FAJADGATE ALEBO DÔVOD NA HRDOSŤ?
Je to veľká smelosť, vyjadrovať sa o kauze, v ktorej sa každý deň objavujú nové informácie. Pokúsim sa s týmto vedomím uviesť niekoľko jednotlivých poznámok a hodlám vychádzať z niekoľkých faktov, ktoré v kauze existujú.
Sú nimi napríklad údaje obsiahnuté v uznesení Mestského súdu v Prahe z 22. septembra 2015, ktorým rozhodol o prípustnosti vydania Alího Fajáda, Faouziho Jabera a Chálida Marabího.
Bude to teda rekonštrukcia prinajlepšom polovičatá, iba podľa údajov dodaných úradmi Spojených štátov a v znení obsiahnutom v uznesení Mestského súdu v Prahe.
ČO SA PODĽA AMERIČANOV STALO
17. októbra 2012 sa v Ghane stretol Jaber s americkými tajnými zdrojmi CS-1 a CS-2 a oznámil im, že môže kolumbijskej organizácii FARC (ktorá je podľa Američanov „zapojená do násilného zvrhnutia vlády Kolumbie a do boja s americkým vojenským personálom umiestneným v Kolumbii“, čo je oznámená okolnosť dôležitá pre trestné stíhanie) poskytnúť zbrane, pomôcť so skladovaním a dopravou kokaínu a pomôcť s legalizáciou príjmov z trestnej činnosti (predaj narkotík).
17. novembra 2012 schôdzka v Ghane v rovnakom zložení. Jaber bol informovaný, že FARC sa venuje obchodovaniu s narkotikami a dováža ich aj do New Yorku (teda na územie USA, čo je dôležitá okolnosť pre trestné stíhanie). Jaber uviedol, že je schopný prevádzať peniaze z iných miest do štátu New York (opäť dôležitá okolnosť pre trestné stíhanie) a že dodávateľa zbraní osloví, keď dostane zoznam požadovaných zbraní.
18. novembra 2012 opäť stretnutie v Ghane. Jaber požiadal CS-2 o informáciu, kam majú byť zbrane dodané.
30. novembra 2012 potvrdil Jaber telefonicky CS-1, že dostal e-mailom zoznam zbraní (rakety zem-vzduch, útočné pušky, granátomety, granáty) a že ho odovzdá dodávateľovi zbraní.
December 2012 – Jaber sa opakovane e-mailom pýtal, či má FARC záujem o zbrane nové alebo použité a na miesto dodania. Ohľadom prania peňazí z predaja narkotík žiadal o čísla a miesta používaných bankových účtov v Európe, Afrike a USA.
17. januára 2013 schôdzka Jabera s CS-1, CS-2 a tentoraz aj s CS-3 (DEA), údajným expertom na zbrane pre FARC. Jaber povedal, že cestoval najmenej do dvoch krajín, aby urýchlil obchod so zbraňami, ktoré budú dodané od dodávateľov v Rusku, Číne, Bielorusku, Iráne alebo Iraku. Potom sa na schôdzku dostavil Marabí, ktorého Jaber predstavil ako osobu, ktorá bude FARC pomáhať pri obchodovaní s narkotikami. Keď bol Marabí informovaný, že FARC predajom narkotík financuje svoj boj proti vláde a americkým silám (dôležitá okolnosť pre trestné stíhanie!), povedal, že môže pomáhať FARC pri obchode s narkotikami vďaka svojim stykom v nemenovanom západoafrickom prístave, a dohodol dorozumievaciu stratégiu. Jaber sa ponúkol, že predstaví CS-2 osobám vlastniacim vhodnú západoafrickú firmu na pranie peňazí. Jaber súhlasil, že v Ghane dostane určitú sumu peňazí a časť odošle do USA. Jaber sľúbil, že prenajme priestory na uskladnenie kokaínu a založí západoafrickú firmu vhodnú na obchod s narkotikami.
