Banáš: Nie som žiadny rusofil, som pravdofil! A frmolu okolo koronavírusu nerozumiem. Profitovať pri zlomených ekonomikách budú nakoniec banky

0
Publicista Jozef Banáš (Autor: TASR)

Čitateľov ParlamentnýchListov.sk mimoriadne zaujali pred časom vaše výpočty a štatistika týkajúca sa koronavírusu a Talianska.  Zamýšľali  ste sa vtedy nad tým, či je dôvod  na paniku, lebo Taliani zomierajú vo väčšine na iné choroby a nie je z toho taká panika… S odstupom času to vidíte rovnako alebo už tej panike lepšie rozumiete? 
 
Hm… Volal mi nedávno kamarát a vraví: Ako sa máš, si v poriadku, si v tej ohrozenej skupine. Odvetil som mu s úsmevom: Čo si to za kamaráta, keď bola chrípková epidémia, tak si mi nevolal. Myslím, že pani epidemiologička Krištufková je poradkyňa premiéra a sama vraví, že chrípka je nebezpečnejšia ako korona a ročne umrie na Slovensku na chrípku 800 ľudí, tak neviem.
 
 
Znamená to, že stále si myslíte, že na panika a stres okolo koronavírusu sú prehnané?
 
Ja si len kladiem logické otázky podobne, ako si ich kladie stále viac ľudí. A veľmi ma prekvapuje, že tieto otázky nekladú novinári našim politikom a iným odborníkom. Nepočul som ešte novinára, ktorý by položil otázku napríklad: Pán premiér, pán minister, dnes umrelo a každý deň umiera na Slovensku podľa štatistík 145 ľudí. Na koronavírus umrelo 15 ľudí pomaly za dva mesiace, tak ako je to?
 
Médiá sú tu kľúčové, sama ste viackrát použili termín panika. Stres, ktorý majú ľudia na základe mediálnej paniky, je zdraviu rovnako škodlivý ako samotný vírus. Pokiaľ však zodpovední nebudú takéto otázky klásť a pokiaľ nebudú jasne vysvetlené, vzniká riziko, že ľudia proste prestanú prejavovať tú vysokú mieru zodpovednosti, aká tu je doposiaľ. A navyše sa oprávnene posilní pocit, ba priam podozrenie, že zmyslom celej tejto čudnej záležitosti je podlomiť kolená ekonomikám, ktorým potom prídu na pomoc s novými pôžičkami vždy pripravené banky. A rovnako vždy pripravení farmaceutickí výrobcovia s vakcínami, a rovnako vždy pripravení odborníci, aby nám vakcíny nanútili.  
 
Pýtam sa, prečo robíme taký frmol okolo koronavírusu, keď  navyše sú dosť vysoké čísla tých, ktorí sa už aj vyliečili. Ako sa vyliečili? Čím sa vyliečili? Máme teda lieky proti koronavírusu?  Vravia, že mnohí ani nevedeli, že mali  koronavírus. Akú majú výpovednú hodnotu testy robené na niekoľkotisíc ľuďoch z päť a pol miliónov? Okrem toho dnes vám spravia test, a o dva dni sa môžete infikovať, takže akú to má hodnotu? Vážim si prácu zdravotníkov, lekárov, napokon aj politikov, ale radi by sme počuli odpovede na tieto logické otázky. 
 
 
Čo sa týka obmedzení pre seniorov, o ktorých sa teraz veľa diskutuje, či nie sú v rozpore s ústavou, na tie máte aký názor? 
 
Čo ak príde dôchodca, ktorý je v pracovnom pomere do obchodu o druhej? Uväznia ho? To sa ani nedá účinne kontrolovať, museli by sme tu mať pol milióna policajtov alebo esbeeskárov. Myslím, že každý z nás je dostatočne zodpovedný a nariadenia dodržuje. Tieto nariadenia sú proti ústavným právam, a preto ich plnenie nemôžeme vyžadovať zákonne, ale len apeláciou na občanov.
 
 
Podľa Richarda Sulíka zo SaS, keď na Slovensku zomrelo 800  ľudí na chrípku, neničili sme ekonomiku tak, ako keď je 500 infikovaných na koronavírus. Mám pocit, že s tým asi súhlasíte.
 
Áno, mám pocit, že Sulík je tam jeden z mála, kto si udržiava triezvy rozum. Z ostatných ministrov, najmä z OĽaNO, mám pocit, že aj keď majú názor blízky Sulíkovmu, zo strachu z predsedu ho nepovedia. Mám ešte ďalšiu poznámku: koľko nás budú stáť úroky za pôžičky od európskych bánk? Politici demagogicky stále opakujú “Únia nám poskytne” financie, akoby nám ich dala. Prečo nehovoria jasne, že nám peniaze požičajú a bude ich treba vrátiť? Ľudia väčšinou netušia, že štát ani EÚ nemá k dispozícii zlaté teľa, vnímajú štát ako dobrotivého rodiča, ktorý ti dá, ak bude zle, ale z čoho? Štát aj EÚ majú len peniaze z našich daní, odvodov a iných poplatkov. Takže ak sa nebude pracovať, nebudú dane, odvody a jediný zdroj budú pôžičky, na čo banky už vytešené čakajú. 
 
