestáva byť hranicou a to ruinuje dôveru ľudí v EÚ.
Aké sú názory slovenskej verejnosti?
Verejnosť sa imigrácii intuitívne bráni. Uznávam, že v diskusii niekedy chýba znalosť faktov a akútnosť hrozby pre Slovensko sa zveličuje. Jednorázové prijatie niekoľko stoviek imigrantov totiž skutočne nie je nič fatálne. Cez slovenské azylové zariadenie prešlo za 22 rokov 60-tisíc žiadateľov o azyl, bez toho, aby si to slovenskí občania všimli. Môžeme očakávať, že keď príjmeme ten kontingent migrantov, za pár mesiacov z nich neostane ani polovica. Problém je v dlhodobej celoeurópskej neschopnosti vrátiť tých, ktorí zneužívajú azyl, do krajiny ich pôvodu.
Racionalita diskusie je potlačená a rozmáha sa emotívnosť. Ako príklad uvediem reportáž o úteku sýrskeho obchodníka z Egypta, ktorá bola uverejnená v slovenských a českých médiách. Mediálnym popisom drámy úteku dokážete vzbudiť sympatie čitateľa či diváka aj voči gangsterovi, nie to voči rodine s malými deťmi. Potom sa dozvedáme o názoroch obchodníka. Nie je známe, že by bol v Sýrii prenasledovaný, bol však odporca Assadovho režimu. Svoj biznis preniesol do Egypta, kde sympatizoval s vládou Moslimského bratstva a po páde Mursího vlády bol nešťastný.
Sýrsky obchodník je teda proti tým, ktorí bránia prenikaniu islamizmu a radikalizmu. Jeho politické názory sú presne tie, ktoré spôsobujú tú katastrofu na Blízkom východe, vrátane exodu miliónov ľudí. Nič v príbehu nenasvedčuje, že by mal právo utiecť do Európy. Ale našej mediálnej kultúre nejde o rozum, ale o každodenný prídel emócií.
Čo si myslíte o pozícii premiéra Roberta Fica?
Mediálne silné výroky nie sú podopreté skutočne pevným postojom. Najskôr je proti kvótam, lebo medzi migrantmi môžu byť teroristi, potom súhlasí s dobrovoľným prijatím utečencov. Ak je však argument o teroristickej hrozbe platný, tak platí aj v tomto prípade. Tak, či onak, problém nekomunikuje a opozícia sa k tomu tiež nevyjadruje. Paradoxne, snáď s výnimkou malej liberálnej strany Richarda Sulíka.
Kto podľa Vás nesie zodpovednosť za súčasný masový príliv utečencov?
Vinník nie je jeden. Z časti sú to objektívne príčiny. Žijeme v technickej civilizácii, kde sa informačná technika stala dostupnou skoro každému a prostredníctvom mobilu môže každý uvidieť lákadlo nazývané Európa či Amerika. Politické príčiny sú tri. Je tu liberálna ideológia multikulturalizmu a globalizmu, ktorá vyhlasuje, že svet je globálny priestor bez hraníc. V rámci neho sa každý môže usadiť, kde chce. Táto ideológia popiera zjednocujúci a záchovný vplyv dominantnej kultúry. Hovorí, že vysoká miera imigrácie je pozitívom a negatívne následky popiera. Odpor voči imigrácii eliminuje démonizáciu jej odporcov. Ďalej je to prebudenie sunnitského politického islamu.
Svoj podiel zodpovednosti má aj ideológia amerického neokonzervativizmu, ktorá vojensky zvrhla sekulárne diktátorské režimy v islamských krajinách ako Irak, Líbya alebo Sýria, kde je to stále v štádiu pokusu, pričom ich nahradí islamizmus. Tento fenomén je až mystický. Tie sekulárne režimy nie sú vôbec anjelské. Otec Bašara Assada – Háfiz Assad dal zabiť pred tridsiatimi rokmi tisíce vzbúrencov z Moslimského bratstva v meste Hamá. Rozdiel je v tom, že keď zvíťazí takýto sekulárny režim, nastáva obdobie pokoja. Vedľa seba tak môžu žiť sunniti, šiiti a kresťania. Víťazstvo režimu, ktorý vidíme v Islamskom štáte znamená, že menšiny sú vyvražďované. Tento paradox, kedy štáty NATO idú proti režimu, pričom sú v otázke migrácie v skutočnosti našimi spojencami, i keď neúmyselne, sa v prejavoch politikov vôbec neobjavuje.
Čo hovoríte na argumenty, že máme povinnosť prijímať utečencov z Afriky, pretože za čias komunizmu našich emigrantov prijímali západné krajiny?
Máme povinnosť prijímať ľudí, ktorí sú v ohrození života alebo im hrozí mučenie. Tá povinnosť platí bez ohľadu na obdobie komunizmu. Nemáme však právo ohrozovať samých seba, čo sa pri istej miere migrácie môže stať. Štáty západnej Európy alebo Amerika neboli migrantmi z komunistických krajín ani minimálne ohrozené. Títo utečenci boli spravidla lojálnymi občanmi v novej vlasti. Porovnajme to s tisíckami moslimov, ktorí odchádzajú zo západných krajín bojovať za Islamský štát. Pokiaľ tisíce z nich bojujú, tak milióny sú s nimi v myšlienkach.
Aký máte názor na myšlienku multikulturalizmu? Myslíte si, že nás cudzie kultúry obohatia?
Všetko je to vec miery. Nemám nič proti čínskym, arabským či indickým reštauráciám. Rád študujem ich dejiny a umenie. Nad určitým percentom obohatenia sa to však vo mne vyvoláva vnútorný konflikt. Tie veci idú ruka v ruke. Pozorujeme to v praxi. Našťastie, do takého momentu, keď už nie je návratu, sme ešte v Európe nedospeli.
Tiež zaznievajú názory, že vraj imigranti znamenajú ekonomický prínos a bez nich nebude mať Európa dostatok pracovných síl…
Niektorí znamenajú prínos a niektorí nie. Argument je veľmi pochybný. Ekonomickým prínosom bude, ak budú mať samotní Európania deti a vychovajú ich.
Doc. RNDr. Vladimír Palko, CSc., absolvoval štúdium matematiky v roku 1981 na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. V rokoch 1991–1992 bol námestníkom riaditeľa Federálnej bezpečnostnej informačnej služby. V rokoch 1998–2010 bol poslancom Národnej rady SR. V rokoch 2002–2006 pôsobil ako minister vnútra. Bol dlhoročným podpredsedom Kresťanskodemokratického hnutia. Je autorom 12 vedeckých prác z matematiky a informatiky v domácich i zahraničných časopisoch. Od roku 2010 pôsobí na Paneurópskej vysokej škole, kde je prodekanom. Napísal knihu o úpadku západnej civilizácie, prenasledovaní kresťanov a o zlyhávaní kresťansko-demokratických strán v Európe s názvom Levy prichádzajú.
