Poliaci vysádzajú sady vo veľkom, ale u nás je opačný trend. Načo je taký pestovateľ, ktorý poberá dotácie, ale nemá žiadnu úrodu? Pýta sa šéf slovenských ovocinárov

0
Ilustračné foto Ovocie (Autor: TASR)
Aké sú dnes najväčšie problémy pestovateľov ovocia na Slovensku?
 
Na Slovensku máme dobré podmienky na pestovanie ovocia, ale nie každý rok to platí. Teraz sme mali dva roky po sebe, keď boli mrazy, a ešte rok predtým tu bolo ruské embargo. Ovocinári na Slovensku tak mali tri ťažké roky po sebe, ale to boli okolnosti, za ktoré nemohli. Najvážnejším problémom je nedostatok pracovných síl. Potrebujeme ľudí na zbery ovocia, ale aj na prebierky, rezy a podobne. Preto sme iniciovali inštitút sezónnej práce, aby boli podmienky na zamestnávanie takýchto pracovníkov prijateľnejšie. Hlavne, aby sme mohli prijímať nielen ľudí od nás, ktorých je nedostatok, ale aj cudzincov, tak ako to riešia Poliaci. Tí majú už dnes takto u seba pomaly milión ľudí z Ukrajiny. Česká republika prijala v tomto smere tiež agendu, ale my? U nás mám pocit, že sa to uvoľní, až keď budú tí najlepší preč. 
 
Nedá sa to robiť tak, ako to robia krajiny na juhu Európy, kam ľudia chodia na sezónne zbery ovocia, aby si privyrobili?
 
Dá sa to tak riešiť, ale na to by musela byť legislatíva. Lenže my takmer pol roka vybavujeme, aby nám povolili aspoň pár ľudí z Ukrajiny alebo z Bulharska, Rumunska či Srbska. U Rumunov to nie je až také problematické, pretože sú v Európskej únii, ale my potrebujeme kvalitných ľudí. Nie, že niekto príde, obúcha nám ovocie a my z neho potom nemáme nič. Potrebujeme ľudí, ktorí sú aj trošku zodpovední. Najvážnejším problémom je pre nás pracovná sila a potrebujeme priestor pre odborné  poľnohospodárske školy, aby sa v nich deti učili, aby do nich chodili a ak v nich je nedostatok Slovákov, tak treba tie školy trošku viac otvoriť zahraničiu, aby tí ľudia potom zostali na Slovensku. Doteraz sme učili našich ľudí pre zahraničie, tak teraz učme aj zahraničných pre seba. 
 
Sú dotácie od štátu podľa vás dostatočné, aby sa mohlo ovocinárstvo u nás rozvíjať alebo aspoň prežiť?
 
Môj názor je taký, že dotácia nemôže byť na to, aby sme zachraňovali situáciu. Dotácia by mala byť niečo navyše. My by sme mali zo svojej produkcie normálnym spôsobom žiť a ak príde dotácia, tak by sme ju mali využiť na vylepšenie, či už pre ľudí, alebo na výsadbu nových sadov. Na to by mala byť dotácia. To, čo máme momentálne v závislosti od plochy pre integrovanú produkciu, je určované sťaženými podmienkami. Napríklad nikto v Európe okrem nás to nemá tak, aby mu vyrátali, že musí mať osem postrekov, keď niektorý druh ich potrebuje viac a niektorý menej. Ale na Slovensku sa urobí priemer pre všetko ovocie. To je taký obrovský nezmysel, ako keby ste chceli, nech sa všade jazdí 70 alebo 90 km/h a je jedno, či je to v obci alebo na diaľnici. Prepáčte to prirovnanie, ale je to tak. Nemôžeme mať na všetky druhy rovnaké podmienky, veď to je proti logike aj prírode. 
 
Sme za lepšie, adresnejšie a transparentnejšie dotácie, ku ktorým by sa mali možnosť vyjadriť odborníci. Nech nejdú dotácie len niektorým takzvaným poberateľom, ktorí nemajú žiadne úrody. Na Slovensku máme 30 % sadov v ekologickom pestovaní. To by bolo veľmi chvályhodné, ale keď sa pozrieme na produkciu, tak tá je možno percento. Je zbytočné dávať niekde peniaze do niečoho, čo nemá konečný efekt. Preto hovorím, že síce bolo rozdaných veľa peňazí, ale s malým efektom, pretože boli zle využité. Pasívne saldo štátu z roka na rok stúpa a musíme si priznať, že asi tu niečo v tých pravidlách nebude dobre nastavené. Preto urobme analýzu, prehodnoťme to a dávajme peniaze tam, kde sa za ne vytvoria nové hodnoty.  
 
Nedávno ste vyhlásili, že Slovensko má na pestovanie ovocia výborné podmienky, ale veľkoobchody tvrdia, že ich slovenskí pestovatelia nedokážu zásobiť dostatočným množstvom tovaru, a preto je na pultoch viac ovocia zo zahraničia. Bavíme sa, samozrejme, o tom, čo dokážeme vypestovať v našich podmienkach. Kde je teda chyba a prečo nemáme v predaji napríklad viac slovenských jabĺk? 
 
