Pamätám si veľkú zimu a veľký hlad. Bolo to horšie ako to, čo čítate alebo vidíte vo filmoch. Posledný mesiac v tábore nám už nedávali ani potravu, ani pitnú vodu. Ľudia umierali od hladu. Keď tábor oslobodili, mňa aj mamičku našli na prahu smrti. Vzali nás do nemocnice. Zrazu sme mali pocit, že sme v raji. V nemocnici sme mali perinu, stravu a teplo. Po pár týždňoch nás z nemocnice prepustili. Vojna sa skončila. Vrátili sme sa do Kežmarku. Mesiace sme čakali na otecka a sestru, ktorých pri deportáciách poslali do iného tábora. Verili sme, že sa vrátia. Nestalo sa. Prežili sme len ja a mamička.
Takto prerozprávala svoj príbeh jedna z preživších holokaustu, s ktorými som sa stretol pri príležitosti dňa spomienky na obete holokaustu. Symbolickú sviečku na pamiatku obetí som zapálil v Košiciach. Aj v tento deň treba znova zopakovať, že je najvyšší čas, aby sme sa ako spoločnosť zobudili a postavili sa jednoznačne a otvorene proti prejavom nenávisti.
Pribúdajú prejavy, kde rozhorčenie prechádza do agresivity voči jednotlivcom alebo celým skupinám ľudí, národom, národnostiam, náboženstvám. Čítame príspevky, ktoré posielajú ľudí do plynu. Extrémistické prejavy dnes zaznievajú z úst verejne činných osôb, dokonca poslancov parlamentu.
Žiaľ — zlo, ktoré sme už raz za cenu nesmierneho utrpenia a obetí porazili, ožíva znova. Už nesmieme čakať, musíme konať.
Ustupovať fašistom, rasistom, extrémistom, dokonca preberať ich slovník a nenávistnú agendu je zbabelé a nezodpovedné. Rovnako ako je nezodpovedné tváriť sa, že sa nič nedeje, alebo odvracať oči – tak ako to zodpovední robili doteraz.
Úlohou našej generácie je zabrániť tomu, aby zlo fašizmu a nacizmu spôsobilo ďalšie utrpenie.