 
Ako vnímate postoj Európskej únie k pandémii? Napríklad to, že Únia dala  ruky preč od Talianska aj Španielska, keď im tam zomierali ľudia na uliciach, lebo zdravotníctvo je vraj v kompetencii jednotlivých štátov. A potom, keď pomohlo Rusko a Čína, sa viedli debaty, a vedú sa dodnes, ako to ovplyvní vzťah Únie a Ruska, lebo Taliansko už zrejme nebude môcť hlasovať napríklad za sankcie proti Rusku, ktoré im poslalo materiál aj zdravotníkov.
 
Ťažko mi  je posúdiť, o akú pomoc išlo, či bola naozaj efektívna, alebo šlo skôr o propagačné aktivity, ale faktom ostáva, že Talianom prišli prví pomáhať Rusi a Číňania, EÚ sa spamätala až neskôr. Po pravde si neviem predstaviť, že by taliansky premiér tou  istou rukou, ktorou ďakoval Rusom za pomoc, hlasoval za pokračovanie sankcií. To by bolo  naozaj amorálne. Sankcie sa budú musieť prehodnotiť, aj tak všetci vedia, že Európe boli  nanútené, len oportunistickí politici tu dookola papagájujú, že sú potrebné. Ak Trump vyhrá v Amerike zasa voľby a povie, že sankcie sa predlžovať nebudú, tak zasa budú všetci papagájovať –  ja som už dávno hovoril, že sankcie sú zbytočné. 
 
 
Vy ste boli teraz úspešný v najväčšom vedeckom vydavateľstve v Nemecku s reportážou z Krymu, ktorá na Slovensku, paradoxne, nebola v médiách žiaduca, lebo vraj nebola  dobre spracovaná. Nemci si to nemyslia a zaradili ju medzi top analytické európske reportáže. O čo išlo? Vybrali ste sa s priateľom na Krym, aby ste zistili, ako ľudia prežívajú anektovanie Krymu Ruskom. Za celý čas, čo ste tam boli a pochodili Krym, ste nenašli žiadny dôkaz, že by obyvatelia Krymu trpeli, ako sa hovorí pod ruskou čižmou?
 
Táto  reportáž je lapidárny dôkaz, že mainstream si zatvára pred pravdou oči. Všetky slovenské, ale aj európske mainsteramové médiá sú protiruské a nechcú vidieť pravdu, ktorá sa im nehodí. Nie som žiadny rusofil, som pravdofil! Niektorí mi vyčítajú, že čo to rozprávam, že obyvatelia Krymu sú spokojní, ako oni vravia “pod Rusmi”, je to podobné, ako keď okupovali Nemci Česko v čase protektorátu, tiež sa všetci báli a hovorili, že sú spokojní. Ale to je neporovnateľné, v protektoráte predsa odpor bol, spomeniem len atentát na Heydricha.
 
Na rozdiel od novinárov, ja som na Kryme bol, oni sa tam nevybrali za päť rokov od referenda ani raz. Prečo tam nešli? Predsa sú všetci protirusky nastavení, takže je prirodzené, že by to mali byť práve oni, aby nás s radosťou informovali o “utrpení” obyvateľov Krymu a naši novinári nič, naopak, keď som sa tam vybral a napísal, čo som videl a počul, tak sa do mňa pustili.
 
Banáš si však myslí, že spisovatelia rovnako ako novinári majú predovšetkým hľadať pravdu a nie masírovať nám do hláv názory svojich majiteľov. Na mieste mnohých novinárov by som sa doslova hanbil. Na Kryme som nenašiel žiadny prejav odporu, ani jedno malé graffiti niekde v zastrčenej uličke. Chodili sme po dedinách na aute s ruskou poznávacou značkou, takže nikto nevedel, že sme cudzinci, zastali sme, kde sme chceli, rozprávali sme sa s ľuďmi a nič. Žiadne utrpenie, žiadny útlak. Nikto novinárom nebráni v tom, aby sa tam šli sami o situácii presvedčiť. 
 
 
Ministerstvo školstva SR zasa odporučilo vašu knihu o  Milanovi Rastislavovi Štefánikovi ako didaktickú literatúru pre dejepis základných a stredných škôl. Je to zároveň vaša najoceňovanejšia kniha na Slovensku či už rôznymi  literárnymi klubmi, alebo aj vydavateľstvom za vysoký počet predaných kusov. Máte, zdá sa, úspešné obdobie…
  
Snažím sa v živote hľadať v každom čase pozitíva a takýto úspech vás, prirodzene, poteší ako každý iný. Román Prebijem sa! Štefánik dostal tri odborné ocenenia – Hlavnú cenu Literárneho fondu, Cenu Zlaté pero Ladislava Ťažkého aj Prémiu Vladimíra Ferka, ale zaznamenal aj mimoriadny komerčný úspech – predalo sa za rok a pol viac ako 26 000 kusov a získal Platinovú knihu. Som rád, že ministerstvo  školstva na základe návrhu vydavateľstva Ikar po posúdení žiadosti odporučil knihu školám, hoci už počúvam, že po zmene vedenia na ministerstve sa už niektorí snaživci usilujú hodnotu knihy a jej autora zhadzovať. Uvidíme.
  
