Je známe, že tábor Calais, prezývaný aj džungľa, nie je žiadnym pohostivým miestom. Tisíce utečencov, ktorí majú medzi sebou konflikty, stany, v bezprostrednej blízkosti diaľnica a, navyše, sa objavili aj informácie o zlom zdravotnom stave niektorých obyvateľov. Do toho sa najnovšie sťažujú aj miestne deti, ktoré sú vo veľkej miere v tábore samy.
Slzný plyn a psy
Maloletí žijú v stanoch bez sprievodu dospelých a bez podpory štátu. Okrem toho tvrdia, že s nimi polícia zaobchádza zle, píše The Guardian. Deti v rozhovore pre zahraničný portál hovorili o krutom zaobchádzaní zo strany polície. Ide o mladistvých obyvateľov, ktorí pricestovali sami zo Sýrie a Eritrey. Deti by sa po nepríjemných zážitkoch a podmienkach, ktorým v tábore čelia, najradšej vrátili do vlasti. V Sýrii však vládne obávaný Islamský štát a krajina je nonstop bombardovaná, prechádzkou ružovou záhradou však nie je ani africká Eritrea.
Utečenci, nachádzajúci sa v Calais, sa neslávne preslávili najmä tým, ako sa chceli dostať do kamiónov smerujúcich do Veľkej Británie. Umožňoval im to diaľničný privádzač doslova nad stanmi, v ktorých žijú. Medializované informácie o problémoch, ktorým potom čelili samotní kamionisti, vyústili do postavenia plota, ktorý má zabrániť vybiehaniu utečencov na diaľnicu. Aj napriek tomu sa mladí utečenci pokúsili dostať do tunela pod Lamanšským prielivom. „Odmenou“ im bola údajná policajná brutalita, keď na nich mali zaútočiť slzným plynom a poslať na nich policajné psy.
Dvaja chlapci hovorili aj o tom, ako im policajti vzali topánky a prinútili ísť do tábora naboso, čo považujú za akt poníženia. Znepokojenie nad takýmto správaním prejavili humanitárne organizácie, napríklad Lekári bez hraníc, ktorí v tejto oblasti pôsobia. Myslia si, že situáciu by mali riešiť francúzske úrady. Úradníci v Lille rozhodli, že maloletí bez sprievodu musia byť identifikovaní.
Majú sa stať teroristami?
Situácia v Calais je neúnosná, žije tu 6-tisíc ľudí a v tábore vznikajú skupinky, ktoré sa delia podľa toho, kto z akého štátu pochádza. V dôsledku toho dochádza aj ku konfliktom. Veľa detí žije v stanoch, bez dozoru dospelých, ale aj bez dokladov. Britská aj francúzska vláda uviedla, že treba chrániť hlavne deti a ženy a identifikovať tých, ktorí sú obzvlášť zraniteľní. Skutočnosť je však taká, že veľa deťom sa žiadnej podpory či ochrany nedostalo a zistili, že žiť v tábore je veľmi ťažké.
Samotné deti podali aj výpovede o údajnom príšernom zaobchádzaní zo strany polície. Päťnástročný Ala zo Sýrie tvrdí, že policajtmi bol zbitý, a to nie raz. Stať sa tak malo po tom, ako ho „načapali“ pri vchode do tunela. „Bili nás po chrbte, ramenách, hlave, všade, kde sa dá. Bili nás po celý čas a pritom vedeli, že sme deti. Nevenovali však tomu žiadnu pozornosť,“ zdôveril sa Ala. Hoci bol zadržaný v policajnej cele, kontakt s francúzskymi sociálnymi úradmi vraj nemal.
Ďalší pätnásťročný Sýrčan Firas má byť tiež tým, komu policajti vzali topánky. Priznal, že má z nich strach. Podľa neho tiež policajtov netrápil jeho nízky vek. Nové topánky mu dal pracovník humanitárnej organizácie. „Nie sú milí,“ okomentoval miestnych mužov zákona Firas. Chlapec odišiel zo Sýrie bez svojich rodičov. Jeho matka má totiž rakovinu, a tak nebola schopná cestovať. Otec teda tiež ostal doma, aby sa o ňu mohol postarať. Firas opísal aj hrôzostrašnú cestu člnom, kde dokonca skončil v mori.
Ďalší Sýrčan Mahmood patril tiež k chlapcom, ktorým skonfiškovali topánky. Ako opísal, obkolesilo ho až päť policajtov a zo situácie bol úprimne prekvapený, s takým niečím sa vraj ešte nestretol. „Keby som vedel, aké to tu bude, tak by som sem nikdy neprišiel. Ale prišiel som zďaleka a nemôžem sa vrátiť. Utiekli sme pred teroristami do bezpečia. Cítime sa, ako keby sme sa mali vrátiť späť do Sýrie a stať sa teroristami,“ priznal očividne zmätený Mahmood. Ako ďalej dodal, dvaja jeho kamaráti tak aj urobili. Vraj, ak majú zomrieť, môžu aj tam.
Eritrejčania sú bez mobilov
A aká je situácia medzi mladými Eritrejčanmi? Osemnásťročný Aber odhaduje, že v tejto časti tábora je asi 90 mladistvých utečencov. „Bojím sa o chlapcov. Veď to tu sami vidíte. Nemáme nič,“ opísal Aber, ktorému sa cnie za rodinou. Nemá ani mobilný telefón, podobne ako mnoho ďalších Eritrejčanov v tábore.
Situáciu v Calais odsudzuje aj výkonný riaditeľ Lekárov bez hraníc Leigh Daynes. Vraj videl už aj desaťročných chlapcov ležiacich v priekope. „Je to neprijateľné. Niečo také som za 15 rokov práce v humanitárnej organizácii ešte nevidel,“ kritizuje Daynes. Myslí si, že podmienky majú riešiť francúzske úrady. Diabolskú situáciu podľa neho podčiarkuje aj fakt, že potreby ľudí vrátane tých špecifických nie sú dostatočne posudzované. Chýba aj ochrana detí bez sprievodu. Podobný názor zastáva aj Syd Bolton, právnik pre ochranu práv detských utečencov.
Policajná hovorkyňa však uviedla, že žiadne takéto informácie nemajú. Údajné hrubé zaobchádzanie polície teda nepotvrdila.
Svoj park hrôzy premiestnil umelec Banksy do tábora. Foto: dismaland.co.uk
Pomohol im aj Banksy
Utečenecký tábor v Calais je preplnený utečencami nielen zo Sýrie či Eritrey, ale aj zo Sudánu a Afganistanu. Vraj sú v ňom konflikty na dennom poriadku. Podľa servera iDNES.cz sa v prístavnom meste na brehu Lamanšského prielivu nachádzajú stovky policajtov. Lekári bez hraníc robia, čo môžu, táborom sa vraj šíri svrab a údajne sa tam vyskytla aj cholera. Navyše prichádza zima a utečenci sa zohrievajú, ako sa dá. Napríklad pálením dreva či plastov. V tomto smere im pomohol aj známy streetartový umelec, tajomný Banksy, ktorý im venoval svoj Dismaland, čo bol akýsi park hrôzy, opak Disneylandu, ktorý bol nainštalovaný v Anglicku. Park hrôzy, postavený z dreva, tak poslúžil ako materiál na kúrenie.