10. marca 2013 sa v Ghane zišli Jaber a Marabí s CS-1 a CS-2, od ktorých získali 200 000 USD, ktoré mali preprať (za čo dostali 14 000 USD odmenu). Marabí informoval o dvoch vhodných firmách na transfer narkotík a navrhol, že by mohol využiť rodinných príslušníkov, aby v New Yorku založili firmy vhodné na dopravu narkotík.
11. marca 2013 ďalšia schôdzka na rovnakom mieste v rovnakej zostave. Marabí odovzdal CS-1 a CS-2 riad a sklenený tovar a navrhol ich použiť na utajenie zásielky narkotík.
15. apríla 2013 vložili Jaber a Marabí 199 975 USD na účet v New Yorku (odovzdaných 200 000 USD mínus prevodný poplatok 25 USD).
26. júla 2013 informoval Jaber CS-1, že Fajád, „poradca zbraní pre Ukrajinu“, pomôže s obchodom so zbraňami.
31. júla 2013 oznámil Jaber telefonicky CS-1, že mu Fajád poskytol fotografie na falošný pas kvôli uľahčeniu cestovania v tomto obchode.
8. októbra 2013 Jaber na stretnutí v Poľsku ukázal CS-1 a CS-2 falošný „africký“ pas pre Fajáda.
9. októbra 2013 telefonoval Jaber CS-1, že sa nemôže zúčastniť na schôdzke v Poľsku, a pozval ho na Ukrajinu, aby si prezrel zbrane.
26. októbra 2013 oznámil Jaber telefonicky CS-1, že s Fajádom konzultovali obchod so zbraňami.
16. novembra 2013 stretnutie v Poľsku (Jaber, Fajád, CS-1, CS-2 plus „odborník na zbrane pre FARC“). Fajád povedal, že zásielka bude mať ekvádorský „end-user-certificate“. Fajád požadoval upresnenie požadovaných zbraní s tým, že keď dostane ich zoznam, oznámi cenu a spôsob platieb. Fajád povedal, že v ďalšej e-mailovej komunikácii bude ako konečné miesto určenia označovať Líbyu.
11. decembra 2013 Fajád telefonicky oznámil CS-1 cenu zbraní s tým, že polovica musí byť zaplatená po dohodnutí obchodu, ale ešte pred dodaním.
22. februára 2014 Fajád e-mailom spresnil objednávku z 5. februára 2014 a celkovú cenu (8 277 500 USD).
5. apríla 2014 schôdzka „tajných zdrojov“ (vrátane CS-4) s Jaberom a Fajádom v hotelovej izbe v Prahe (Marabí čakal v hale hotela). Fajád oznámil, že obstará dokumenty povoľujúce vývoz zbraní z Ukrajiny. CS-4 povedal Fajádovi, že požadovanú polovicu (? – USD 4,5 mil.) dostane na druhý deň; Fajád požadoval zvyšok do 6 týždňov.
A POTOM TO PRIŠLO
Obchod bol už dohodnutý, účastníci sa ocitli tesne pred jeho realizáciou a ďalej už agenti ísť nemohli, a tak boli všetci traja obchodníci v Prahe zatknutí. Zo Spojených štátov potom prišla žiadosť o ich vydanie za účelom trestného stíhania.
Faouzi Jaber je stíhaný pre trestné činy sprisahania s cieľom zabiť dôstojníkov a zamestnancov Spojených štátov, sprisahania ohľadom nadobudnutia a predaja rakiet zem-vzduch a raketových odpaľovačov, sprisahania ohľadom poskytnutia materiálnej podpory alebo zdrojov teroristickej organizácii, sprisahania ohľadom spáchania prania špinavých peňazí, sprisahania ohľadom predaja a držania kokaínu za účelom predaja s vedomím, že kokaín bude importovaný do Spojených štátov.