Majú pravdu. Vzhľadom na to, ako sú v súčasnosti nastavené na Slovensku podmienky, nevyužívame potenciál krajiny, pretože založiť hektár (sadu) nie je lacná vec. Sú to pomerne vysoké investície a nevyriešené pôdne vzťahy. Preto ten, kto má peniaze, dá ich radšej do niečoho iného a málokto investuje do zakladania ovocných sadov. Priestor tu je, a preto vyzývame, nech nám štát a Európska únia nedávajú ani tak dotácie, ale nech nám pomôžu určitou pôžičkou, aby sme naštartovali a založili sady. Ako jediná krajina spomedzi postsocialistických krajín, ktoré pristúpili do EÚ, tu máme prebytok biologického materiálu. My 90 percent ovocných stromov, ktoré sa tu dopestujú, vozíme von. Až 350 kamiónov ročne odchádza do západnej Európy, kde sa vysádzajú. Poliaci vysádzajú sady vo veľkom, ale u nás je opačný trend. Z roka na rok dosť razantne klesajú výmery sadov, pretože je málo tých, ktorí by do ovocinárstva investovali, a tí, ktorí ešte majú ochotu a vedia to, tak tí v konkurenčnom boji o dotácie neuspejú. Poviem vám pravdu, že ani dva najväčšie subjekty nedostanú dotácie. Preto opakujem, že to nie je až tak dobre nastavené. Ak iné európske krajiny, ako napríklad Poliaci, nebudú dostávať dotácie, tak nech ich nemáme ani my, ale takýmto spôsobom je potom veľmi ťažké konkurovať, kde majú priaznivejšie podmienky pre investovanie, prevádzku aj dopestovanie. Majú daňové úľavy, menšie odvodové zaťaženie a potom to aj lacnejšie vyrobia. Samozrejme, že je aj konkurenčné prostredie silnejšie. 
 
Obchodné reťazce majú v tomto pravdu, pretože my na Slovensku dve tretiny jabĺk dovážame. Ak sa pozrieme na obilie, máme ho tu 2,5 milióna ton a z toho milión ton je navyše, čiže potrebujeme z toho možno 60 či 70 percent, ale ovocia máme nedostatok. Dokážeme dopestovať pre seba zhruba 30 percent. 
 
Čo treba podľa vás urobiť, aby sa podmienky pre pestovateľov ovocia na Slovensku zlepšili?
 
Vyriešiť vlastníctvo pôdy. Nový zákon, ktorý sa prijal, nás núti zakladať sady na vlastnej pôde, pretože kto ju nebude mať, tak prostredníctvom nájmu vysadí sad a po 20 rokoch bude musieť vrátiť všetko vlastníkovi. To je riziko a mnohí do toho nepôjdu aj z tohto dôvodu. Druhá vec, ktorú som už spomínal, je investičná náročnosť. Nemá zmysel napchať iba stromy do zeme, pretože sad nestačí vysadiť. Musíte ho aj technicky zabezpečiť. Ak mu nedáte oporu, závlahu, ochranu proti krúpam, mrazom, ak nezabezpečíte technologickú ochranu proti úpalu a týmto veciam, tak ten vysadený strom úrodu nikdy neprinesie a je to len a len veľké sklamanie. 
 
Kam teda idú dotácie, ktoré sú určené pre ovocinárov? 
 
To neviem, to nie je otázka na mňa, ale jedno viem. Možno sú aj ľudia, ktorí majú dobrý úmysel, ale nevedia to robiť, vysadia a neurobia to dobre a výsledok je len škoda. Tu je teda viacero faktorov, ale najvážnejší problém vidím v tom, že dotácie, ktoré sú poskytované, nie sú riešené v súvislosti s odbornými zväzmi. Ja neviem, kto o tom rozhoduje, ale určite to nie je ovocinár. Veď nech štát povie, že chce podporiť ovocie a zeleninu takýmto a takýmto percentom, a nech nám dá za povinnosť, aby sme urobili výber aj analýzu, komu to vlastne ide. Keď sa pozrieme totiž na históriu a vidíme, že pestovateľ poberá dotácie, ale nemá žiadnu úrodu, tak načo je to?
 
Marián Varga, prezident OÚ SR
Marián Varga, prezident OÚ SR (foto: TASR)
 
Majú regulácie EÚ nejaký vplyv na vaše odvetvie? 
 
Veľmi malý, povedal by som, že takmer nijaký, lebo ani tú podporu, ktorú EÚ robí, nevyužívame. Ak aj podporila EÚ vyrovnanie škôd spôsobených suchom či dotácie na plodiny odolné voči mrazu, tak my tieto dotácie nevyužívame dostatočne. Čiže nám (ovocinárom) Európska únia neškodí, my si škodíme tak trochu sami.  
 
