Kedy odštartovala vaša politická karéra?
V roku 2002 ma oslovila Marta Aibeková, vtedajšia členka HZDS, ktorá ma informovala, že Ivan Gašparovič ide zakladať novú protimečiarovskú stranu HZD (Hnutie za demokraciu). Spýtala sa ma, či by som im nepomohol získať petičné hárky. Keďže som chodil na právnickú fakultu, kde som pána Gašparoviča osobne spoznal, tak som prisľúbil, že rád pomôžem. Zdalo sa mi to také nespravodlivé, že spolu zakladali stranu a pán Mečiar ho, ako rozhodne nie prvého, svojho blízkeho spolupracovníka odstavil.
Paradoxne, mnohí ľudia si pritom mylne myslia, že som bol v HZDS, no v tejto strane som nikdy nebol. Naopak, požiadali ma, aby som pomohol založiť stranu, ktorá nebola uzrozumená s Mečiarovým konaním a s mnohými krokmi Hnutia za demokratické Slovensko.
Následne som dostal ponuku, či by som nechcel zastávať post koordinátora pre Bratislavský kraj, ktorú som prijal. Venovať sa výlučne politickej práci sa mi veľmi nechcelo. Môj postoj bol konzervatívnejší. Rád som pomohol, dianie sledoval a komentoval, no politikom na „plný úväzok“ som nemienil byť.
Kde sa to zlomilo?
Po nejakých troch mesiacoch, keď sme vytvorili všetky okresné a krajské štruktúry, prišiel zrazu snem HZD a pán Gašparovič ako líder strany ma navrhol za krajského predsedu. A to bol podstatný moment, vhupol som do politiky rovnými nohami. Ako každá strana, snažili sme sa s HZD uspieť v parlamentných voľbách.
To sa však nepodarilo.
Prioritou bolo zabrániť koncentrácii moci HZDS v rukách pána Mečiara. Navrhli sme práve pána Gašparoviča za kandidáta na post prezidenta SR. Úspech v prezidentských voľbách v roku 2004, keď sa rozhodovalo medzi Ivanom Gašparovičom a Vladimírom Mečiarom, sa dostavil. Ako už vieme, prezidentom sa vtedy stal Gašparovič, čo aj dnes považujem za dôležité. Lebo s povahou pána Mečiara by Slovensko nebolo v EÚ, nemali by sme euro, neboli by sme zárukou pre investorov a neboli by sme súčasťou schengenského priestoru.
Neskôr, keď líder strany zastával post nezlučiteľný s členstvom v strane, som založil stranu SOSKA (Strana občanov Slovenska), ktorá vznikla z podnetu športovcov. Bolo to tiež podmienené mojou bývalou aktívnou športovou činnosťou. Nemali sme však finančne za sebou žiadneho mecenáša.
Bývalý prezident SR Ivan Gašparovič Zdroj: Juraj Víg
Verejnosť vás však vníma ako jedného z trojice odídencov z opozičného hnutia Sme rodina.
Tesne pred poslednými parlamentnými voľbami ma oslovil Boris Kollár, že potrebuje stranu, či by som mu nepredal svoju stranu SOSKA. Predaj strany som hneď vylúčil, lebo viem, koľko roboty a námahy je za tým – získať podporu občanov, vybudovať štruktúry a pripraviť všetko, čo strana potrebuje pre bežné fungovanie. Preto som povedal, že sa môžeme dohodnúť len na spolupráci, na čom sme sa napokon aj dohodli.
Na kandidátke som dostal miesto číslo 4, Kollár celý projekt financoval, pričom sa zmenil názov strany na Sme rodina. Urobil som však jednu chybu. Pre krátkosť času som si neoveril, čo v tom čase Boris aj dôkladne utajoval, kto je v skutočnosti za jeho „záujmom“ pôsobiť v politike. Teda, kto sú ďalší spolustraníci a kto ich ako predvoj do tieňovej strany dosadil.