Chálid Marabí je stíhaný pre trestné činy sprisahania ohľadom poskytnutia materiálnej podpory alebo zdrojov teroristickej organizácii, sprisahania ohľadom spáchania prania špinavých peňazí, sprisahania ohľadom predaja a držania kokaínu za účelom predaja s vedomím, že kokaín bude importovaný do Spojených štátov.
Alí Fajád je stíhaný pre trestné činy sprisahania s cieľom zabiť dôstojníkov a zamestnancov Spojených štátov, sprisahania ohľadom nadobudnutia a predaja rakiet zem-vzduch a raketových odpaľovačov, sprisahania ohľadom poskytnutia materiálnej podpory alebo zdrojov teroristickej organizácii.
BOLA TO POLICAJNÁ PROVOKÁCIA?
Pri čítaní len tohto amerického scenára sa objavia mnohé otázky (nebudeme hovoriť o úrovni dokumentácie, ktorá u mnohých spravodajcov a policajtov nepochybne vyvolá pocit „déja vu“, teda že také „kvalitné“ materiály poznajú zo svojej praxe až veľmi dobre).
Napríklad: Ako sa narodila tá prvá schôdzka v Ghane? Obhajcovia argumentujú, že ide nepochybne o policajnú provokáciu. Kde sa tam vzali americkí agenti? Ako prišli na Jabera? Americkí žalobcovia argumentujú, ako sa dočítame v odôvodnení uznesenia Mestského súdu v Prahe: „Jaber bol už pred vyššie uvedenou trestnou činnosťou zapojený do obchodu s kokaínom, falšovania meny Spojených štátov amerických a krádeží totožnosti vo veľkom meradle. Takisto bol v spojení s obchodníkom so zbraňami, ktorý bol neskôr odsúdený v USA za sprisahanie predávať zbrane organizácii FARC. Z týchto informácií zároveň vyplýva, že sám Jaber vyvíjal iniciatívu smerujúcu k spáchaniu trestnej činnosti.“
Nuž, prihlási sa dobrovoľne niekto z priaznivcov vydania Jabera do USA k tomu, že by aj vo svojom prípade akceptoval takéto zdôvodnenie? Úprimne povedané, ja nie, pretože som bol v živote v spojení s niekoľkými „zločincami“ aj zločincami, pretože to sú ľudia nielen dôležití pre získanie žiaducich informácií, ale často aj veľmi osobití a zaujímaví a častokrát čestnejší ako mnohé celebrity. A veľmi by som sa ošíval, keby len toto bolo interpretované ako „vyvíjanie iniciatívy smerujúcej k spáchaniu trestnej činnosti“.
HYPOTÉZA O INEJ VERZII PRÍBEHU
Určite by bolo zaujímavé počuť verziu tohto príbehu od libanonských úradov, ktoré sa správajú k Fajádovi ako k agentovi svojej tajnej služby, či veríte alebo nie. Prípadne od zúčastnených osôb z Ukrajiny. A ruské a izraelské vládne inštitúcie majú nepochybne o kauze zase svoje poznatky.
Ale môžeme dedukovať, že americkí agenti mohli byť celkom pokojne v Prahe v nebezpečenstve zatknutí, keby naše úrady boli tými libanonskými požiadané o spoluprácu. Pretože tu bolo nejako príliš veľa spravodajských priesečníkov, takže sa môžeme – pravdaže iba v rámci pracovnej hypotézy – dopustiť aj odhadu. Ono sa toho totiž za celú tú dobu veľa nestalo. Okrem mnohých rečí vlastne vôbec nič. Žiadne zbrane nakúpené neboli, žiadne drogy neboli zobchodované, iba 200-tisíc USD bolo prepraných – ale na priamu žiadosť amerických agentov, takže pred súd by išli s prázdnymi rukami.
Navyše tých 200 000 dolárov je suma, ktorú sudca tajným agentom v rámci tajnej akcie povolí preprať. Pre druhú stranu to mohlo byť celkom komické priznanie farby, pretože na prepranie drogových peňazí to bolo žalostne málo. Navyše, prečo by teroristi (FARC) potrebovali na nelegálny nákup zbraní preprané peniaze?
