6.6.2026 (SITA.sk) – Ako rozoznať, že priateľstvo už nie je vyvážené, ale dlhodobo jednostranné? Prečo v takýchto vzťahoch zostávame, aj keď nás vyčerpávajú? Aj o tom sme sa rozprávali s psychodynamickou psychoterapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou.
Na prvý pohľad vaše priateľstvo vyzerá úplne normálne. Priateľovi nemáte problém ozvať sa prvý/á, navrhujete stretnutia, pamätáte si dôležité dátumy, počúvate, keď je druhému ťažko. Ste tam vždy pre neho/ňu. Až kým si jedného dňa neuvedomíte, že vždy, keď potrebujete pomôcť alebo vypočuť vy, na druhej strane ostane ticho.
Mnohí ľudia si až po čase uvedomia, že v priateľstve dávajú viac, než dostávajú. Podľa psychológov pritom nejde len o náhodu či smolu na ľudí – často ide o hlboko zakorenené vzorce, ktoré si nesieme zo svojich prvých vzťahov. A tak v dospelosti nevedome vstupujeme do jednostranných priateľstiev, kde opakujeme to, čo je nám dôverne známe z detstva, aj keď nás to stojí vlastnú energiu a sebahodnotu.
Fotogaléria k článku:
Jednostranné priateľstvo: Ako ho spoznať a prečo v ňom zostávame (fotografie)
Ako rozoznať, že priateľstvo už nie je vyvážené, ale dlhodobo jednostranné? Prečo v takýchto vzťahoch zostávame, aj keď nás vyčerpávajú? Aj o tom sme sa rozprávali s psychodynamickou psychoterapeutkou Mgr. Zuzanou Sidorovou, ktorá hovorí, že vždy existuje možnosť takýto vzťah buď zmeniť, alebo opustiť.
Mnohí ľudia si až po čase uvedomia, že v priateľstve dávajú viac, než dostávajú. Prečo si to často všimneme tak neskoro?
Z psychodynamického hľadiska je oneskorené uvedomenie nerovnováhy vo vzťahu veľmi časté a má viacero vrstiev. Jednou z nich je pôsobenie nevedomých procesov, ktoré ovplyvňujú naše vnímanie reality tak, aby zostala psychicky znesiteľná. Na začiatku priateľstva býva prítomná idealizácia, teda tendencia vidieť druhého v lepšom svetle, než aké zodpovedá realite. Táto idealizácia slúži ako obranný mechanizmus, ktorý chráni vzťah a zároveň aj našu potrebu byť v spojení s druhým človekom.
Ďalším faktorom je mechanizmus racionalizácie – človek si opakovane vysvetľuje nerovnováhu ako dočasnú alebo ospravedlniteľnú. V psychoterapii sa často stretávame s tým, že klienti hovoria: „Teraz to má ťažké, neskôr to bude iné.“ Takéto vysvetlenia umožňujú udržať vzťah, ale zároveň odďaľujú konfrontáciu s realitou.
Dôležitú rolu zohráva aj vnútorný konflikt potreby starostlivosti vs. sebestačnosti. Človek v tomto konflikte osciluje medzi túžbou byť pre druhého dôležitý a potrebný a potrebou chrániť vlastné zdroje. Ako upozorňoval Sigmund Freud: „Nevedomie nepozná čas“, čo znamená, že staré vzťahové vzorce môžu pretrvávať bez toho, aby sme si uvedomovali ich aktuálnu nefunkčnosť.
Dá sa povedať, že si „vyberáme“ jednostranné vzťahy na základe našich skorších skúseností – napríklad z detstva?
Psychodynamická teória aj výskum pripútania ukazujú, že výber vzťahov nie je náhodný. V detstve si vytvárame tzv. vnútorné pracovné modely vzťahov, ktoré zahŕňajú očakávania o tom, čo znamená blízkosť, starostlivosť a reciprocita. Ak bolo dieťa vystavené vzťahom, v ktorých muselo „dávať viac“, napríklad emocionálne podporovať rodiča, môže si tento model preniesť do dospelosti.