To som sa dozvedel až pri zostavovaní kandidátky, ale hlavne v prvých dňoch po voľbách. Vtedy sa Lipšicova klika v strane prejavila v pravom svetle. Iste si spomeniete, keď sa ešte modeloval variant, že súčasná opozícia vytvorí vládu, Boris striktne podmienil účasť v koalícii získaním funkcie ministra vnútra pánom Lipšicom.
To bolo pre mňa neprijateľné a patrične som to aj trójskym koňom Pčolinskému a Krajniakovi povedal. Boris sa dostal medzi mlynské kolesá. Mne sľúbil niečo a im sľúbil opak. Pri osobnom rozhovore ma poprosil, aby som to nechal tak, lebo Lipšic mu v minulosti pomohol a on mu to dlhuje. Postavil som sa proti takémuto postoju. Tak ma vyhodil.
V čom boli vaše ideové spory?
Nezhoda so súčasným smerovaním kollárovcov je najmä v pohľade na zabezpečenie sociálnych istôt. Ja som totiž skôr ľavicový, sociálny politik a keďže som aj študoval v Rusku, som proslovansky, pronárodne, provýchodne orientovaný. Boris, naopak, žil dlhé roky v USA, preto sa úplne nezhodujeme v mnohých veciach.
Preto som si vyhradil právo hlasovať tak, ako to, mimochodom, prikazuje zákon každému poslancovi, podľa svojho vedomia a svedomia. Boris s tým súhlasil, akurát dodal, že to musím dopredu povedať. No a hneď pri prvom hlasovaní o programovom vyhlásení vlády sme mali dva dni predtým klub, kde sme sa všetci 11 poslanci stretli.
Krajniak povedal, že „hlasujeme proti, lebo sme opozícia“. Na čo som namietal, že predsa sme sa dohodli, že budeme konštruktívna opozícia. Čiže prečo nezahlasovať aj za dobré vládne návrhy? Tu začali prvé nezhody.
Ako to pokračovalo?
Skončilo sa to tak, že ôsmi sme interne hlasovali za to, aby sme sa zdržali. Trio Pčolinský – Kollár – Krajniak bolo za to, aby sme hlasovali proti. Čiže dohoda bola, že sa zdržíme.
Prišlo ale „ostré“ hlasovanie, tesne predtým príde za mnou Boris Kollár a povie, že hlasujeme proti. Na čo som ale Borisovi povedal, že nebudem predsa hlasovať inak, keď sme sa na klube už dohodli a hlasovanie bolo demokraticky 8:3.
A ešte som sa ho spýtal, čo sa stane, ak zahlasujem podľa pôvodnej dohody. A on mi len odvrkol, že „no to uvidíš“.
Aj tak som svoje rozhodnutie nezmenil, pridala sa aj Martina Šimkovičová, ako aj Rastislav Holúbek. Je úsmevné, že to tak vyšlo, všetci traja sedíme vedľa seba v parlamente.
Kedy prišlo k samotnému vylúčeniu?
Asi o mesiac prišlo ďalšie hlasovanie. To sa týkalo odvolávania ministra vnútra Roberta Kaliňáka. Tým, že som študoval právo, viem, čo to je prezumpcia neviny. Veď Kaliňák nebol ani vyšetrovaný, ani obžalovaný, ani odsúdený. Preto som povedal, že za odvolanie ministra vnútra hlasovať nebudem, takisto to spravila aj pani Šimkovičová vedno s pánom Holúbkom.
No a na druhý deň zvolal Boris Kollár tlačovku, kde oznámil, že nás troch vylučuje zo strany. Samozrejme, že sa mi to nepáčilo, ale nebolo iné východisko. Mal tie právomoci. No a tak sme sa stali nezávislými poslancami.
