V súčasnosti sa už v politickom živote aktívne neangažujete, napriek tomu vás ľudia oslovujú a prosia o vyriešenie problémov. S čím sa na vás najčastejšie obracajú?
V Bratislave – Dúbravke bývame už 40 rokov, zabezpečovala som tu niektoré stavby do roku 1989, päť rokov som pomáhala realizovať neziskové aktivity a 20 rokov ako miestny poslanec som sa snažila hľadať dobré riešenia pre lepší život v Dúbravke. Aj keď som už v novembri 2014 nekandidovala, som ako záložná pamäť pri niektorých dlhotrvajúcich problémoch. Nedávno ma občania požiadali o pomoc pri doriešení chodníka k novému prechodu cez Saratovskú ulic, keď už sa nám po rokoch podarilo realizáciu prechodu s mestom vybaviť. Zúčastňujem sa na stretnutiach seniorov, pomáham spájať generácie v Centre rodiny a pri takých stretnutiach hľadáme riešenia, ako pomáhať najmä v sociálnej oblasti.
Dá sa Dúbravčanom pomôcť? Je na zastupiteľstve vôľa vypočuť občanov a prijať opatrenia?
Mám dobrú skúsenosť pri riešeniach podliehajúcich miestnej samospráve, aj keď dobrú vôľu do značnej miery limitujú financie. Horšia situácia je, keď treba súhlas alebo koordináciu s magistrátom alebo s mestským zastupiteľstvom. Podobná komplikácia nastáva pri koordinácii so samosprávnym krajom. Ešte ťažšia situácia nastáva, keď sa do riešenia zapoja politické boje.
Ste známa svojou angažovanosťou pre dobrú vec. Bolo pre vás náročné presadiť vaše návrhy medzi poslancami, ktorí sú často voči problémom občanov ľahostajní a majú úplne iné záujmy?
Poslanecký zbor je naozaj pestré spoločenstvo, ale vždy sa v ňom nájdu rešpektovaní kolegovia, ktorých treba najprv získať. Ak sa to podarí, je šanca, že sa návrh presadí hoci len o jeden hlas. A niekedy nestačia ani „nepriestrelné“ argumenty. To vtedy, keď vstupuje politická hra na koalíciu a opozíciu, so starostom a proti starostovi a vecný problém sa vytratí.
Ako hodnotíte súčasnú komunálnu politiku? Riešia poslanci problémy, ktoré obyvateľov Bratislavy trápia?
Obyvatelia Bratislavy aj poslanci to majú stále ťažšie. Mesto Bratislava je legislatívne znevýhodnené. Plní funkciu hlavného mesta, ale v štátnom rozpočte nemá na túto funkciu vyčlenené žiadne peniaze. Pamätám sa, že samostatná kapitola v štátnom rozpočte, v dávnej minulosti, umožňovala hlavne financovanie hromadnej dopravy a realizáciu dopravných stavieb na území mesta. Malo to logiku, lebo do Bratislavy denne prichádzajú tisícky ľudí do práce a do škôl, bývajú tu, ale náklady spojené s ich pobytom platia Bratislavčania. Dve volebné obdobia som bola mestskou poslankyňou a pamätám si množstvo uznesení o predaji mestského majetku, aby sa naplnil rozpočet na zabezpečenie všetkých funkcií, ktoré samospráva mesta musí plniť. Investori to vedia a predáva sa podľa ich záujmu. Bratislava nemôže čerpať ani eurofondy v takom rozsahu ako ostatné mestá a majetok mesta sa vyčerpá. Vyzývam preto všetkých poslancov parlamentu, aby si začali vážiť hlavné mesto Slovenska a aby prijali takú legislatívu, ktorá pre Bratislavu zabezpečí v štátnom rozpočte samostatnú kapitolu. Obyvatelia Bratislavy, ale aj návštevníci mesta, si zaslúžia primeraný rozvoj služieb, nie iba hasenie najväčších problémov.
Ešte ako aktívna poslankyňa ste sa zasadzovali za spríjemnenie kultúrneho života v Dúbravke a vašou prioritou bolo aj riešenie dopravného napojenia Dúbravky na cestnú sieť. Čo sa vám podarilo presadiť?
