Kechlibar: Rúška? Ono je to s nimi ešte inak. Príbeh zo Španielska. To keby si dovolil Babiš…

0
Český publicista Marian Kechlibar (Autor: Archív MK)

Vy ste tiež pomerne podrobne sledovali situáciu v Taliansku, kam epidémia prišla v Európe najskôr. Čo je pod Apeninami v boji s koronavírusom nové?

Úplne na začiatok rozhovoru by som chcel zdôrazniť, že nie som lekár epidemiológ, len amatér, ktorý situáciu posledných pár mesiacov sleduje vo svetových médiách. Berte, prosím, všetko, čo poviem, ako informácie od smrteľníka, ktorý sa môže ľahko mýliť. Mýliť sa môžu aj odborníci, o to skôr potom amatér ako ja.

Takže k veci samotnej. V Taliansku je jeden dôvod na optimizmus: počet nových prípadov už nerastie tak rýchlo ako zo začiatku. Prestala to byť exponenciála, posledné štyri dni je to lineárny nárast. Je možné, že sa začínajú prejavovať karanténne opatrenia z času pred týždňom. Väčšina nakazených totiž začne mať príznaky najneskôr po 5 – 7 dňoch. Tých ľudí, u ktorých je inkubačný čas dlhší, je málo.

Počet úmrtí však bude ešte nejaký čas vysoký, v stovkách denne, pretože ani tie vážne prípady neumierajú hneď, ale niekoľko dní im to trvá.

Zaujímavé pozorovanie urobili v mestečku Vo’ Euganeo, ktoré patrilo k prvým postihnutým. Tam otestovala vláda všetkých 3 000 obyvateľov a ukázalo sa, že pozitívne testy má celkom dosť ľudí, u ktorých nevznikli vôbec žiadne príznaky. Bohužiaľ sa nedá vylúčiť, že práve títo ľudia, ktorým nič nie je, predsa len môžu infikovať ostatných, u ktorých už tá choroba taký nenápadný priebeh mať nebude. Preto tie plošné karantény.

Skrátka, je to nová potvora, nespráva sa podľa našich očakávaní, nemáme s ňou skúsenosti, musíme sa ju učiť poznávať „za behu“ a určite pritom niečo „zbabreme“. Až to o rok bude niekto hlasno kritizovať, spomeňte si na príslovie, že po bitke je každý generál.

Tvrdíte, že vývoj v ďalších európskych krajinách Taliansko kopíruje s odstupom niekoľkých dní. Prejavuje sa nejako, že tieto štáty môžu využiť talianske skúsenosti? Napríklad tým, že sa im darí nákazu viac rozprestrieť v čase, o čom sa hovorilo ako o tom najdôležitejšom?

Rozhodne. Ide hlavne o to, aby zdravotný systém stíhal. Podľa udalostí v Číne aj v Lombardsku vieme, že tých pacientov, ktorí budú potrebovať starostlivosť na JIS, je celkom dosť, viac, ako na koľko sú JIS všade vo svete stavané. Dôležité je, aby ich nebolo veľa naraz.

Kritické faktory sú dva: počet prístrojov, ktoré však aspoň v núdzi možno v priebehu pár týždňov či mesiacov vyrobiť, a počet lekárov a sestier, ktorých rozhodne za pár mesiacov „nevyrobíte“. Dokonca sa vám môže stať, že sa vám tí lekári a sestry nakazia a zomrú alebo budú minimálne na nejaký čas vyradení z práce, čo je úplná katastrofa.

V Taliansku povolali aj lekárov dôchodcov, aj keď vedia, že ide práve o ohrozenú skupinu, ktorej hrozí pri ťažkom priebehu choroby smrť viac ako iným ľuďom.

Nesmieme zabudnúť ani na to, že preťažený zdravotný systém môže spôsobovať problémy aj nepriamo. Ľudia neprestanú dostávať infarkty, mŕtvice a rakovinu len preto, že okolo vyčíňa epidémia. Lenže keď sú nemocnice plné na prasknutie chorými s koronavírusovým zápalom pľúc, nedokážu sa o pacientov s inými chorobami starať tak dobre, ako keď to tak nie je. To je zase základná matematika – máte nejakú kapacitu, ak je prekročená, začnú systémy zlyhávať na všetkých stranách.

Preto treba to šírenie utlmiť, aby bol priebeh pozvoľnejší.

Viceprezident regiónu Lombardsko Fabrizio Sala (vpravo) sa zdraví s lekármi a záchranármi z Číny na letisku Malpensa pri Miláne

Viceprezident regiónu Lombardsko Fabrizio Sala (vpravo) sa zdraví s lekármi a záchranármi z Číny na letisku Malpensa pri Miláne. Zdroj: TASR

Hovorili ste o tom, že niektoré štáty „idú po mastnej kĺzačke za Talianmi“. O ktoré konkrétne ide?

Rozhodne by som vyzdvihol Francúzsko a Španielsko. V Španielsku ešte 8. 3. pri príležitosti MDŽ ministerka pre rovnosť, čo je zároveň priateľka šéfa ľavicového hnutia Podemos Pabla Iglesiasa (predstavte si, že by Babiš otvorene dosadil svoju milenku do vlády…!), usporiadala po celej krajine feministicky ladené demonštrácie. Najväčšia bola v Madride, kde bolo možné vidieť aj heslá ako „Mačizmus zabíja viac žien ako koronavírus“.

Skoro by som povedal, že to ten koronavírus vzal ako výzvu ukázať, čo dokáže, pretože počet infikovaných začal narastať úplne explozívne. O pár dní neskôr už museli zaviesť faktickú karanténu v celej krajine.