Od samého začiatku sa preto stále viac ponúka možnosť, že išlo o zrážku dvoch alebo viacerých spravodajských operácií. Agenti oboch strán sa oťukávali, jedna strana urobila chybu a vydala sa do nebezpečnej jurisdikcie. Je zaujímavé, že americkí agenti zrejme nešli skontrolovať zbrane na Ukrajinu. Zločinci majú vypracované postupy, ako podrobiť nastrčených agentov skúškam, v ktorých skrátka nemôžu obstáť, pretože by stratili legálne krytie.
Obchod so zbraňami je prešpikovaný spravodajskými, tajnými, bezpečnostnými, finančnými, colnými a daňovými agentmi a ich spolupracovníkmi a informátormi. Aj dvojitými či dokonca niekoľkonásobnými. A Ukrajina bola a je „záujmové prostredie“. Navyše nie je isté, s akým zámerom americkí agenti do akcie išli a či sa vyvíjala podľa plánu – alebo bola v priebehu času modifikovaná až napríklad kvôli zmenenému geopolitickému kontextu dočista „odchýlená“ či dokonca obrátená. Vylúčiť sa nedá nič.
ČESKÁ VZDOROVITOSŤ?
Česká vláda nemala ľahké rozhodovanie, pretože pevných bodov, o ktoré by sa mohla oprieť, mala zrejme pomenej. Jedným z nich bola úvaha, či vláda môže zvládnuť dôsledky toho, že by urobila opak zamýšľaného a nakoniec realizovaného.
Tu je potrebné zdôrazniť, že zo strany Spojených štátov nepadli „nezvyčajne ostré slová“, to len nejakí snaživí samomrskači prilievajú olej do sotva tlejúceho ohniska. Podľa prekladateľa Michala Žantovského „to slovo, ktoré sa objavilo v anglickom texte toho vyhlásenia bolo dismayed, čo znamená rozčarovaní alebo sklamaní, je to o niečo slabší slovník ako slovo šokovaní“.
A to by zodpovedalo nutnej reakcii americkej strany, ktorá nemohla priznať, že s nevydaním súhlasila, pretože by tak oslabila naliehavosť svojich podobných aktov v budúcnosti. Česká strana s touto reakciou bola nepochybne recipročne tiež uzrozumená. Iba niektorí preuvedomelí aktivisti sa museli predviesť. Zrejme zo zotrvačnosti, pretože ich ťažko niekto nútil (ani nemusel) do tých srdcervúcich výlevov, ako sme zradili USA a ako to teraz pôjde z kopca s našou spravodajskou spoluprácou a ako na tom bude profitovať medzinárodný terorizmus…
Nech je popravde povedané, že aj keby americkí spravodajcovia ochabli vo výmene spravodajských informácií, ani by to asi naša spravodajská komunita veľmi nespoznala. Oddávna platí, že informácie chodili – keď už – tak od nás k nim. Osobne si spomínam na jedinú „horúcu“ informáciu, ktorú sme dostali – asi o deň skôr, ako sa objavila v novinách. Ale áno, čas hrá svoju rolu, isteže, to sa nedá podceniť. Avšak takúto „horúcu“ informáciu by nám americké služby bezpochyby odovzdali aj v tejto situácii, pretože by išlo o ochranu predovšetkým ich osôb a objektov na našom území.
Takže vláda sa rozhodla dve z troch požadovaných osôb nevydať. Nejde o oportunizmus, ale o celkom dôvodné uspokojenie, ktoré som pocítil, pretože môj hrubý odhad z veľkej diaľky a s nepatrným množstvom informácií je v súlade s týmto vládnym rozhodnutím. Pocit nečakaný – a dobrý!
VLÁDA A MÉDIÁ
Niektorí novinári majú dôvod na náreky, nech už vláda urobí čokoľvek. Iste, v kabaretnej rovine to je pochopiteľné a priam potrebné. V rámci aspoň trochu dôstojného komentára však treba tiež občas odkryť karty.