V druhej polovici deväťdesiatych rokov som pomáhala rozvíjať projekt kultúrnej výmeny s mestskou časťou Viedeň Doebling. Vtedy sa zrodila v našom Dome kultúry Dúbravka galéria „Villa rustika“ a podarilo sa jej doteraz prežiť, ale medzinárodná spolupráca s Viedňou sa vytratila. Snažila som sa, aby Dom kultúry slúžil pre všetky vekové kategórie, aj keď financie pre kultúru v rozpočte samosprávy sú niekedy na poslednom mieste.
Doriešenie dopravného napojenia Dúbravky na cestnú sieť je, žiaľ, stále aktuálne. Keď som organizovala petíciu za výstavbu diaľnice D2 s tunelom Sitina v roku 2000, predĺženie Saratovskej ulice bolo súčasťou stavby a malo umožniť pripojenie Dúbravky na diaľnicu. Petícia bola rozhodujúcim podnetom a stavba sa realizovala, ale bez predĺženia Saratovskej ulice. Bratislava na to nemá peniaze. Podobne 15 rokov nie sú peniaze na cestné prepojenie s Lamačom predĺžením Dúbravčickej ulice. Obidve uvedené trasy križujú železničnú trať a to je kameň úrazu, náklady sú vysoké. Dnes je aktuálny návrh vybudovať do Lamača aspoň cyklolávku. Tretím slabým miestom je Harmincova ulica, ktorá má byť rozšírená na štvorpruhovú. Kedysi, v roku 2006 bola v zozname priorít mesta, ale ani to nepomohlo. Napriek vynaloženému úsiliu, keď nikto nepopiera, že súčasné napojenie kapacitne nestačí, Dúbravka je „uväznená“ medzi železnicou, diaľnicou a kopcami, lebo Bratislava nemá finančné zdroje, nemá postavenie hlavného mesta a dokonca ani hlavnej dediny. Aj preto apelujem na zmenu legislatívy v prospech hlavného mesta. Mesto Viedeň je dobrým príkladom, ako spravovať mesto integrovanejšie a môže byť inšpiráciou na zmenu legislatívy.
Vaším cieľom bolo aj zabezpečenie rekonštrukcií a vybavenosti základných a materských škôl a ochrana zelene pred zástavbou. V dnešnej dobe sa však developeri rozmáhajú a zelene v Bratislave ubúda. Ako hodnotíte tento stav?
Štát presunul od januára 2003 kompetencie zriaďovateľa škôl na samosprávu bez dostatočného objemu peňazí. Sídlisko Dúbravka malo pri vzniku samosprávy v roku 1990 viac ako 20 rokov. Technický stav obytných domov aj školských objektov si po ďalších rokoch vynútil rekonštrukcie. Z prevodu bytov do osobného vlastníctva získala Dúbravka do rozpočtu finančné prostriedky, ktoré zastupiteľstvo postupne uvoľňovalo na obnovu školských zariadení aj na pôžičky pre obnovu bytových domov. Z tohoto fondu sme realizovali aj projekt výstavby bytov pre mladé rodiny. V dvoch školských objektoch kedysi boli plavárne. Na ich rekonštrukciu ani prevádzku však prostriedky nikdy nestačili a doteraz priestory chátrajú.
Pri plánovaní rozpočtu neboli prioritou ani územné plány zón, aj keď odborníci na to naliehali. Je to jediný spôsob na zaregulovanie plôch zelene, kde konkrétne sa má zeleň zachovať, aj na určenie spôsobu zástavby. Územný plán mesta funkčne plochy vymedzuje, ale jeho textová časť so zásadami organizácie územia je v praxi neúčinná, ako keby nebola. V Dúbravke máme aktuálny dôkaz, keď mesto zamenilo parčík Belopotockého za zelený pozemok v Dúbravke. Zápas o zachovanie zelene sa preniesol zo Starého Mesta do Dúbravky. Máme síce Urbanistickú štúdiu zóny Centrum z roku 2000, ale dopracovanie na územný plán zóny sa nekonalo, už neboli prostriedky ani vôľa väčšiny. A záujmy investorov sa ľahšie pretláčajú. Rozhodujúce je stanovisko mesta, ktoré potrebuje získať peniaze a developerom ustupuje. Hlavný architekt mesta má slabé postavenie. Aj preto je potrebné poučiť sa napríklad vo Viedni.
Máme tu aj aktuálny prípad, ktorý vzbudil rozhorčenie verejnosti – výrub stromov na Františkánskom námestí. Ako ste túto informáciu prijali Vy?