Ale dosť zle je na tom z hľadiska šírenia aj Švajčiarsko. Veľa ľudí zo severného Talianska chodilo každodenne za prácou do taliansky hovoriaceho kantónu Ticino, to je asi hlavný smer šírenia.

Bez opatrení by sme však po tej „mastnej kĺzačke“ išli všetci, ono sa to spontánne šíri veľmi rýchlo. Naším cieľom je hlavne tu kĺzačku nejako „zdrsniť“, aby ten posun dole bol podstatne pomalší.

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová, po celú kariéru blízka spolupracovníčka Angely Merkelovej, kritizovala zatváranie hraníc členských štátov. „Majú silný spoločenský a hospodársky dosah, narúšajú životy ľudí a cezhraničný obchod,“ komentovala opatrenia prijaté v ČR, SR a ďalších krajinách. V Česku bol jej názor odmietnutý naprieč celým politickým spektrom, ako sa na jej slová, a vôbec na výzvy na „európske riešenie“ situácie, pozerajú v Nemecku?

Pani von der Leyenová bola povýšená z funkcie, ktorú nezvládala (ministerka obrany NSR), do ešte vyššej funkcie, na ktorú už vôbec nestačí. Je to dosť smutný prípad personálnej politiky založenej na straníckych knižkách, nie na schopnostiach. Pre podobný prístup svojho času narazil na problémy práve východný sovietsky blok.

Každá infekčná choroba bude mať nejaké ekonomické následky, s tým sa nedá nič robiť. Namiesto toho kritizovania predbežných, hoci tvrdých, opatrení by bolo namieste premýšľať, ako ďalej.

Väčšina ľudí nechce prísť o prácu alebo sedieť celé roky doma, ale zároveň tiež väčšina ľudí nechce ani riskovať nákazu, ani ohrozovať svojich starých príbuzných tým, že by im zavliekli infekciu domov. Musíme nájsť nejaké spôsoby, ako realizovať maximum ekonomickej aktivity s minimom ohrozenia.

Inak, ešte k tej otázke, čo si Nemci myslia o pani Ursule. Oni ju dobre poznajú už z domácej politiky, takže od nej nič nečakajú. Prekvapenie to môže byť leda pre zvyšok Európy, ktorý ju dostal nejako darovanú zhora a doteraz o nej nevedel nič.

Písali ste aj o tom, že krízu celkom zdatne zvládajú ázijské krajiny, ktoré mali skúsenosť s nákazou SARS v roku 2003. O ktoré krajiny ide a v čom je ich postup taký úspešný?

Singapur, Taiwan, Hongkong. Veľmi úspešne bojuje aj Južná Kórea, ktorá pôvodným SARS zasiahnutá nebola.

Jedna z vecí, ktorú všetky tieto krajiny robia, je veľmi systematicky dohľadávať všetky kontakty nakazených ľudí, tým sa šírenie spomaľuje. Všetci ich obyvatelia sú však tiež ochotní nosiť rúška a nepríde im to ako niečo divné. To dosť pomáha a to sa budeme musieť naučiť aj v Európe. Ono by to popravde dávalo zmysel aj za bežnej chrípkovej epidémie, stačí sa pozrieť, koľko ľudí každú zimu kašle a kýcha v plných autobusoch.

Vo svojom poslednom príspevku na svojom webe ste sa venovali tomu, ako rýchlo sa snaží na vzniknutú situáciu zareagovať výskum. Mohli by ste čitateľom priblížiť, čo sa teda vo výskume obrany proti koronavírusu v súčasnosti deje?

Bojuje sa na niekoľkých frontoch. Prvá vec je zistiť, kto vlastne nákazu roznáša a ako dlho. Či – a ako veľmi – je nakazený človek nebezpečný pre svoje okolie už predtým, ako začne mať nejaké príznaky. A kedy je naopak zase bezpečné pustiť ho von medzi ostatných. To je dôležité z hľadiska toho, na koho uvaliť karanténu. Nemôže sedieť doma celý kontinent.

Ďalšia je, ako uľahčiť pacientom s ťažkými príznakmi. Takým tým, ktorým už naozaj hrozí, že sa udusia. (Lekári z Talianska to opisujú ako pomalé utopenia sa.) Tam sa skúma hneď niekoľko látok, napríklad remdesivir českého pôvodu alebo nejaké koktaily látok, ktoré sa užívajú proti malárii alebo vírusu HIV.

Potom je ďalšia dôležitá otázka, totiž čo nerobiť. Napríklad Svetová zdravotnícka organizácia teraz vydala upozornenie, že by ľudia nemali sami brať ibuprofén. Existuje totiž podozrenie, že niektoré tie bežné lieky, ktoré sa používajú pri potláčaní zápalov, by mohli priebeh choroby zhoršovať – akoby potláčali schopnosť tela brániť sa vírusu samo.

No a posledná dôležitá téma je vakcína, kde beží hneď niekoľko pokusov. Tam to však bude trvať najdlhšie, pretože pri vakcínach sa musí veľmi dôkladne skúmať ich bezpečnosť. Imunitný systém je veľká sila a musí sa s ním zaobchádzať opatrne.

Kedysi sa napríklad experimentovalo (na zvieratách) s možnou vakcínou na SARS, lenže bola taká silná, že potom niektoré tie zvieratá umierali na takzvanú cytokínovú búrku, čo je jednoducho príliš silná reakcia organizmu na infekciu. Toto sa nesmie stať, to by bola katastrofa. Preto bude aj tým najsľubnejším vakcínam ešte nejaký čas trvať, kým ich schvália pre použitie na ľuďoch.

Marian Kechlibar je autor kníh Zapomenuté příběhy, Zapomenuté příběhy 2 a Zapomenuté příběhy 3, ktoré si môžete kúpiť na jeho e-shope Kechlibar.net.

- Reklama -