26.7.2026 (SITA.sk) – Ľan bol základom prežitia, unikátne remeslo v Tepličke udržiava aj Mária Mezovská.
Pod Kráľovou hoľou, v rázovitej obci Liptovská Teplička, dodnes prežíva tradícia, ktorá kedysi definovala každodenný život našich predkov. Hoci hluk domácich krosien sa tam už neozýva z každého domu, v rukách 86-ročnej miestnej tkáčky a folklórnej speváčky Márie Mezovskej stále žije príbeh o dobe, keď si ľudia všetko od oblečenia až po obrusy museli vyrobiť sami, doslova od semienka v zemi.
„Všetko, čo sa u nás na Tepličke utkalo, z toho sa nosil odev. Muselo sa plátna natkať, bolo na spodnú bielizeň, na košelice, na gate, chlapom na košele, na plachty, obrusy i utierky,“ spomína s nostalgiou znalkyňa miestnych tradícií Mezovská. Patrí k posledným nositeľkám tohto remesla v obci a pamätá si časy, keď bol ľan základom prežitia.
Od ľanu k paráde
Tkáčstvo na Liptovskej Tepličke prešlo v priebehu minulého storočia obrovským vývojom. Pôvodné, čisto ľanové plátno bolo síce trvácne, no drsné a farebne jednotvárne. Zlom nastal, keď sa na dedinu dostal takzvaný pamuk, kupovaná bavlnená priadza. Miestne ženy okamžite využili jemnejší materiál na skrášlenie svojich odevov.
Pod rukami žien v Tepličke vznikali košele s bohato vyšívanými goliermi a prednicami (predný diel odevu okolo zapínania, pozn. red.), na ktorých sa objavovali aj zložité motívy vtákov či hviezd. Hoci na istý čas podľa Mezovskej niektoré vzory takmer zanikli, s rozmachom folklórnych slávností v obci ožívajú dodnes. Staré rodinné poklady nevyťahujú len z truhlíc, ale ich aj dopĺňajú ďalším tkaným textilom.
Kroj ako prejav najvyššej úcty
V obci na severnom úpätí Nízkych Tatier nebol kroj len obyčajným šatstvom, ale symbolom hlbokej duchovnosti a vďaky za ťažkú prácu na poliach. Najkrajšie sviatočné šaty si podľa miestnej tkáčky Tepličania obliekali na veľké kresťanské sviatky, na Vzkriesenie, na Božie telo.
Mimoriadne silnú atmosféru malo poďakovanie za úrodu. Ženy dodnes spomínajú na momenty, keď sa po mesiacoch driny na strmých vŕškoch zvážali prvé snopy obilia. „Keď sa podarilo, že si niečo vypestovali, mali prvé snopy, mladé dievčatá sa čo najkrajšie obliekli a išli sa v partách poďakovať Pánu Bohu. To bolo krásne,“ opisuje Mezovská. Kroje v obci dodnes nepatria len do múzea. Obliekajú si ich tam počas veľkých sviatkov i folklórnych slávností.
Samota za krosnami a piesne ako liek na dušu
Zatiaľ čo páranie peria bolo kedysi veľkou spoločenskou udalosťou, pri ktorej sa stretávali ženy z dediny, tkanie v zimných mesiacoch bývalo často intímnou, samotárskou záležitosťou. Ak bolo v dome viac žien, prácu si podelili, ak nie, tkáčka ostala s krosnami úplne sama. Pre pani Máriu, ktorá je nielen zručnou tkáčkou, ale aj autorkou textov miestnych folklórnych piesní, boli a sú tieto dlhé hodiny monotónnej práce aj časom hlbokého rozjímania.
„Vždy pri tkaní myslím na celú rodinu. Potom si v hlave premietam staré zvyky i skladám pesničky. Takto sa dobre odreagujem,“ uzatvára s úsmevom majsterka, pre ktorú je tkanie a spev formou psychohygieny a spojením s tradíciami svojich predkov. V Liptovskej Tepličke si aj vďaka ľuďom ako je ona dobre uvedomujú, že s poslednou niťou z krosien by odišiel aj kus ich vlastnej identity.
Viac k témam: Ľad
Zdroj: SITA.sk – Ľan bol základom prežitia, unikátne remeslo v Tepličke udržiava aj Mária Mezovská – VIDEO, FOTO © SITA Všetky práva vyhradené.