Správa bola aj pre mňa šokujúca, preto som hľadala ďalšie informácie. Podľa všetkého bol výrub povolený v súlade so zákonom, na základe dendrologického posudku. Dôvodom zlého zdravotného stavu stromov mala byť aj neprofesionálna starostlivosť.
Obdobný stav nastal pri rekonštrukcii Štefánikovej ulice, keď korene stromov pokryli vrstvou asfaltu. Je to podľa vás v 21. storočí v poriadku? Ako by sme mohli komplexne pomenovať tento problém?
Zeleň v meste je zverená do správy prevažne podľa územnej príslušnosti 17-tim mestským častiam ale aj ďalším mestským organizáciám. Do takého systému ľahko vnikne neprofesionalita.
V hlavnom meste priam “zúrivým tempom” realizujú opravy ciest pred slovenským predsedníctvom EÚ. Často sa však stáva, že napríklad Most SNP začali opravovať v pondelok ráno – v čase frekventovanej, zhustenej dopravy, takže sa tvorili kolóny… Nie je dobrým zvykom rekonštruovať cesty cez víkendy a v nočných hodinách, aby sa obdobným problémom cestári aj vodiči vyhli? Či je to len špecifikum Slovenska?
Obávam sa, že finančné prostriedky na opravy boli odklepnuté neskoro a na skutočnú prácu zostalo málo času. Ale aj tak – víkendy a nočné smeny nie sú na Slovensku tradíciou. Možno preto, že sú finančne nákladnejšie.
Založili ste nadáciu HELP a viedli ste ju takmer 20 rokov. Čo vám táto práca dala?
Nadáciu HELP sme založili spolu s manželom v roku 1994, keď bol prijatý zákon o nadáciách. Nadácia zastrešila všetky moje dobrovoľnícke aktivity, ktorým som sa venovala od roku 1990. Snažili sme sa pomáhať rodinám alebo ich jednotlivým členom v ťažkých životných situáciách. Podporovali sme aj rozvoj iných neziskových organizácií. Okrem finančnej pomoci sme organizovali aj podporné a vzdelávacie projekty zamerané na ženy, deti, zdravotne postihnutých a tiež benefičné koncerty. Pomáhali sme riešiť problémy, ktoré ľuďom prinášal každodenný život. Bola to veľmi pestrá a náročná práca, ktorá naplnila významnú etapu môjho života. Spolupracovala som s odborníkmi aj s dobrovoľníkmi ochotnými nezištne pomáhať a tí sú v mojom srdci. Získané skúsenosti som mohla využiť v poslaneckej činnosti, najviac ako predsedníčka sociálnej komisie Bratislavského samosprávneho kraja.
Ste známa filantropka. Aké projekty ste podporili a čo všetko sa vám podarilo zlepšiť?
Najbolestnejším dedičstvom bola starostlivosť o zdravotne znevýhodnených ľudí. V jeseni 1990 som začala spolupracovať s Úniou nevidiacich a slabozrakých, nadviazali sme kontakty a navštívili podobné organizácie v Nemecku. Bol to silný impulz na zmeny v starostlivosti a vo vzdelávaní pre nevidiacich a slabozrakých a aj pre hlucho-slepých. Bola som pri zrode Rehabilitačného centra pre deti s odchýlkami vývinu v Dúbravke s Nadáciou HARMONY Petra Dvorského. Centrum slúži už 25 rokov.
Začiatkom 90-tych rokov bolo na Slovensku 96 ústavných zariadení pre mentálne postihnutých s celoročným pobytom. Niektoré som navštívila a bolo mi jasné, že treba veľa zmeniť. Na seminároch profesora Karola Matulaya som sa veľa naučila o nových formách práce s mentálne postihnutými a o skúsenostiach zo zahraničia. Zásluhou jeho žiakov sa začal meniť systém starostlivosti. Prostredníctvom nadácie sme tieto nové formy podporovali. Veľa sa zmenilo. Zlepšilo sa vzdelávanie, vznikli chránené dielne, chránené bývanie, poradenské služby, včasná diagnostika.
Veľmi ma teší dlhoročná spolupráca s Tanečným klubom Danube v Dúbravke, ktorý prostredníctvom tanečného športu systematicky a integračne pripravuje mladých pre domáce aj zahraničné súťaže. V tanečnom športe na vozíčku sú vicemajstri sveta a venujú sa aj tanečníkom nevidiacim či mentálne postihnutým. Zlepšenie vidím na každom vystúpení.