Odídenci zo Sme rodina Rastislav Holúbek, Martina Šimkovičová a Peter Marček Zdroj: TASR
Ak sa bavíme aj o Martine Šimkovičovej, respektíve Rastislavovi Holúbkovi, platí aj naďalej, že vy traja máte k sebe v parlamente najbližšie? Alebo ste si medzičasom už každý vybudovali nové väzby?
Jednoznačne my traja držíme pevne spolu. Aj sa spoločne radíme, rozhodujeme a dá sa povedať, že takto chceme pokračovať aj naďalej. Chceli by sme dokonca vytvoriť nový politický subjekt, s ktorým by sme radi išli do volieb. A naša trojica by bola základným pilierom tohto subjektu. Stranu chceme mať dobre pripravenú, pracujeme už na programe, stanovách a doťahujeme ešte nejaké veci.
Radi by sme mali aj svoju televíziu, ideálne aj nejaké médiá, aby sa nám skrátka lepšie presadzovali tie myšlienky, ktoré chceme hlásať. No a bez médií to nejde. Obzvlášť v týchto časoch.
Ale zase na druhej strane, prosiť niekoho… Lebo, povedzme si pravdu, aj tí majitelia sú rôzni a nie každému musí byť daný program alebo myšlienky sympatické.
Strana má však, myslím si, vynikajúcu myšlienku a možno bude nepríjemná niektorým kruhom. Preto sme volili cestu, že si ju odprezentujeme podľa seba. Bez rôznych vplyvov, zásahov a úprav.
Pri téme médií, ktorú ste práve zľahka otvorili, mi nedá nespýtať sa na vaše predchádzajúce plány s televíziou IN TV. Vo februári sa písalo, že ste sa mali stať majiteľom spomenutej televízie. Ako ste sa k tej ponuke dostali a čím vás táto oslovovala?
Ako som už povedal, hľadali sme platformu, z ktorej by sme mohli urobiť televíziu podľa našich predstáv. A táto (IN TV – pozn. PL.sk) bola medzi inými v ponuke. V roku 2011 alebo 2012 som osobne spoznal pán Petra Puškára a ten mi povedal, že má k dispozícii televíziu.
Poslal som teda za ním na stretnutie môjho právnika, aby zistil všetky podrobnosti o celkovom „zdraví“ a životaschopnosti televízie, pričom sme sa dohodli, že IN TV preberieme. Boli tam isté dlhy, o ktorých nám povedal. Tie sme vyrovnali.
Už sme to dali aj na Radu pre vysielanie a retransmisiu, ale keďže na poslednú chvíľu „vyskočili“ ešte faktúry, o ktorých sme nevedeli, tak sme poprosili o pozastavenie prepisu tejto televízie na moju osobu. Kým toto nebude doriešené, dovtedy ju nepreberiem.
Máte v súčasnosti od kollárovcov nejaké financie, ktoré dostáva Sme rodina z rozpočtu za volebný výsledok?
Naša spoločná strana Sme rodina dostala po voľbách 4,2 milióna eur za hlasy, na ktorých sme sa podieľali aj my traja. Ja som mal okolo 15-tisíc hlasov, Martina okolo 48-tisíc a Rasťo Holúbek zhruba sedemtisíc. Čiže, ak by sme to prepočítali na príspevky od štátu, čo strana dostala, tak sme im niekoľkonásobne prispeli k víťazstvu vo voľbách.
Keby bol Boris fér, tak by nám poskytol alikvótnu sumu tých peňazí na činnosť poslancov, pretože dnes z týchto prostriedkov nemáme nič a aj keď je to nepríjemné, všetky výdavky s prevádzkou činnosti poslancov okrem platu a poradcov si financujeme sami z vlastného.
V máji ste však museli riešiť inú nepríjemnú vec. Parlamentný výbor pre nezlučiteľnosť funkcií vám uložil pokutu za pôžičku pre Sme rodina v roku 2015, ktorú ste neuviedli vo výročnej správe, keďže ste tvrdili, že išlo o dar. Tvrdíte, že výbor rozhodol nesprávne?