 
Štefánika vykresľujete ako absolútneho motivátora. 
 
Je  to muž, ktorý dokázal meniť prekážky na výzvy, muž, ktorý sa prebil, lebo sa prebiť chcel. S rastúcimi prekážkami rástla jeho energia na ich prekonávanie. Považoval som za veľmi dôležité, aby mladí ľudia a nielen mladí, ale všetci Slováci a Slovenky vedeli, že je tu človek, ktorý sa z dedinky, ktorá ani nebola na mapách, z národa, ktorý v tom čase oficiálne nejestvoval, dokázal prebojovať do najvyšších poschodí vtedajšej svetovej politiky. Viete, že dvaja najmladší generáli v celej histórii francúzskej armády boli Napoleon a Štefánik? 
 
 
Čím to je, že vás mainstream nemá rád?  
 
Mainstream ma na Slovensku neberie, označuje ma za konšpirátora, čo mi lichotí, lebo konšpirátor je človek, ktorý rozmýšľa a nezožerie automaticky to, čo mu niektorí hlavnoprúdoví oportunisti vtĺkajú do hlavy. Takže keď ma raz prestanú označovať za konšpirátora, začnem o sebe pochybovať. Neberú ma nie z dôvodu, že som bol kedysi v komunistickej strane alebo ma podozrievajú zo spolupráce s ŠtB. Hlavný dôvod, prečo ma neberú, je predovšetkým ten, že nemám na mnohé veci rovnaký názor ako oni. Napríklad zmienený Krym.
 
Druhý dôvod je azda ešte silnejší – volá sa závisť. Nechcem pôsobiť, že sa vyvyšujem, ale faktom je, že som dnes najpozývanejší a najbesedujúcejší slovenský spisovateľ, pravdepodobne mám aj najviac literárnych aj komerčných cien, patrím trvalo medzi najpredávanejších, celkový počet mojich kníh predaných len doma je viac ako 320 000, som bezpochyby najprekladanejší, moje texty vyšli, tuším, v trinástich jazykoch, len Prebijem sa! sa momentálne prekladá do ruštiny a srbčiny. V zahraničí ma vydávajú veľké renomované vydavateľstvá, tento rok sa pripravuje päť prekladov, na Slovensku mám vyše 960 000 čitateľov, iste uznáte, že je to pekný balík dôvodov, aby vám závideli. Pre mňa sú však podstatné moje čitateľky a čitatelia, a keď ma oni opustia, prestanem písať, zatiaľ to však tak nevyzerá, skôr naopak, za čo všetkým ďakujem. 
 
 
Nedá mi ešte jedna otázka z aktuálnej politiky: keď Igor Matovič nastupoval do funkcie premiéra, povedali ste pre ParlamentnéListy.sk, že Matovič sa ukázal ako dobrý “búrač” a je teraz na ňom, aby ukázal, že je rovnako dobrý “stavač”. Ako sa vám to javí s odstupom času? 
 
Dajme tejto vláde zvyčajných 100 dní, dokonca vzhľadom na koronavírus by som jej doprial aj 150 dní. Nedávno som napísal nový oxymorón (oxymorón – absolútne protirečivé spojenie dvoch slov), ktorý znel: Matovič povedal – budem stručný. Niektorí ma za to kritizovali, ale ten muž skutočne robí dojem, akoby musel vždy a všade dominovať a pútať pozornosť médií.
 
Jednou z kľúčových vlastností dobrého šéfa je aj schopnosť delegovať úlohy a dôverovať iným. Ale dajme im čas. Nová vláda vhupla do nesmierne zložitej situácie. Tvrdím, že vždy, keď sa veci a ľudia spájajú, je dobre, keď sa delia, je zle. Kedy chceme, aby sme sa spájali, ak nie v tejto zložitej  situácii? Vyčítam Ficovi, že stále  kritizuje Matoviča, a rovnako vyčítam Matovičovi,  že sa stále vyhovára na Fica a Pellegriniho. Mal by s tým čo najskôr prestať, pretože s takouto argumentáciou sa nedá dlho vydržať. Ľudia majú plné zuby sváru, všímajte si spôsoby Borisa Kollára – je nekonfliktný a percentá mu rastú. Žiaľ, premiér, hoci sa v rámci svojich skúseností snaží, robí dojem, že ešte stále u neho prevládajú kvality deštruktéra. Ale držím im palce, nech to vláda zvládne, ide nám predsa o našu krajinu. Verím, že Igor Matovič sa rozbehne správne, hoci povaha je čertovo kopýtko, a tak ľahko vás nepustí. Bolo by pôvabné, keby za rok-dva Denník N alebo SME písali: Fico, vráť sa! 
 
Autor: Lucia Balichová
 

ZANECHAŤ ODPOVEĎ

Zadajte svoj komentár!
Zadajte svoje meno tu