Freud tento jav opísal ako opakovacie nutkanie, teda tendenciu opakovane vstupovať do podobných situácií. Ako napísal: „Pacient neopakuje zabudnuté, ale koná to“. Inými slovami, minulosť sa nevedome „prehráva“ v prítomnosti.
John Bowlby, zakladateľ teórie pripútania, zdôraznil kontinuitu týchto vzorcov slovami: „To, čo sa naučíme o vzťahoch v ranom detstve, sa stáva modelom pre naše budúce vzťahy“. To neznamená determináciu, ale skôr predispozíciu, ktorá môže byť reflektovaná a menená.
Akú rolu zohráva sebahodnota v tom, že zostávame vo vzťahoch, ktoré nás vyčerpávajú?
Sebahodnota predstavuje základný regulátor toho, čo človek vo vzťahoch toleruje. V psychodynamickom rámci sa často stretávame s tzv. konfliktom sebahodnoty, ktorý sa prejavuje kolísaním medzi pocitom vlastnej hodnoty a jej nedostatkom.
Ak je sebahodnota oslabená, človek môže nevedome veriť, že musí „niečo priniesť“ do vzťahu, aby bol prijatý. To vedie k preberaniu väčšej zodpovednosti, k potláčaniu vlastných potrieb a k tolerovaniu nerovnováhy.
Donald Winnicott upozorňoval na riziko straty autenticity, keď človek prispôsobuje svoje správanie očakávaniam druhých: „Falošné Ja sa vyvíja ako obrana proti prostrediu, ktoré neumožňuje byť autentický“. V praxi to môže vyzerať tak, že človek zostáva vo vyčerpávajúcom priateľstve, pretože jeho odchod by aktivoval hlboký pocit vlastnej nedostatočnosti.
Ako sa cíti človek v jednostrannom priateľstve? (Alebo aké sú znaky, že priateľstvo je jednostranné?)
Prežívanie v jednostrannom priateľstve je často ambivalentné. Na jednej strane je prítomný pocit blízkosti a záväzku, na druhej strane rastúca únava, frustrácia a pocit neviditeľnosti. Človek môže mať skúsenosť, že jeho potreby sú systematicky odsúvané na vedľajšiu koľaj.
Typickým znakom je, že iniciatíva aj emocionálna investícia sú dlhodobo nerovnomerne rozdelené. V psychodynamickom jazyku by sme mohli hovoriť o narušenej reciprocite, ktorá je základnou podmienkou zdravého vzťahu. Takýto stav môže viesť k vnútornému napätiu, ktoré sa prejavuje ako nejasný pocit nespokojnosti alebo vyčerpania, bez jasnej schopnosti pomenovať jeho zdroj.
Môže byť potreba byť „ten dobrý, ktorý pomáha“ v skutočnosti spôsob, ako si zaslúžiť prijatie alebo lásku?
Áno, táto potreba môže mať hlboké psychodynamické korene. Pomáhajúce správanie môže byť autentickým prejavom empatie, ale aj stratégiou na zabezpečenie prijatia.
Winnicott tento jav vystihol myšlienkou, že „človek sa môže stať tým, čo od neho prostredie očakáva, aby nestratil vzťah“. V takom prípade sa pomoc stáva podmienkou blízkosti, nie jej prirodzeným dôsledkom.
Ako rozoznať rozdiel medzi obdobím, keď je vzťah dočasne nevyvážený, a dlhodobo jednostranným priateľstvom?