Minister obrany Stropnický totiž tentoraz povedal médiám pravdu, ktorú novinári z politikov vždy páčia. Ale ako vidno, nie kvôli pravdivému informovaniu verejnosti, čo je úloha, za ktorú sa mnohí len skrývajú, aby v skutočnosti popustili uzdu svojim najhorším pudom. Stropnický povedal pravdu a zase to teda nebolo v poriadku.
Iste, vláda sa mala lepšie dohodnúť na výstupoch, mala stanoviť jednotnú mediálnu stratégiu. Ale to je tá najmenšia chyba krásy. Človek mal aspoň možnosť nahliadnuť do zložitosti celej situácie.
JE FAJÁD KĽÚČOM?
Je dobré si uvedomiť, že Fajád pôsobil 20 rokov na Ukrajine, mal ukrajinský pas, postupne dosiahol veľmi vysoké politické aj profesijné postavenie. Čo všetko mohol vedieť o obchode so zbraňami na Ukrajine?! Prežil v roku 1994 nastupujúceho prezidenta Leonida Kučmu aj Viktora Juščenka – a stále robil pre ukrajinských zbrojárov. Aj za Viktora Janukovyča, ale jeho pád prežil len o niekoľko týždňov. Akú to hrá úlohu v celom prípade?
Nebola to Ukrajina Západu nepriateľská, pre ktorú Fajád pracoval. Naopak, bola veľmi ústretová, stala sa členom programu Partnerstvo za mier, chcela ísť do NATO, bola lákaná do EÚ, tá milá Ukrajina na čele s tým inteligentným a charizmatickým Viktorom Janukovyčom, kým sa nezistilo, keď nepodpísal asociačnú dohodu s EÚ, že je to vlastne pekný darebák, zlodej on aj jeho syn, a že nakradnuté peniaze má ten žgrloš a chamtivec uliate v západných bankách…
Snaha amerických trestnoprávnych orgánov dostať Fajáda do USA je evidentne veľká, ale ten smäd možno nie je až tak kvôli potrestaniu, ale asi kvôli informáciám, kvôli tomu všetkému, čo vie o účasti Ukrajiny na všelijakých zbrojných obchodoch, či už na tú alebo onú stranu. Takže mohlo ísť o snahu, aby Fajád hovoril – ale tiež, paradoxne, aby nehovoril.
RIZIKÁ SPRAVODAJSKÝCH OPERÁCIÍ
Záverom snáď len malú poznámku k účasti príslušníka Vojenského spravodajstva (VZ) v českej výprave do Libanonu. Neoddeliteľnou súčasťou spravodajských aktivít je riziko. Nevieme, čo bolo vojenským spravodajcom ponúknuté, že sa VZ rozhodlo vyslať svojho príslušníka. Pokiaľ išlo iba o informáciu týkajúcu sa uneseného českého občana v Líbyi, potom je na mieste skepsa, ktorú vyjadril generál Andor Šándor, totiž či informácia nemohla byť získaná bezpečnejšie. Mohlo však ísť o niečo viac, pretože spravodajské aktivity sa odohrávajú aj v predpolí, teda tam, kde diplomatické styky sú nedostatočné (ak vôbec nejaké sú). To mohlo viesť VZ k akceptovaniu rizika spojeného s touto cestou.
Samozrejme, ako písal Kurt Vonnegut, nie vždy vyjde všetko podľa plánu. Aj spravodajské neúspechy patria k veci. Nemalo by preto z celej „aféry“ plynúť nič viac ako dôkladné poučenie. Nie však závery, ktoré by spravodajcov odrádzali od odvážnych činov. Lebo riziko jednoducho patrí k tejto profesii a vláda by nemala spravodajcov demotivovať. Aj z tohto hľadiska si preto zaslúži jej rozhodnutie rešpekt.
Jan Schneider, bezpečnostný analytik