Pestovateľom ktorého ovocia sa na Slovensku darí najviac, respektíve, na ktorom ovocí sa dá slušne zarobiť? 
 
Najviac by sa dalo zarobiť na čerešniach, ale to je aj najväčšie riziko. Najstabilnejšie sú jablká, a preto by to mal byť začiatok. Vyriešme to pri jablkách a potom poďme na mäkké ovocie, kôstkoviny a drobné ovocie, kde je ten prepad ešte väčší. S jablkami sa to dá. Až 75 percent severnej pologule robí biznis v ovocinárstve na jablkách. My ani to nedokážeme. 
 
Vaše občianske združenie Ovocinárska únia SR vzniklo, ako píšete na oficiálnej stránke, v roku 1991 pre neutešený stav v ovocinárstve. Zmenili sa za tých vyše 25 rokov podmienky k lepšiemu alebo k horšiemu? 
 
Ja ten stav hodnotím omnoho lepšie ako voľakedy pred dvadsiatimi rokmi, pretože my sme v prvých rokoch existencie začali hľadať, kde v Európe sú dobrí ovocinári. Tých sme navštevovali a dostali sme sa do európskeho informačného systému, ktorý si platíme každý rok. Vďaka tomu môžeme využívať zahraničných poradcov, môžeme sledovať pohyb patogénov a škodcov, ako postupujú. Čiže my už nie sme nejaká slovenská záležitosť, nejaká enkláva v ovocí, sme na európskej úrovni. Navyše využívame aj zahraničný kapitál a tie subjekty, ktoré sú u nás najväčšie, takmer všetky využívajú spojenie so zahraničnými ovocinármi. To prepojenie tu je a nefunguje to tak, ako v rôznych automobilkách, kde zahraničný kapitál vyváža celý zisk. U nás ten zisk, ktorý sa vytvoril, sa aj reinvestoval tu na Slovensku. To môže nastať možno po 20 rokoch, keby tu bolo ovocie…
 
Čím prispelo vaše združenie k zlepšeniu podmienok pre ovocinárov na Slovensku? 
 
My robíme každý rok vzdelávanie ovocinárov, kam pozývame najlepších zahraničných odborníkov a vzdelávame ich v tom, čo máme doma výborné. Založili sme prostredníctvom Ovocinárskej únie SR (OÚSR) aj odbytové združenia v zahraničí. K nám na Slovensko sa v niektorých prípadoch už prídu učiť aj ľudia z cudziny. Nie sme v tomto pupok sveta. To, čo máme dobré, to sa musí zveľadiť. Poviem vám ale, že to viac využijú tí zahraniční ako domáci. My máme veľmi dobré kontakty aj vzťahy so zahraničím. Chodíme, komunikujeme a využívame Európu. Slovensko je malé a poviem na rovinu, že keby sme dokázali vyprodukovať viac ovocia, tak by sme ho mohli ešte aj vyvážať. Naše ovocie je žiadané a aj to len preto, že Ovocinárska únia SR vytvára priestor na komunikáciu so zahraničím. 
 
Druhá vec je to, že mnohokrát musíme bojovať s legislatívou a úradmi, a to by nemohol robiť žiadny iný subjekt len občianske združenie. Takto sme si presadili integrovaný spôsob pestovania produkcie asi pred 10 rokmi. To, že okolnosti nám stále pritvrdzujú a stáva sa to kontraproduktívnym, to je ďalšia vec. OÚSR na niektoré veci poukazuje aj kriticky. Nejde nám však  primárne o nejakú politickú kritiku, ale o to, aby sa v praxi realizovalo to, na čo poukážeme. Momentálne si neviem predstaviť, že by niekto iný ako Ovocinárska únia SR dokázal presvedčiť ministra práce, sociálnych vecí a rodiny a štátnych tajomníkov, aby sa aj u nás prijal inštitút sezónnych prác pre špeciálne plodiny, tak ako to majú všetci v Európe. Toto sú základné veci, ktoré OÚSR robí pre svojich členov. Poskytujeme rozsiahlu poradenskú činnosť, pomoc s projektmi na zakladanie sadov. Poviem vám, že nad niektorými ľuďmi, ktorí prídu a chcú zakladať sad, len zalomíme rukami a povieme im, aby investovali do niečoho iného. Pretože majú predstavy, ktoré som už spomínal, že vopchajú strom do zeme a potom prídu zberať ovocie, to je niekde úplne mimo. Máloktorá plodina dokáže na hektár produkčného sadu zamestnať jedného človeka. Keď tu budeme mať 2 000 hektárov rodiacich sadov, zamestnáme 2 000 ľudí, keď to bude 10 000, tak 10 000 atď. Zdôrazňujem rodiacich, nie nerodiacich sadov, lebo tie, čo poberajú dotácie, nerodia nič. Ovocie, ktoré sa tu urodí, má vďaka svojej kvalite a chuťovým vlastnostiam otvorené dvere do celej Európy. 
 
- Reklama -