Rozlíšenie spočíva najmä v čase a v schopnosti vzťahu obnoviť rovnováhu. Dočasná nerovnováha je typická pre krízové situácie a býva sprevádzaná vedomím oboch strán, že ide o prechodný stav. Naopak, dlhodobá jednostrannosť sa vyznačuje rigiditou a absenciou zmeny. Druhá strana nereaguje na potreby alebo ich systematicky prehliada. Z psychodynamického hľadiska ide o stabilizovaný vzťahový vzorec, ktorý sa reprodukuje bez reflexie.
Je ťažšie nastaviť si hranice v priateľstve než v partnerskom vzťahu?
Často áno, pretože priateľstvá bývajú menej jasne definované než partnerské vzťahy. V partnerstve existujú explicitnejšie očakávania týkajúce sa komunikácie, záväzku či riešenia konfliktov, zatiaľ čo pri priateľstvách sa často predpokladá, že „majú fungovať prirodzene“. Práve preto ľudia svoje potreby alebo limity v priateľstve pomenúvajú neskôr.
V psychodynamickom ponímaní sa tu môže aktivovať vnútorný konflikt – napätie medzi potrebou blízkosti a potrebou autonómie. Človek môže mať obavu, že ak nastaví hranicu, bude pôsobiť sebecky alebo vzťah ohrozí.
V praxi to vidíme napríklad u ľudí, ktorí dlhodobo rušia vlastné plány, aby boli stále dostupní pre priateľa v kríze. Až časom si uvedomia, že pomoc druhému začala byť na úkor nich samých. Zdravé hranice preto priateľstvo neoslabujú – často sú podmienkou jeho dlhodobého fungovania.
Môže byť jednostranné priateľstvo aj formou závislosti?
Áno, v niektorých prípadoch má charakter vzťahovej závislosti. Ide o situáciu, kde je identita človeka úzko prepojená s jeho rolou vo vzťahu. Psychodynamicky môže ísť o spôsob regulácie sebahodnoty a úzkosti. Vzťah poskytuje stabilitu, aj keď je nerovnovážny.
Ako komunikovať svoje potreby bez pocitu viny alebo strachu, že druhého stratíme?
Pocit viny a strach zo straty sú často prejavom vnútorných konfliktov. Človek sa obáva, že vyjadrením potrieb ohrozí vzťah. V psychoterapii sa pracuje na rozpoznaní týchto vzorcov a na postupnom rozvíjaní schopnosti autentickej komunikácie. Ide o proces, nie o techniku.
Je možné takéto priateľstvo zachrániť, alebo je zdravšie ho ukončiť?
Možnosť zmeny závisí od kapacity oboch strán reflektovať a meniť správanie. Ak je prítomná otvorenosť, vzťah sa môže transformovať. Irvin Yalom zdôrazňuje význam rastu vo vzťahoch: „Vzťahy sú liečivé do tej miery, do akej podporujú autenticitu“.
Prečo nás niektoré priateľstvá držia, aj keď nás dlhodobo vyčerpávajú?
Dôvodom je kombinácia nevedomých väzieb, strachu zo samoty a nádeje na zmenu. Často ide o aktiváciu starých vzťahových vzorcov, ktoré sú psychicky známe, a preto paradoxne vnímané ako bezpečné.
Aké by sme si mali položiť otázky, ak máme pocit, že vo vzťahu dávame viac než dostávame?
Užitočné je skúmať vlastné prežívanie, očakávania a vzorce. Otázky smerujú k pochopeniu toho, čo vzťah reprezentuje a akú funkciu plní v našom psychickom živote. Takéto skúmanie presahuje bežnú introspekciu a často si vyžaduje odborný priestor. Psychodynamická psychoterapia umožňuje porozumieť týmto vzorcom v ich kontexte a postupne ich meniť.
Viac k témam: Priateľstvo, psychológ, psychologická poradňa, Vzťahy
Zdroj: SITA.sk – Stále sa ozývate len vy a dávate viac, než dostávate? Takto spoznáte jednostranné priateľstvo – ROZHOVOR © SITA Všetky práva vyhradené.