Dávam už odvolanie na ústavný súd. Cítim sa absolútne nevinný a takto to nenechám. Výbor sa s tým absolútne nezaoberal. Žiadne detailné naštudovanie. Je tam kopec otázok, ktoré im dokážem vyvrátiť. Ja som dal pôžičku strane už v roku 2011, voľby boli v roku 2016. A ja som nebol vlastníkom zmenky už koncom roku 2015. Prečo by som mal uvádzať, ako disponujem s vlastnými peniazmi?
Vrátim sa ešte ku kollárovcom. Viete si predstaviť možný opätovný návrat do Sme rodina? Keby vám navrhli zakopanie vojnovej sekery, kývli by ste?
Nie. Personálne zloženie Vladimír Pčolinský (brat poslanca Petra Pčolinckého – pozn. PL.sk) a Milan Krajniak, ktorí robili u pána Lipšica, a v Borisovi Kollárovi našli imidžovú tvár, mi nevyhovuje. Boris mi v zásade neprekážal, aj keď jeho osobný život sa nezlučuje s mojou morálkou. Napríklad jeho esemesky s mladou dievčinou v kauze Čistý deň.
Boris Kollár, ako aj Milan Krajniak sa však kriticky vyjadrujú k islamizácii Európy, ako aj k multikulturalizmu. Zdieľate aj vy toto presvedčenie?
Nie, islam je náboženstvo ako ktorékoľvek iné. Má svojich prívržencov a veriacich. Jeho úlohy a funkcie sú dôležité v teritóriách, kde vzniklo a kde pôsobí.
Jedným dychom však treba povedať, v Európe nemá islam miesto. Som zástancom pokoja a mieru. Ak chce niekto praktikovať islam, nech ide do krajiny, kde je to prirodzené. Ak je niekto kresťan, jeho miesto je v Európe.
Preto ma aj trápi, že USA spolu s niektorými štátmi Európy vyprovokovali počas Arabskej jari nenávisť islamistov voči iným náboženstvám. To sa dnes prejavuje v celej Európe.
Myslím si, že prijímanie migrantov do Európy je plánovaná akcia a keď to poviem tvrdo, tak to celé považujem za likvidáciu európskej kultúry, identity a viery. Nechápem, prečo máme na naše územie vôbec importovať islamskú vieru.
Môj názor na týchto ľudí je, že oni nemajú záujem tu v Európe pracovať. Chýba im ten návyk, taká tá pracovná mentalita. Vôbec neviem, prečo by sme mali miešať tieto kultúry.
Len si zoberme dnešné Nemecko, Francúzsko alebo Britániu… Veď v Londýne už majú Pakistanca za starostu. A koľko je už takých miest po Európe? Stačí ísť cez hranice do rakúskeho Hainburgu. Ten už je viac turecký ako rakúsky.
Pýtam sa, prečo by nám mali niečo z EÚ diktovať? Prečo si neberieme príklad z Orbána alebo Poliakov? V4 by mala užšie spolupracovať a viac držať pri sebe.
Navyše druhá vec je, že sami tu máme problém s dôstojnými dôchodkami, plus na Slovensku máme zhruba 600-tisíc Rómov. Pritom neviem, prečo je pomaly trestné ich nazývať cigánmi. Poznám mnohých, ktorí mi sami od seba povedia, že „veď ja som cigán, nie Róm“. Im samým to neprekáža, akurát len u nás z toho robia „slniečkari“ zbytočné aféry.
Lebo aj historicky boli Rómovia takí kultúrnejší – napríklad boli to muzikanti, umelci. Naproti tomu, cigáni boli kočovní a v podstate nepracovali.
A teraz máme prijať ďalšie tisíce migrantov? Veď máme problém s relatívne nízkou pôrodnosťou a v rámci sociálneho systému máme už teraz komplikácie zvládnuť jednak dôchodky a jednak majú zamestnávatelia problém s nedostatkom pracovnej sily.