Zmienila by som sa ešte o projekte „Načúvaj srdcom“, vďaka ktorému nadácia mohla podporovať deti z mnohodetných rodín (viac ako štyri deti) a deti zo špecifického sociálneho prostredia. Rodičia najviac ocenili zaplatenie školného pre rôzne mimoškolské vzdelávanie, aby deti zmysluplne trávili voľný čas, či príspevok na školské tábory zimné alebo letné. Máme štyri deti, viem aké sú to starosti a dnes to majú mnohodetné rodiny ešte náročnejšie. Projekt trval jedenásť rokov a podporil osobnostný rozvoj viac ako 3 500 detí.
Aj ďalšie projekty by stáli za zmienku, ale trvali menej ako desať rokov. Som vďačná všetkým, ktorí mi pomáhali dobrovoľne konať dobro.
Okrem sociálnej sféry sa ako odborníčka – vyštudovaná stavebná inžinierka, venujete aj iným projektom, napríklad ste zabezpečovali výstavbu Mosta Apollo. Nepochybne ste na tento projekt hrdá…
Máte pravdu, bola to najväčšia stavba, aká sa v mestskej organizácii zabezpečovala a obstála aj medzinárodne. Splnili sme náročné kritériá Európskej investičnej banky a neprekročili rozpočet 3,6 miliardy korún. V akciovej spoločnosti Metro Bratislava som bola členkou predstavenstva a námestníčkou generálneho riaditeľa. Súčasne som bola poslankyňou mestského zastupiteľstva, čo bola to veľká výhoda. Keď som napríklad navrhla v predstavenstve, aby sme zabezpečovali rozšírenie Prístavnej ulice (v pôvodnom projekte to nebolo a stavba sa už realizovala) a predstavenstvo to schválilo, mohla som ako poslankyňa v komisii dopravy získať poslancov, aby ma podporili v zastupiteľstve. Poznala som samosprávnu legislatívu aj právny rámec stavby. Získali sme aj súhlas EIB a štvorpruhová Prístavná je skutočnosťou. Stihli sme to len preto, že som bola poslanec, odborník vo vedení spoločnosti. Využila som to počas dvoch volebných období viackrát.
Stále počúvam hlasy, že poslanci nemajú byť v predstavenstvách ani vo vedení mestských podnikov. Považujem to za omyl, lebo mesto zriaďuje obchodné spoločnosti na výkon svojich činností. Riaditelia neposlanci sú odborníci, ale obvykle nemajú so samosprávou žiadne skúsenosti. Poslanec je navyše zaviazaný občanom obhajovať ich záujmy a byť iniciatívny. Tak čo je lepšie?
Po dlhoročnom pôsobení v politike sa konečne môžete venovať súkromiu. Zrejme najväčšiu radosť vám robia vnúčatá. Ako teraz trávite svoj voľný čas?
Už som spomenula, že v Dúbravke som doma a politickú aktivitu som vymenila za občiansku. Zabezpečujem chod našej domácnosti a pomáham dcéram s vnúčatami takmer každý deň, lebo bývajú blízko a každá má tri deti. Veľmi sa teším, že to stíham a niekedy sa dostanem aj k čítaniu. Občas sa vyskytnú spoločenské aktivity aj prechádzky do prírody. Mamy to poznajú, vôbec sa nenudím.
Ste rada, že máte pokoj od politiky ?
Nie som jej priamym aktérom, ale politika je v našej rodine stále prítomná cez aktivity môjho manžela. Vďaka nemu sa stále učím porozumieť dianiu doma aj vo svete s patričným nadhľadom.
Predsa len na záver – máme za sebou parlamentné voľby. Prekvapil vás ich výsledok a ako hodnotíte novú koalíciu? Koľko v takomto zložení vydrží?
Výsledok ma prekvapil, najviac ma mrzí, že sa KDH nedostalo do parlamentu. Úspech nových strán však nie je novinkou. Pri pohľade zdola sa mi zdá, že tomu najviac nahráva, že je Slovensko jeden volebný obvod. To vyhovuje mediálne známym zakladateľom strán, ktorým stačí volebná kampaň a sú vo veľkej slovenskej politike. Viac volebných obvodov by vyžadovalo viac lídrov, bližšie k voličom a prinieslo by to aj inú politickú kultúru. Slovensko s piatimi miliónmi obyvateľov je menej ako napríklad mesto Londýn s 8,5 miliónmi, preto si myslím, že to pragmaticky musia zvládnuť.
