Popri dokončení električkových tratí sledujem aj rekonštrukciu hlavnej železničnej stanice. V tomto prípade nechcem poukazovať na možné časové posuny rekonštrukcie železničnej stanice, ale na to ako sa popri takejto veľkej rekonštrukcii nedal dôraz na bezbariérový prístup v takom dôležitom dopravnom uzle, akým hlavná železničná stanica je. Prečo sa ľudia zdravotne ťažko postihnutí s telesným postihnutím a invalidným vozíkom nevedia dostať jednoducho do vlakov? Prečo sa napriek veľkej rekonštrukcii vylúčila možnosť použitia výťahov na nástupištia vlakov? Prečo sa takáto osoba k vlaku môže dostať, len obchádzkou v dĺžke približne 400 metrov? Odpoveď na to môžeme hľadať v roku 2002, keď ministerstvo životného prostredia na rozdiel od predchádzajúcich rokov, vypustilo podstatnú časť textov zameraných na odstránenie budovania Slovenska bez architektonických bariér pre osoby s obmedzenou schopnosťou pohybu. To spôsobilo, že na Slovensku sa už viac ako 13 rokov stavia „bariérovo“, a tým sa diskriminuje určitá časť obyvateľstva, ako sú osoby na invalidnom vozíku a osoby s telesným postihnutím. Skoro žiadne postavené kúpele ani termálne kúpaliská od roku 2002 po rok 2015 nemysleli na vozíčkarov. Nenájdete tam vhodnú kabínku na prezliekanie, bezbariérový vstup do bazénov, sedadlá v sprchách či protišmykové zabezpečenia. Ak berieme do úvahy aj fakt, že sa neuznáva invalidná osoba s asistentom ako jedna osoba, musia platiť vstup ako dve osoby. Ďalším problémom sú rampy na schodoch, pri ktorých sa nerieši to, že dnes sú už invalidné vozíky interiérové a exteriérové a neberie sa do úvahy ani to, že už nie je rok 2005, kedy boli normy na malé vozíky, ale je rok 2015, kedy existujú elektrovozíky, prípadne elektroskútre pre invalidov. Od roku 2002 sa nič legislatívne nezmenilo v prospech vozíčkarov alebo zdravotne ťažko postihnutých s telesným postihnutím a invalidným vozíkom. V súvislosti s tým pripomínam nutnosť používania parkovacích miest osobami, ktoré to skutočne potrebujú. Je to len zlomok toho, čo by sa o bezbariérovosti dalo napísať v rámci Košíc. Iste to platí aj pre celé Slovensko. Netýka sa to len vozíčkarov, ale aj osôb s civilizačnými chorobami, mamičky s kočiarmi alebo tehotné ženy a podobne. Osoby s ťažkým telesným postihnutím alebo mamičky s kočiarmi sa v Košiciach nevedia dostať ani na hlavnú poštu. Musím pripomenúť, že podľa Európskej sociálnej charty z roku 2009 je voči osobám so zdravotným postihnutím úlohou: podporovať ich plnú sociálnu integráciu a účasť na živote spoločnosti, najmä prostredníctvom opatrení zahŕňajúcich technickú pomoc zameranú na prekonanie komunikačných prekážok a prekážok mobility, a ktoré im umožnia prístup k doprave, bývaniu, kultúrnym činnostiam a vo chvíľach vyplnenia voľného času.
