Nezáleží na tom, nakoľko je zem bohatá, ale na tom, aká je v nej miera nerovnosti. Nerovnosť je deštruktívna. Rozkladá spoločnosť zvnútra. ,, Človek si zvykne na všetko, zvlášť keď vidí, že celé okolie žije rovnako ako on“ a to je kameň úrazu pre mladú generáciu. V Štáte ktorý tvoríme môžeme všeobecne obdivovať veľké bohatstvo, ale to ako bolo nadobudnuté už nie je podstatné pre väčšinu obyvateľstva. Obdivujeme skôr „celebrity“ ako svojich rodičov, ktorí pracujú poctivo a ťažko. Nemôžeme predsa dopustiť aby sme prejavili viac úcty niekomu kto hanobí štát ako k učiteľom, lekárom a iným. Nemôžeme chcieť ponúknuť lenivosť pred pracovitosťou.
Nerovnosť príjmu je jednou z príčin ktorá tieto problémy zhoršuje hlavne v občianskom spolunažívaní. Nerovnosť spôsobená nespravodlivým ohodnotením totiž nie je nevábna len sama od seba, je jasne spojená s patologickými javmi a to je podnet pre sociálnu oblasť. Nemôžeme predsa dopustiť, že ten kto pracuje si nemôže dopriať dôstojný život a pozerá vôkol seba, že poniektorí špekulatívnym spôsobom sa majú oveľa lepšie. Samozrejme potom tu máme takýto výsledok.
Na základe toho stojíme pred výzvou riešiť tieto dôsledky: Stráca sa schopnosť zarábať si na živobytie. Miznú pracovné miesta, lebo nie sú spravodlivo ohodnotené. Odchádzame do iných krajín kde často-krát robíme podradnú prácu. V svojej vlasti mladí ľudia nezačínajú skromnejšie, ale v iných krajinách s tým nemajú problém. Sociálny štát má pomáhať občanom k svojpomoci. „Nemôže platiť, že bez práce sú koláče“ Stratil sa význam v disciplínu a poriadok prameniaci z rešpektu k právu a morálnym hodnotám. Tieto symptómy sú prejavy vážnej poruchy, ktorá narúša a podmýva sociálnu demokraciu.
Ján Pavol II vravel, že práca dáva človeku zmysel no ako ho môžeme nájsť a vybudovať si svoj život ak stratíme vlasť ?
